Cestopis Vladimíra Palka z roku 1978, v ktorom si zaspomínal na svoju dávnu dobrodružnú cestu do sýrskej metropoly. (standard.sk)
Veľa sa v týchto dňoch hovorí o Sýrii. Pri tej príležitosti si aj ja častejšie spomínam na Sýriu. Jednou kapitolkou v mojom živote bola totiž návšteva Damasku v roku 1978.
Damask v roku 1978? Za hlbokého socializmu? Znie to exoticky. No veď to exotické aj bolo.
Tým neskôr narodeným už treba vysvetľovať, ako to vlastne vtedy bolo s cestovaním.
Dalo sa za socializmu cestovať?
Dalo sa za socializmu slobodne cestovať? Tým nemyslím do socialistickej cudziny, ale inde. Na Západ a všelikde inde.
Nuž dalo, aj nedalo. V zásade nebol problém dostať pas. Požiadali ste, a ak vás štát neevidoval ako nepriateľa režimu, po pár týždňoch ste si poň mohli prísť.
Nuž, ale cestovanie, najmä pre študenta, nebolo lacné. Cez letné prázdniny som pracoval minimálne jeden mesiac. Cez školský rok som si privyrábal tiež. Doučovanie stredoškolákov z matematiky, roznášanie novín, vykladanie zemiakov v prístave v sobotu. Tvrdá robota bola po nociach pre dopravný podnik, zbíjačkami sme rozbíjali asfalt na električkovej trati. Keď si na to spomeniem, brnia mi ruky. Ale bolo to slušne platené.
Takže zarobiť si bolo prekonanie prvej prekážky. Potom sa bolo treba obrniť húževnatosťou a dlho prekonávať byrokratické prekážky. Chceli ste vycestovať v auguste? Tak najlepšie bolo začať proces predchádzajúci rok v decembri. Študent si najprv dal žiadosť o súhlas s vycestovaním zo strany školských orgánov. Súhlas bol podmienkou pre podanie žiadosti o súhlas štátnych orgánov s vycestovaním. Ironicky sme tomu hovorili žiadosť o žiadosť.
Občan mal zakázané vlastniť západné meny a zase bez dolárov ho socialistický štát na cesty nepustil. Nádejný cestovateľ preto žiadal štátnu banku o takzvaný devízový prísľub vo výške 220 dolárov na 20 dní. Ak ho dostal, mal šťastie, ak ho nedostal, mal smolu a necestoval nikde. Alebo mohol ísť trebárs k Čiernemu moru do Bulharska.
Tých 220 dolárov bolo čosi cez päťtisíc korún, zhruba dva mesačné platy.
No a potom tam bola prekážka, ktorá sa dnes vysvetľuje ťažko. Mať pas nestačilo. Bolo treba žiadať o takzvanú vycestovaciu doložku k pasu. Bola na dvadsať dní. Viac sa cestovať nedalo. A zase platí, že nie každý ju automaticky dostal.
Štát nemal rád, keď mu občania navždy utekali na západ, preto polícia robievala také nenápadné zisťovania, či rodina náhodou neplánuje zneužiť legálne vycestovanie na nelegálny útek naveky. Tak napríklad príslušník ZNB pod nejakou zámienkou zazvonil pri dverách takej rodiny, aby nenápadne overil, či náhodou už nepredali nábytok, lebo sa už nehodlajú z dovolenky vrátiť a tak podobne.
Po rokoch som mal možnosť sa s takými policajtmi o tom porozprávať.
No a, samozrejme, bolo treba žiadať víza tých západných krajín a za tými bolo treba ísť do Prahy, kde sa s príchodom leta pred veľvyslanectvami začali tvoriť dlhé rady žiadateľov.
Celkovo to teda bola riadna štrapácia, ktorá odrádzala. Povedal by som, že moja generácia toho veľa v kapitalistickej cudzine nenacestovala.
Prečo však Sýria?!
Pýtate sa, prečo práve do Sýrie? Na rozdiel od toho mála cestovateľov mojej generácie, ktorí skoro všetci uprednostňovali krajiny ako Británia, Francúzsko či Nemecko, ja som mal záujem o históriu, antiku a exotiku. Viete, rozprávky z tisíc a jednej noci, to som ako dieťa miloval a zostalo mi to.
Počas tej cesty som navštívil Grécko, Turecko a Sýriu. Keď som ju plánoval, mal som až hlúpo veľké oči. Rád by som si bol odskočil aj do Iraku, a keď som sa úplne odviazal, sníval som aj o Iráne. To tam ešte vládol šach, nie ajatolláhovia. Samozrejme, to sa nedalo stihnúť, platnosť vycestovacej doložky nepustí.
