Nárast bohorúhačstva nespočíva len v tom, že počet prípadov sa množí. Blasfémia sa posúva na vyššiu úroveň. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)
Kresťania a v zásade i mnohí ľudia s citom pre mieru boli zhrození z bohorúhačského zosmiešňovania Poslednej večere počas otváracieho ceremoniálu olympijských hier v Paríži.
Niektorí hovorili až o satanizme. V každom prípade to bola riadna temnota.
Prešlo pár dní. Z titulkov médií to už zmizlo. Spomenie si dnes na to niekto? Už ani nie. Športové súťaže to už prehlušili. Veď nakoniec, ospravedlnili sa, no nie?
Ale dve veci treba s odstupom spomenúť.
Nie. Neospravedlnili sa
Po prvé. Ak sa vám zdá, že sa vám ospravedlnili, mýlite sa. Neospravedlnili sa. Len sa tak tvária. Robia tento podvod už roky.
Ospravedlnenie predsa vyzerá takto: „Mrzí nás, že sme to urobili. Urazili sme mnoho ľudí. Ospravedlňujeme sa im. Už sa to nebude opakovať.“
Takto vyzerá ospravedlnenie.
Organizátori však povedali čosi iné: „Nebolo naším zámerom niekoho uraziť.“
Bolo či nebolo, v každom prípade tak urobili. A vôbec sa za to neospravedlnili. Nezaznelo žiadne „we apologize“. Dodali len, že ak sa to niekoho dotklo, tak že ich to mrzí. To je predsa čosi úplne iné. A všimnite si to „ak“. Keby boli dodali (čo nemohli), že podľa ich názoru sa nikto ani neurazil, nebolo by to v rozpore s tým, čo povedali.
A ak by boli dodali (čo nemohli), že takéto bohorúhačstvo mienia robiť i naďalej, lebo robiť to je pre nich dôležitejšie, ako brať ohľad na nejaké kohosi city, tak ani taký dodatok by nebol v rozpore s tým, čo povedali.
Čosi podobné je, keď vám niekto zlomí čeľusť a potom vám povie: „No, nechcel som ti ju zlomiť, ale nič sa nedá robiť, vraziť jednu som ti musel.“
Tieto falošné ospravedlnenia opakujú vždy, keď sa dopustia nejakej nehoráznosti.
A úplných hlupákov z nás chcú urobiť, keď ešte dodajú, že celé to predstavenie malo byť oslavou tolerancie. Ibaže by mali na mysli, že my máme tolerovať každú ich nechutnosť.
Vo veku blasfémie
Vo veku blasfémie žijeme už niekoľko desaťročí. Spomínate si na Piss Christ od Andresa Serrana? Bola to fotografia krucifixu namočeného v nádobe s močom. To bolo už v roku 1987.
Spomínate si na poviedku Azda posledná večera publikovanú na Slovensku v Kultúrnom živote v roku 1991?
Alebo si spomeňme na ukrajinskú feministickú organizáciu Femen vedenú Irinou Ševčenko, ktorá v roku 2013 motorovou pílou spílila veľký drevený kríž nad Kyjevom.
A, samozrejme, Pussy Riot, ktoré vyčíňali v Moskve v Chráme Krista Spasiteľa v roku 2012.
To je len niekoľko príkladov. Nechcite odo mňa kompletný zoznam za posledných tridsať rokov. Tie urážky Krista či Matky Božej nemajú konca kraja. A zaujímavý by bol zoznam podpálených kostolov za posledné roky vo Francúzsku.
A teraz zdôraznime druhú vec.
Teraz to neurobili jednotlivci. Zodpovedná je globálna inštitúcia
Nárast bohorúhačstva nespočíva len v tom, že počet prípadov sa množí. Blasfémia sa posúva na vyššiu úroveň.
Všetkých tých známych aj menej známych prípadov priameho bohorúhačstva sa doteraz dopúšťali jednotlivci alebo skupiny ľudí. Neboli to štátne organizácie alebo nadnárodné organizácie.
Predstavitelia štátnych orgánov sa na tom zvykli podieľať nanajvýš nepriamo. Napríklad tak, že takéto prejavy ospravedlňovali, zľahčovali alebo nejako inak podporovali či dotovali.
Teraz to však bolo inak. Organizátorov ceremoniálu nemožno oddeliť od celého svetového olympijského hnutia. Chýry o tom, čo nás čaká na otváracom ceremoniáli, sa objavovali už dávnejšie. Zodpovednosť za to, čo sa stalo, nesie preto aj Medzinárodný olympijský výbor MOV.
MOV je globálna inštitúcia. Je mimovládna, ale uznávaná vládami štátov.