V Bratislave sa konajú Letné Shakespearovské slávnosti, Komédiu omylov budú hrať síce až v auguste, ale jej alternatívnu adaptáciu už zahrali slovenskí politici a predstavitelia polície v spore o interpretáciu statusu ministra vnútra na sociálnej sieti. (standard.sk)
Vnútorná kompozícia politicko-policajnej mediálnej prestrelky, ako uvidíme, sa zhoduje s predpísanou kompozíciou divadelnej drámy. Hlavnými postavami sú Minister, Policajný prezident, Premiér, Červený démon zo Súmračnej, Besík z Trnavy a Prezidentka. V úzadí občas zaznie kakofonický chór médií.
Ministrov status ako úvod, čiže expozícia
Minister napíše status, v ktorom spochybní heslo predchádzajúcej vlády o rozviazaných rukách polície. Tvrdí, že políciu predsa musia riadiť politici. Pritom sa dopustí prvého omylu, a síce, že svoju kritiku rozviazaných rúk konkrétne nevysvetlí.
Mohol to konkretizovať, materiálu bolo nadostač. Rozviazané ruky nie tak dávno znamenali napríklad to, že jedna ruka fackala druhú. To keď sa policajti navzájom trestne stíhali. Dali sa spomenúť vyhrážky čurillovcov zaznamenané v odposluchoch. Sú tu otázky, prečo v exponovanom trestnom stíhaní vedeniu polície neprekáža, že obžaloba bola podaná na súd, pričom dvaja kľúčoví svedkovia si navzájom protirečia. Ako spoľahlivo, či nespoľahlivo svedčili kajúcnici? Či náhodou to nie je tak, že najväčší grázli usvedčujú ďaleko menších previnilcov? Je tu otázka, prečo je problém, že politici majú riadiť políciu, keď v zákone sa píše, že Policajný zbor je podriadený ministrovi, a slovo „podriadený“ je odvodené od „riadiť“. Prečo policajné komandá vyvaľujú dvere, keď by im otvorili po zazvonení? Prečo bývalý minister nielenže neriadil, ale ani si podľa vlastných slov o práci podriadených zložiek nič nezisťoval? Prečo sa vedú niektoré nezmyselné trestné stíhania?
Ministrov omyl, keď zabudne konkretizovať, je však požehnaním pre rozvoj drámy, lebo spustí sériu ďalších omylov.
Mierne hysterický Policajný prezident ako zápletka, čiže kolízia
Vzápätí sa totiž ozve mierne hysterický Policajný prezident, ktorý sa dopúšťa hneď priehrštia omylov. Jednak v časoch bývalého ministra si zvykol vystupovať, ako keby bol ministrom on sám, čo je, samozrejme, omyl.
Jednak si začal Ministrov status vykladať tak, že Minister vlastne chce zrušiť zákonnú nezávislosť vyšetrovateľov v rozhodovaní o úkonoch trestného konania, o čom sa, samozrejme, Ministrovi ani nesnívalo. Ministrovi tak podsunul úlohu niekdajšieho ministra vnútra z deväťdesiatych rokov, na ktorého si spomenú pamätníci. Ktorého vyšetrovateľa kopne Minister do rozkroku ako prvého, pýtajú sa teraz títo znepokojene spolu s Policajným prezidentom. A od koho za to dostane Minister tentokrát ďakovnú pusu na čelo? Otázky sú mimo realitu, ale príbeh utešene posúvajú dopredu.