Ale skúsil som požiadať aj o libanonské vízum, na rozdiel od sýrskeho som ho nedostal. Napísali mi zlou češtinou, že v Libanone je vojna, takže mi návštevu neodporúčajú. Tá vojna je tam s prestávkami doteraz.
Istanbul a Turci
Po takmer dvoch týždňoch v Grécku som sa vlakom dostal do Istanbulu. V rýchlosti som stihol navštíviť Modrú mešitu a palác sultánov Topkapi.
A predovšetkým Chrám Božej múdrosti, Hagia Sofia. Jeho história je ilustráciou napätých vzťahov medzi kresťanstvom a islamom. Osemsto rokov bola kresťanským chrámom. V roku 1453 osmanský sultán Mehmed II dobyl Konštantinopol. Aj vďaka výkonnému delostrelectvu, najmä obrovskému delu, ktoré, neuveríte, sa volalo Orbán. Z Hagia Sofia sa stala mešita.
V čase mojej návštevy bol chrám už len múzeom. Stal sa ním za vlády sekulárneho prezidenta, zakladateľa moderného Turecka Mustafu Kemala Atatürka. Ale za prezidenta Erdogana sa v roku 2020 stal opäť mešitou. Duchovný zápas nekončí.
V Istanbule som sa stretol s dvomi typmi Turkov. Jedni boli ochotní, úzkostlivo sa snažiaci pôsobiť ako Európania. No a tí druhí… Ako to povedať? Oklamú vás.
Než som nasadol na autobus do Damasku, v stánku s občerstvením som si kúpil žemľu a pivo. Podľa cenoviek to stálo spolu päť lír. Platil som stolírovou bankovkou. Predavač nepovažoval vôbec za potrebné mi vydať. Mal som šťastie, že v Istanbule stojí policajt na každom rohu, aj vtedy jeden stál opodiaľ. Pohrozil som predavačovi, že ho zavolám. Vydal mi 90 lír. O tých zvyšných päť som sa už nehádal, ešte som bol rád, že to celkom dobre dopadlo.
Ale potom som už sedel v autobuse a sledoval západ slnka. Večerné zore a siluety mešít a minaretov na horizonte. Tešil som sa na Orient.
Cesta do Damasku
Autobus bol veľký Mercedes Benz, klimatizovaný, sedadlá boli pohodlné. Cestujúci si mohli kedykoľvek z chladničky zobrať fľašku s pitnou vodou.
Zriadenec nám čas od času ponúkol osviežujúci citrónový roztok na ruky. Potretím tváre človek získal pocit sviežosti.
V rádiu znel turecký pop, časom si na to človek zvykol. Posediačky som sa vyspal dobre.
Ďalší deň som strávil sledovaním krajiny, bola to zväčša jednotvárna pahorkatina, trochu vysušená. Cesty boli obyčajné asfaltky. Samozrejme, žiadne diaľnice. Zákruty boli divoké, ale šofér bol zručný.
Večer sme sa blížili k sýrskym hraniciam.
Ako som podplácal v krajnej núdzi
Zastavili sme na akejsi colnici. Museli sme vyjsť z autobusu a vojsť do domčeka. Turecký úradník odo mňa žiadal potvrdenie, že na tureckom území som vymenil nejaké valuty za turecké líry, čo vraj bola moja povinnosť, o ktorej som nemal potuchy. Veď ja som v Istanbule nejaké doláre vymenil za líry, ale ktože vedel, že doklad o tom si mám ponechať?
Nastala ťaživá chvíľka, keď sme s úradníkom mĺkvo hľadeli jeden na druhého. Hovoril som si, to akože ma teraz už nikdy nepustia z Turecka späť na moju rodnú hrudu, či čo?
Ticho ukončil skúsený spolucestujúci, zrejme Juhoslovan, podišiel ku mne, vulgárne, ale dobromyseľne zahrešil, použijúc srbskú verziu anglosaského F-slova, a hovorí mi: „Daj mu pedeset lire…“. Nechal som si od slovanského brata z Balkánu poradiť, vytiahol som päťdesiatku, bez slova som ju podal úradníkovi, a ten mi promptne vystavil potvrdenie, že na území Tureckej republiky som vymenil deväť dolárov.
Také to bolo jednoduché.
A šli sme ďalej.
Čakanie na hranici
Potom sme stáli ešte raz za tmy, už na hraniciach. Krajina to bola úplne iná. Čakal som púšť, ale bol to hustý borovicový les. Ticho a pokoj.
Nebol by som uveril, že na tom mieste bude o pár desaťročí krutá vojna.
Čakali sme dlho, postávali sme pred autobusom, svietili nad nami hviezdy. Občas slovo dalo slovo. „Excuse me, are you from Iran?“ pýta sa ma jeden cestujúci. „No, Czechoslovakia,“ hovorím a trochu sa preľaknem. Tak ja pripomínam Peržana? To som o sebe nevedel.
