Vladimír Palko bol v Dubline a napísal portrét mesta a írskych dejín, kde sa mieša katolicizmus, drsná írska politika, lahodný alkohol a ťažké dejiny. (standard.sk)
Sú chvíle, keď prekonám nechuť cestovať. Napríklad vtedy, keď cítim dlh voči rodine. Sľúbil som osláviť synove narodeniny v Dubline. Minulý víkend sme ich v Dubline skutočne oslávili. Síce už uplynul rok, mali to byť tie predošlé narodeniny, ale veď narodeniny ako narodeniny.
Bola to pánska jazda – ja, moji dvaja synovia a môj zaťko. Posledný menovaný bol kľúčový, lebo to celé navrhol, rok mi to pripomínal a potom aj zorganizoval. Keďže je Rakúšan, doberáme si ho prezývkou „Teutón“. A on naozaj všetko zorganizuje s teutónskou precíznosťou. Je pre našu rodinu požehnaním.
Do Dublinu sme leteli z najväčšieho slovenského letiska, teda zo Schwechatu. Veľmi sme sa tešili na slávne írske čierne pivo Guinness, čo nám nebránilo dať si prvé pivo, i keď svetlé, v bare na letisku ešte pred odletom. Išli sme predsa oslavovať.
Napokon to nebola iba vydarená oslava. Pre mňa to bol aj fascinujúci prienik do írskej duše, dejín, minulosti a prítomnosti. A príležitosť objavovať podobnosť i rozdiely medzi Írmi a Slovákmi.
Dublin je pohoda
Dublin je príjemné mesto. Najmä jeho centrum. Preteká ním rieka Liffey, vedie cez ňu dvadsať mostov. Možno ešte viac. Na rieke sa hojdajú čajky. Zatiaľ čo u nás boli tridsiatky, v Dubline bolo príjemných dvadsať stupňov.
Írsko bolo po stáročia súčasťou Britského impéria, vládli mu z Londýna. Veď aj architektúra jeho centra sa podobá na londýnsku, aj keď v Londýne je všetko mohutnejšie.
Prešli sme cez Dublin desiatky kilometrov peši alebo na hornej plošine „doubledeckerov“ (poschodových autobusov).
Najmajestátnejšie budovy reprezentujúce impérium boli postavené v georgiánskom štýle, teda za štyroch britských panovníkov, ktorí panovali za sebou a všetci sa volali Juraj (1714 – 1830) [v angličtine George, pozn. red.].
Napríklad dvesto metrov od nášho hotela to bola budova Bank of Ireland, niekdajšia budova parlamentu. Každé ráno som sa k nej trochu prešiel, lebo mám rád atmosféru prebúdzajúcich sa veľkých miest.
Sackville Street a O’Connell Bridge v 19. storočí v Dubline. Zdroj: Profimedia
Aké je dôležité poznať svoj gender
Hneď oproti nej je vchod do Trinity College, najstaršej univerzity v Írsku. Založila ju Alžbeta I., za jej plotom sa na vás pozerá elegán Edmund Burke, filozof britského konzervativizmu. Teda jeho kovová socha, samozrejme.
Brána do areálu bola otvorená, neodolal som a vstúpil som, reku, nadýcham sa trochu histórie. Na výveske bol plagát, akási pani na ňom hovorila, aké dôležité pre ňu bolo spoznať svoj gender. No vy ste hotoví, povedal som si, otočil som sa a vyšiel som späť. Prešiel som okolo Burka, vznešene hľadiaceho do diaľav. Buďte rád, pane, že ste tu iba v kovovej podobe…
Pre nadvládu protestantizmu, lepšie povedané anglikanizmu (v angličtine je na to termín „Protestant ascendancy“), v ére po Henrichovi VIII. sa katolíkom na univerzite nedarilo. Katolícki študenti mohli študovať, ale ich promócia obsahovala prísahu, ktorej text bol v rozpore s ich vierou. Miesta profesorov boli iba pre protestantov.
Zmenilo sa to iba koncom 19. storočia.
Súdiac podľa toho plagátu s paňou a jej genderom, LGBT ideológia spor protestantov a katolíkov vyriešila tak, že zatláča k bezvýznamnosti jedných i druhých.
K téme sa ešte vrátime.
„V stínu katedrál…“
Mám rád gotické katedrály. Na piesni Václava Neckářa V stínu katedrál každý pochopí, akou inšpiráciou môže byť gotická katedrála. Je to čosi neopísateľné. Štíhle výšky, slnečné lúče prenikajúce cez vysoké okná a farebné vitráže…
V Dubline sú dve a sú blízko seba, delí ich tak sedemsto metrov. Najprv sme navštívili Christ Church Cathedral. Začali ju stavať v 11. storočí za jedného z vikingských kráľov.
