Chcel by som sa s vami podeliť s príbehom Božej tváre, ktorá sa nám stratila, aby sa potom pred naším zrakom vyjasnila. Ten príbeh sa – vďaka pár ľuďom – stal pre mňa príbehom vianočným. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)
Poviem vám príbeh. Možno je banálny. Ale stal som sa tak trochu jeho súčasťou a dotkol sa môjho srdca. Možno sa dotkne i vášho. On sa vlastne skôr hodí k Veľkej Noci, ale ten príbeh sa šťastne skončil nie pred Veľkou Nocou, ale teraz pred Vianocami, tak o ňom píšem teraz.
Slovensko je krajinou Božích múk a krížov. Keď tak ideme autom cez slovenskú krajinu z dediny do dediny, hocikedy míňame kríže s Ukrižovaným Spasiteľom vedľa cesty. Zvyknem sa v takej chvíli prežehnať.
Kríž, ktorý mám rád
Jeden z týchto nespočetných krížov sa stal pred viac ako štyridsiatimi rokmi súčasťou života našej rodiny. Nachádza sa niekoľko sto metrov od našej chaty v hornonitrianskom regióne. Kríž so Spasiteľom stojí v tieni troch mohutnejších stromov, prepáčte, že si nespomeniem, či sú to duby alebo buky. To od Bratislavčana nechcite.
Atmosféru miesta dotvára skutočnosť, že asi tri metre od kríža, pod jedným z tých stromov, sa nachádza hrob. Malá tabuľka na strome nás informuje, že v hrobe sú pochovaní štyria lesní robotníci z neďalekej dediny, ktorí tu zahynuli tragicky v septembri 1944. Ich smrť zrejme súvisela so Slovenským národným povstaním. Horná Nitra bola miestom bojov partizánov s Nemcami.
Keď som chodieval s vnúčikmi okolo kríža, pristavili sme sa pri ňom a vysvetlil som im, že na kríži je Pán Ježiš, náš Pán a Spasiteľ. Citlivý štvorročný vnúčik sa ma spýtal, prečo má Pán Ježiš na sebe „krvičku“. Lebo sme robili zlé veci a on za nás trpel, vysvetlil som mu. Ďalej som príbeh spásy človečenstva nerozvíjal, vnúčik má ešte čas.
Keď kríž padol na zem
Človek je rád, že má niektoré veci. Ale ako veľmi ich má rád, pochopí, až keď ich stratí.
Už si presne nepamätám, kedy sa to stalo, určite viac ako pred rokom. Šli sme na prechádzku a dvojmetrový kríž sme našli ležať na zemi. Zrejme ho vyvrátila silná víchrica, keďže drevo na spodku kríža bolo už prehnité. Strieška kríža ležala opodiaľ, rozlámala sa pri páde.
Moju tvár nemôžeš vidieť
Stál som nad krížom, ale Spasiteľovi sa nedalo pozrieť do tváre. Kríž bol totiž zabalený v igelite. V takom polopriesvitnom.
Bolo v tom niečo mystické. Človek si nevdojak spomenie na slová Hospodina adresované Mojžišovi: „Moju tvár nemôžeš vidieť…“ (Ex 33, 21). Možno sme si ten kríž nezaslúžili.
Bol to tak trošku šok. Spasiteľ na zemi. Toľko bol ponižovaný v Príbehu nášho vykúpenia, a teraz ešte toto. Treba s tým čosi robiť, povedal som si, veď to je hanba.
Že by som mal niečo podniknúť ja sám?
Igelit ma trochu upokojil, lebo bol znamením, že už sa našli ľudia, ktorí nenechali Spasiteľa len tak na daždi a snehu, ale prejavili úctu a zakryli ho. Usúdil som, že títo neznámi ľudia budú situáciu riešiť. Takže asi ja nemusím.
Keď prešla zima
Po jeseni prišla zima a po zime jar. Vybral som sa ku krížu. Čakalo ma prekvapenie.