Potom sme sa pohli na juh. Aj druhú noc v autobuse som spal dobre.
Predpoludním sme boli v Damasku. Ktorý to bol presne deň, si už dnes nepamätám, ale bol začiatok septembra 1978.
Damask je jednoducho Šám
Na mapách často nájdete Damask pod názvom Dimašk aš Šám. Ale v Sýrii a v susedných krajinách nazývajú Damask jednoducho Šám. Keď sa naučíte nazývať Damask názvom Šám, dávate najavo, že už nie ste v Sýrii úplný neznalec.
Prvý dojem z mesta bol zaiste ohromujúci. Človek sa pozrel naokolo a videl hneď, že toto nie je Európa. V centre bola väčšina mužov oblečených v tradičnom arabskom odeve, v bielom plášti zahaľujúcom telo až po päty, žien bolo vidno pomenej, ale boli tam. Zároveň bolo bežne vidieť ľudí v európskom odeve. A keď ste boli na križovatke a sledovali dopravu, dopravné značky a autá, mohli ste nadobudnúť dojem, že ste v Európe. Samozrejme, až na to, že tie dopravné značenia sa nebrali až tak vážne.
Keď som sa pohyboval po meste v mojom odeve, teda v modrých džínsoch a v košeli s krátkymi rukávmi, nebudilo to nijakú pozornosť. Len raz sa mi stalo, že nejaký starček na mňa čosi zavrčal. Ktovie, možno si myslel, že som Arab, ktorý sa opičí po západniaroch.
Keď som si v obchodíku vypýtal chleba po anglicky, rozumeli mi. Reštaurácie boli jednoduché, ale keď vám priniesli kebab na chlebovej placke, dalo sa na tom pochutiť si.
Rýchlo som sa musel naučiť arabské číslice na minciach. My síce hovoríme tým našim, že sú „arabské“, ale v skutočnosti tie ich boli trochu iné.
Ale zrazu som pocítil, že sa po meste pohybujem s istotou.
Tvár, ktorú ste videli
Tvár, ktorú som videl v Damasku často, patrila Háfizovi El Asadovi, prezidentovi Sýrie. Bol predstaviteľom strany BAAS, respektíve jej sýrskej odnože. Strana BAAS v tom čase bežne vládla aj v iných arabských krajinách. K ich ideológii patril sekularizmus, socializmus, arabský nacionalizmus, v zahraničnej politike orientácia na sovietsky tábor. A režim bol autokratický.
Asadova tvár sa šírila podľa jednoduchej šablóny s vyrezanou podobizňou Asadovej tváre. Priložila sa na stenu, pretrela sa štetkou namočenou vo farbe, a už sa na vás zo steny pozeral Asad. Bol všade.
Asad bol pri moci od roku 1971. Problémom arabskej politiky už vtedy bolo to, čo vidíme aj dnes – reálnou alternatívou k režimom BAAS neboli nejakí demokrati európskeho strihu, ale islamisti. Keď sa v roku 1982 na severe vzbúrilo Moslimské bratstvo, Asad vzburu potlačil kruto tankami, boli tam tisíce mŕtvych.
Háfiz Asad chcel dobre vychádzať aj s Američanmi. Keď sa v roku 1991 konala prvá vojna proti Saddámovi Husajnovi, do Iraku šli po boku Američanov aj sýrske jednotky. Jeho syn Bašar pomáhal USA po útokoch Al-Kájdy z 11. septembra 2001.
Ako vieme, trvalú náklonnosť Američanov si tým Asadovci nezískali.
Západní globetrotteri v Damasku
O ubytovaní som mal jasnú predstavu. Existovala medzinárodná sieť lacných ubytovní pre mladých cestovateľov, ktoré sú známe pod názvom „youth hostel“. A vedel som, že jeden je aj v Damasku. Doteraz si pamätám, že bol na ulici Saleha Aliho. Kto bol Saleh Ali, som netušil, zistil som si to až v ére internetu a Wikipédie. Bojoval proti Francúzom začiatkom 20. storočia.
Youth hostel som našiel podľa mapy, bolo to veľmi jednoduché zariadenie. Dve miestnosti plné poschodových postelí, jedna splachovacia toaleta. Spravoval to taký malý pán s elegantne pristrihnutými fúzikmi s mierne nevraživým pohľadom.
Stretol som tam najmä veľa mládeže zo Západu. Neboli časovo nijako obmedzení. Mohli cestovať so svojimi veľkými batohmi trebárs okolo zemegule. Kam som sa na nich hrabal so svojimi dvadsiatimi dňami.
Bolo zaujímavé sa s nimi zhovárať.