Vybičovaná dvojtýždňová snaha progresívnej kamarily o zvrátenie výsledku volieb dokázala priniesť akceptovanie „neakceptovateľného ministra“ a poníženie hlavy štátu v priamom prenose. Ficovi a spol. stačilo jesť pukance z misky a občas sa natiahnuť za kolou. (standard.sk)
Keď sme na Štandarde pred trinástimi dňami písali, ako sa opúšťajú progresívne elity, pretože sa báli, že „ich“ ministerstvo kultúry obsadí Tomáš Taraba, situácia vyzerala mediálne dramaticky. Ich svet sa rúcal, javiská sa triasli, opony padali, príležitosť rozhorčiť sa na najvyššiu možnú mieru využili aj tie najbezvýznamnejšie postavičky kultúrnej scény. A aj tej nekultúrnej.
Progresívne médiá boli v pohotovosti, Šimečkovci hromžili, parlamentné liberálne stálice sa búrili, sociálne siete vybuchli, priestor dostal aj cynizmus. Dialo sa to do momentu, keď Taraba oznámil, že on žiadnym ministrom kultúry byť nechce, ale že to teda možno vezme, lebo ho to s týmto publikom začína baviť.
Kultúrna obec obratom dostala oficiálnu náhradu v podobe Martiny Šimkovičovej a zároveň bolo oznámené meno Rudolfa Huliaka. Razom bol problém kultúry prehlušený starosťou o envirorezort, obavami o existenciu medveďa hnedého a rozšírili sa tie najfantastickejšie teórie o tom, ako rázovitý starosta Očovej otočí smerovanie slovenského životného prostredia na miesto pripomínajúce minimálne Mordor. Alebo aspoň Sarumanov Orthank.