Žijeme v novej ére, v ktorej čelíme novej minulosti. A najväčším prepisovaním dejín je podľa Vladimíra Palka lož o príčinách vojny na Ukrajine. (standard.sk)
Pred pár dňami sme na Štandarde mali reportáž prevzatú z New York Times o vojne na Ukrajine. Bola zaujímavá, ale o jej obsahu tu nebude reč. Reč bude o malom detaile v nej. Malom, ale dôležitom a ilustrujúcom dobu, v ktorej žijeme.
O jednom „nacionalistickom hnutí“ na Ukrajine, ktoré zrazu nemalo meno
V reportáži sa spomína ukrajinská obec Chodoriv z Ľvovskej oblasti, v ktorej – a teraz počúvajte – „rodiny majú dlhú históriu bojov za nezávislosť Ukrajiny a boli popravené alebo poslané do vyhnanstva počas násilných sovietskych represií proti jej nacionalistickému hnutiu v minulom storočí“.
Čítam zmienku o nacionalistickom ukrajinskom hnutí z minulého storočia a začudujem sa. To hnutie nemalo meno?
Samozrejme to som len sám v duchu žartoval. Isteže to hnutie malo meno, len to meno autorka Natalia Yermak radšej nespomenula. Ale to meno poznala. Jednak do New York Times nepíšu ignoranti, jednak Yermak je Ukrajinka. Dobre vedela, o čom píše.
Veď to hnutie bola OUN-B, Organizácia ukrajinských nacionalistov. To B je iniciála priezviska Stepana Banderu, zakladateľa a vodcu hnutia. Skrátka, boli to banderovci.
Zdá sa, že ak by v článku bolo spomenuté, že šlo o banderovcov, niektorých čitateľov by to mohlo odradiť. Mohli by si spomenúť, čo boli banderovci zač.
Mohli by si spomenúť, že v roku 1943 sa OUN-B a jej vojenské krídlo UPA dopustili nebývalej genocídy zavraždením 50 až 100 tisíc poľských civilov, vrátane starcov, žien a detí.
Že v roku 1941 sa príslušníci OUN-B po boku hitlerovských vojsk zúčastnili vojny proti Sovietskemu zväzu.
Že Banderova OUN dávno predtým, než bojovala proti Sovietom, páchala najprv teror a vraždy na území predvojnového Poľska, do ktorého vtedy patrila i dnešná Ľvovská oblasť.
Zdá sa, že ak by si čitatelia New York Times toto uvedomili, mohlo by to v ich mysliach to povojnové násilie sovietskych represií v Chodorive relativizovať. A to si elity dnešného Západu neželajú.
A tak sa radšej OUN-B zmenilo na akési bezmenné „nacionalistické hnutie“. Na plátne dejín sa z ostro nakresleného detailu zrazu stala nejasná machuľka.
Je to len jeden detail z jedného článku. Ale uvedomil som si, že ten detail ako kamienok zapadá do mozaiky novučičkých, čerstvo prepísaných dejín celého obdobia po druhej svetovej vojne. Koľko takých machuliek a veľkých machúľ sa za posledných desať rokov na plátne dejín objavilo.
Človek sa pýta, je to možné?
Prirodzená reakcia človeka, ktorý pozná fakty, na takúto manipuláciu je nasledovná. Je to vôbec možné? pýta sa. Sníva sa mi? To im predsa nemôže prejsť.
Ale ono im to prejde. Keď sa do toho vložia všetky politické a mediálne elity Západu, tak áno. A oni sa do toho vložili. Prejde im to nadlho.
A prejde im nielen jeden ilustrujúci detail. Na plátne dejín sa objavujú oveľa väčšie machule. A niektoré z nich neostanú machuľami, ale na ich mieste sa objaví nová, vymyslená maľba.
Nad časťou histórie padá opona.
Teda v týchto dňoch, keď si práve pripomíname koniec druhej svetovej vojny a porážku fašizmu, sa postupne ruší konsenzus, ktorý panoval v rámci Západu i sovietskeho bloku počas studenej vojny a dlho i po nej. V tom konsenze porazení z druhej svetovej vojny, ktorí bojovali po boku Hitlera, nikdy nie sú pozitívnymi postavami. Ak sa ten konsenzus aj niekým porušoval, tak skôr tajne, nik sa s tým nechválil.
S tým je už koniec. Teraz je čas sympatických nacionalistických hnutí, ktoré radšej nemajú meno.
Nové dejiny
Po novom sa dozvedáme, že v podstate nás od Hitlerovho nacizmu neoslobodili Rusi, ale Ukrajinci. Lebo to boli vojaci niektorých zo štyroch ukrajinských frontov. Keď som to počul pred pár rokmi prvýkrát, pomyslel som si, že niekto chybne z názvu usúdil, že tými vojakmi musia byť Ukrajinci.