Na Vianoce 1171 tam bol na svätej omši kráľ Henrich II., ktorý pristúpil k svätému prijímaniu po prvýkrát od zavraždenia arcibiskupa Thomasa Becketa kráľovými rytiermi. Pamätáte si film? Peter O’Toole ako Henrich, Richard Burton ako Becket.
V podzemí možno vidieť kópiu Veľkej listiny slobôd, ktorá tam bola privezená v roku 1301.
No a potom je tu Katedrála svätého Patrika. Je ešte väčšia a veľkolepejšia.
Sprievodkyňa nám v nej ukázala lavicu na poprednom mieste, ktorá bola kedysi vyhradená pre rodinu Guinness. Povedali sme si, že právom, lebo nejaké guinnessy sme už v Dubline vypili.
Vpredu vľavo bola stena plná tabúľ na pamiatku vojakov, ktorí padli v britských vojnách po celej zemeguli. Čína, Južná Afrika, Barma a ďalšie, nezapamätal som si všetky. Vyblednuté bojové zástavy viseli majestátne, ale smutne. Tak sa končí sláva impérií. Ale môžu si hovoriť, že vládli svetu.
Trochu som zapochyboval, či sa to v katolíckom kostole hodí. Ale bol som v omyle.
Prekvapenie: najväčšie katedrály nie sú katolícke
Mýlil som sa. Vedel som, že Christ Church patrí anglikánom, ale bol som úplne presvedčený, že Saint Patrick patrí katolíkom. Ale obidve sú anglikánske.
V Írsku sa 75 percent obyvateľov hlási ku katolicizmu, anglikánov, ktorí sa volajú Church of Ireland, je dva a pol percenta. Ale dve najväčšie gotické katedrály patria im.
Musíme sa vrátiť k obdobiu po tudorovskej reformácii, keď katolíckej väčšine začala vládnuť malá menšina bohatých vlastníkov pôdy, ktorí prišli z Británie a získali pôdu konfiškovanú írskej katolíckej aristokracii. A táto vládnuca menšina bola anglikánska.
Bol prijatý trestný zákon, vyslovene protikatolícky. Katolíci boli vylúčení z verejných úradov, mali zakázané vlastniť zbrane, nemohli slúžiť v armáde, nemohli voliť ani byť volení do parlamentu. Katolíci nemohli dediť pôdu po protestantoch. Platil zákaz konverzie z protestantizmu na katolicizmus pod hrozbou konfiškovania majetku a uvrhnutia do väzenia podľa vôle panovníka. A tak ďalej.
Uvoľňovanie sa začalo až koncom 18. storočia.
Mimochodom, Edmund Burke, anglikán, ale s katolíckym francúzskym vzdelaním, bol presvedčeným kritikom Protestant ascendancy a odporcom prenasledovania katolíkov. Hovoril, že v Írsku vládne „plebejská oligarchia“. Obchodníci a služobníci boli vyzdvihnutí nad šľachtu, lebo boli anglikánmi, a katolícki šľachtici boli obratí o pôdu preto, lebo boli katolíkmi. Palec hore, pane.
Edmund Burke pred Trinity College v Dubline. Zdroj: Profimedia
Za paradox považujem incident, ktorý sa udial v 17. storočí, keď sa Oliver Cromwell ako lord protektor prešiel po Katedrále sv. Patrika na koni. Patril k independentom, nazývaným tiež kongregacionalisti, a nemal rád anglikanizmus, lebo sa mu zdal príliš blízky k rímskemu katolicizmu.
Znaky úpadku
Niektoré veci u spomínaných katedrál ma udivili. Na stránke Christ Church Cathedral je reklama. Veľké firmy si môžu prenajať katedrálu na konferencie, bankety a podobné akcie. Vypiť si dobré víno a zajesť biftek pod lomenými klenbami, to znie zaujímavo. Lenže to je úpadok.
U svätého Patrika som si vpredu všimol baner oznamujúci, že spoločenstvo katedrály veľmi podporuje boj za ochranu klímy a snaží sa znižovať uhlíkovú stopu. O spáse duší reč nebola.
Premýšľal som, či by to bolo inak, ak by obe katedrály zostali katolíckymi. Azda áno, ale istotu nemám.
Premýšľanie o írskej duši
V Dubline som celý čas premýšľal o írskej duši. Je to menší národ, je ich asi toľko ako nás Slovákov. Asi sú veselší, bodrejší ako my. Pritom zažili oveľa väčšie katastrofy. Počas hladomoru v polovici 19. storočia zahynulo milión Írov, ďalší milión sa vzápätí vysťahoval do Ameriky.
Ako mohlo dôjsť k takej katastrofe v bohatom impériu, ktoré vládlo svetu, neviem pochopiť.
