Počas pôstu sa postím. Dobrovoľne. Nepijem alkohol. Od Popolcovej stredy až po Bielu sobotu večer. Robím tak už asi dvanásty rok. Ak máte záujem, rozpoviem vám, ako sa to stalo mojím zvykom. (standard.sk)
Keď som bol ešte v nezrelom veku, rozumej pred päťdesiatkou, mal som spriatelených rovesníkov, ktorí si celý pôst odopierali alkohol. Nemúdro som si z nich robil posmešky. Či to nie sú nejakí pozéri, hovoril som si.
Dnes pokorne priznávam, že som vtedy nevedel poriadne ani čo je alkohol, ani čo znamená držať nealkoholický pôst.
Nie že by som si po dosiahnutí plnoletosti nevypil. Keby len po dosiahnutí plnoletosti… K môjmu prvému kontaktu s alkoholom došlo, keď som mal šesť rokov. Stará mama mi naliala deci piva a osladila mi ho práškovým cukrom. Pekne to šumelo. Nepohoršujte sa. Stalo sa to tuším len raz a to pivo bolo slabšie ako dnešná desina. Veď sa mu aj hovorilo „obyčajné“.
Ako plnoletý som trochu píjaval pri spoločenských príležitostiach či rodinných oslavách. Ale málo.
Z jednoduchého dôvodu. Síce sa mi to nebridilo, ale ani mi to príliš nechutilo. Ten alkohol bola taká akási zbytočnosť. Ešte tak pivo od smädu, ale inak… Najmä víno mi bolo ľahostajné.
A keď vám je alkohol ľahostajný, tak aký zmysel má nejaký bezalkoholický pôst, však? Veď to nie je žiadne odriekanie.
Zrážka dvoch kultúr pitia
Ľahostajnosť k alkoholu sa zračila aj v ľahostajnosti k jeho kvalite. Napokon, nebol som sám. Pamätáte si, ako na Slovensku letelo červené víno s kolou? A ešte aj horšie veci sa udiali.
Keď sa môj milý zaťko uchádzal o ruku mojej dcéry, na jednej z jeho prvých návštev u nás, po dobrom obede, o ktorý sa postarala moja dobrá manželka, som nalial koňačik, o ktorý som sa postaral ja. Štrngli sme si a uchlipli.
Došlo k zrážke dvoch kultúr pitia. Koňačikom bolo Karpatské brandy. Ale nie KBŠ. Len KB. Pre mňa dobré. Pre zaťka nie celkom. Je to totiž gurmán. Inak, pochádza z Rakúska. To sú fajnoví ľudia.
Zaťko sa tváril zdvorilo, ale indiferentne. Niektoré z mojich detí sa spýtalo, čo som to nalial. Hovorím, KB. Obyčajné. Zaťkovi som to preložil do angličtiny. Carpathian brandy. Ordinary.
„To si čo kúpil!“ zhíkla moja polovička a fľašu odniesla.
Bránil som sa, no tak mali to v Lidli za šesť päťdesiat, no nekúp to… Celá rodina na mňa zaútočila ešte viac, len zaťko stále zdvorilo mlčal a mierne sa usmieval. Ja som sa vytrvalo bránil, pozrite, som skromný chlapec z malej dedinky, nie som z grófskeho rodu Esterházy…
Po rokoch je z toho legendárna historka, na ktorú radi spomíname. Všetci sa na nej veľmi smejú. Dajme tomu, že môj úsmev je trochu kyslejší.
Keď človeku zachutí
Čosi sa zmenilo niekoľko rokov po päťdesiatke. Zrazu som odhalil, že alkohol má dobrú chuť. Najmä víno. A najmä červené.
Tuším to prichádza spolu s tou životnou múdrosťou či čo. A navyše som sa naučil rozoznávať kvalitný alkohol od menej kvalitného. Vďačím za to aj zaťkovi. Moja dcérka sa naozaj vydala dobre.
Zo starých čias mi zostalo, že úplne nekvalitný alkohol vlastne ani nepoznám.
Kresťanstvo a alkohol
Katolícky básnik, spisovateľ a historik Hilaire Belloc napísal tieto verše, ktoré ponúkam v českom preklade:
Kdekoli katolické slunce svítí,
je mnoho smíchu a dobrého pití.
Přinejmenším vždycky to tak bývalo:
Benedicamus Domino!
Pekné, no nie? Také sebavedomo radostné. Aby som neporušoval pravidlá inklúzie, treba myslieť i na nekatolíckych kresťanov, preto nebudem citovať len špecificky katolícke autority, ale rovno sa obrátim na Bibliu, ktorá spája všetkých kresťanov.
Kniha Kazateľ hovorí: „Nuž hore sa! S radosťou požívaj chlieb a popíjaj víno pri dobrej nálade.“ (Kaz 9, 7) Predstavte si. Máme piť bez výčitiek svedomia. Máme sa z toho tešiť!
Žalmista (Žalm 104, 14 – 15) hovorí Hospodinovi: „Zo zeme vyvážaš chlieb i víno, čo obveseľuje srdce človeka.“ I ten stále smutný žalmista si spomenie na veselosť pri víne. Asi ho občas tiež pil.