Štandard priniesol príhovor, ktorým Vladimír Palko otvoril 4. ročník Konzervatívneho summitu.
Vážené dámy a páni,
prajem vám dobrý deň. Stretávame sa tu, my, slovenskí kresťania a konzervatívci a zahraniční priatelia, v čase po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta, počas veľkého vojnového konfliktu v Európe, a pred tridsiatym piatym výročím pádu komunizmu a príchodu slobody v našej vlasti.
Je čas bilancovať. Aké to bolo s nami konzervatívcami vtedy, pred 35 rokmi, a aké je to dnes.
Vtedy naše vzory Krčméry, Jukl, Korec, Čarnogurský, Mikloško predvídali koniec komunizmu a aktívne pripravovali príchod slobody.
Dnes? Aj dnes končí jedna éra, dokonca končí epocha. Končí éra unilaterálneho momentu USA ako jediného hegemóna trvajúca od roku 1989 a začala éra multipolarity, v ktorej sú USA stále najmocnejšie, ale za nimi sa objavuje Čína a potom Rusko. A končí epocha poltisícročnej globálnej dominancie Západu. Je to len objektívny fakt, nie že by to niekoho z nás tešilo. A nie je to tragédia, Západ stále zostáva silný. Len bude musieť byť opatrnejší pri zvažovaní hraníc svojich možností.
Keď tieto fakty len oznámite liberálom, prebudíte v nich pohanskú túžbu popraviť posla správy a označia vás za protizápadného a proruského. Mnohí konzervatívci sa správajú podobne. Sú u liberálov v babylonskom zajatí.
História je pre niektorých kolobeh opakujúcich sa Mníchovov 1938 a Augustov 1968, opakovane sa objavujúcich Hitlerov a opakovaného delenia politikov na Churchillov a Chamberlainov.
Vtedy, pred 35 rokmi, Václav Havel načrtol víziu usporiadania Európy, v ktorej všetci spolupracujú a v ktorej sa „americkí chlapci budú môcť vrátiť z Európy domov k svojim mamičkám“. Celá spoločnosť sa s tým stotožňovala. Myšlienka, že NATO by sa malo rozšíriť až na Donbas, by bola považovaná za bláznovstvo.
Dnes? K tomu pokusu o bláznovstvo došlo. Že to nebol dobrý nápad, je jasné pápežovi, je to jasné novému americkému prezidentovi, len keď poviete kresťanom a konzervatívcom, že to bolo bláznovstvo, niektorí budú na vás kričať „proruský“, „protizápadný“. Napadlo im, že teraz Donald Trump je Západ? Nestali sa náhodou oni, podľa vlastných kritérií, protizápadnými?
Vtedy, pred 35 rokmi, sa konzervatívni lídri postavili proti komunistickej utópii.
Dnes? Mnohí konzervatívci veria utópiám. Utópii o tom, že presuny vojsk, lietadiel, rakiet (rozširovanie vojenského paktu býva o tomto), sú vecou len zúčastnených krajín a susediace krajiny je do toho nič. Za päťtisíc rokov existencie veľmocí to tak nikdy nebolo, ale oni tomu veria. Dnes táto utópia končí v ukrajinskej tragédii. Dobrého riešenia už niet. Mŕtvym nik život nevráti. A aj keby sa Donaldovi Trumpovi podarilo dosiahnuť mier, čo nie je isté, na ten mier nebude pekný pohľad. Lebo Ukrajina po tom, čo bola zvedená, bude aj prinajmenšom čiastočne opustená, bude musieť oželieť časť svojho územia. Tam totiž vedie takzvaná „proukrajinskosť“.
Niektorí konzervatívci veria aj iným utópiám. Nedokázali zdvihnúť hlas proti zelenej utópii Green Dealu v čase, keď sa hovorilo, že máme najkonzervatívnejší parlament v histórii. Utópii LGBTI+ našťastie neveria, ale niektorí veria, že je možné sa s ňou dohodnúť.
Vtedy, pred 35 rokmi, spomínané vzory nás kresťanských konzervatívcov v tom zápase o slobodu boli lídrami.
Dnes? Ktorý slovenský konzervatívny aktívny politik povie, že vojna na Ukrajine je zástupnou vojnou medzi Amerikou a Ruskom? Ak by nebola, ako by mohol americký prezident hovoriť, že ju chce ukončiť? Z konzervatívcov to nepovedal nikto. Povedal to Robert Fico. Mali to urobiť kresťanskí politici. Už by sa mali dištancovať od tragického projektu, od ktorého cúva aj nový americký prezident.
Z tohto plynie nebezpečenstvo pre odkaz Novembra ’89. Totiž sú takí, pre ktorých bol November ’89 porážkou a ktorí považujú dnešné dianie za svoj revanš.