Íri nosia hladomor v pamäti. V centre mesta sme prechádzali okolo malej demonštrácie na podporu Palestínčanov v Gaze. Účastníci držali transparenty s nadpisom „Famine in Gaza“.
Keď sa povie „famine (hladomor)“, Íri vedia, o čo ide.
Íri netrpia nedostatkom sebavedomia. Vedia o svojich velikánoch. O tých z dávnych čias i o tých z čias moderných.
Súsošie v Dubline venované hladomoru. Zdroj: Profimedia
Ako svätý Patrik a jeho nasledovníci zachránili civilizáciu
Katedrála svätého Patrika susedí s Parkom svätého Patrika. Pri vchode doň je na trávniku miesto vydláždené dlaždičkami. Podľa tradície tam bol prameň svätého Patrika, ktorý vodou z neho krstil pohanských Írov.
Saint Patrick je symbolom Írska. Britský Riman z 5. storočia unesený pirátmi do Írska slúžil ako otrok, z otroctva utiekol späť do Británie, aby sa vrátil do Írska ako misionár a urobil z neho kresťanskú krajinu. Právom je nazývaný apoštolom Írska. Bol jeho prvým biskupom a prímasom.
Svätý Patrik, oltárny obraz z múzea z Padovy. Zdroj: Wikimedia
Jeho nasledovníci v slávnom írskom mníšskom hnutí v ďalších storočiach šírili vieru, vzdelanosť a civilizáciu v okolitých krajinách. V časoch, keď sa v Európe rozpadla rímska moc a kresťanstvo nebolo ešte pevne ukotvené. Na mnohých miestach bolo normou násilie, barbarstvo, obetovanie ľudských obetí pohanským bohom.
Svätý Kolumbán pôsobil vo Francúzsku a v Lombardii, svätý Kolumba v Škótsku, svätý Gallus v Nemecku a Švajčiarsku, svätý Klement na dvore Karola Veľkého. A mnohí ďalší.
Americký autor Thomas Cahill v roku 1996 publikoval knihu, ktorá upozorňuje na význam týchto írskych misií. Má názov Ako Íri zachránili civilizáciu: Nevypovedaný príbeh o hrdinskej úlohe Írska od pádu Ríma po vzostup stredovekej Európy.
Nemám pocit, že by Cahill preháňal.
No a Íri to vedia.
Slávni Íri moderných čias
Poďme teraz do novších čias posledných storočí. I v nich malo Írsko slávnych mužov, ktorých všetci poznáme, ale nevieme, že boli Írmi.
V katedrále svätého Patrika je pochovaný rodený Dublinčan Jonathan Swift, autor Gulliverových ciest. Bol tam totiž tri desaťročia dekanom. Vraj mával dlhé kázne, ale kostol bol počas nich plný. Jedna z nich bola o spaní v kostole. Kritizoval v nich zlozvyk niektorých poslucháčov upadnúť počas kázní do spánku. No, asi boli naozaj dlhé.
Satirik a ironik so záujmom o politiku Swift nebol v Dubline celkom šťastný, lebo dúfal, že sa uplatní v Londýne. Ale tam by asi nemal kedy napísať Gulliverove cesty.
Arthur Wellesley, vojvoda z Wellingtonu, bol tiež rodený Dublinčan. Bol víťazom nad Napoleonom pri Waterloo a jediným Írom, ktorý sa stal britským premiérom. V dublinskom parku čnie jeho obrovský pamätník, obelisk vysoký 62 metrov, najvyšší v Európe.
Už sme spomínali Edmunda Burka, spomeňme írskych poetov, spisovateľov a dramatikov. G. B. Shaw, Bram Stoker, vďaka ktorému sa každých desať rokov natočí ďalší film o Drakulovi, James Joyce, Oscar Wilde. Laureáti Nobelovej ceny za literatúru Samuel Beckett, William B. Yeats.
Až som sa cestou do Dublinu hanbil, ako málo som toho od írskych autorov čítal. Iba Joycových Dublinčanov. A Stokerovho Draculu, samozrejme.
No ale vlastne veď tu na dosah ruky v mojej knižnici mám rozkošné Wildovo Strašidlo Cantervillské.
A úplne som zabudol na Swifta. Gulliverove cesty som čítal ako desaťročný. Bolo to také skrátené vydanie pre deti, Gulliver cestoval iba do Lilliputu a Brobdingnagu. Neskôr som čítal aj náročnejšie pôvodné vydanie, kde náš cestovateľ podnikol aj tretiu, aj štvrtú cestu.
Tak vlastne čo, veď som tých Írov čítal dosť.
Jonathan Swift bez parochne, autorom portrétu je Rupert Barber (1745), obraz je dnes v National Portrait Gallery v Londýne. Zdroj: Wikimedia
Írska duša, whisky a Guinness