Kto neznáša horúčavu, nech nechodí do kuchyne, povedal vo volebnej prezidentskej kampani 1988 republikán George Bush starší. Ivan Korčok uplynulé týždne v kuchyni bol a horúčava ho prekvapila. Téma pre Vladimíra Palka. (standard.sk)
„Nezabudnem vám, že ste zo mňa robili kandidáta vojny,“ povedal nahnevaný Ivan Korčok po svojej porážke počas volebnej noci. Jeho priaznivci mu nadšene zatlieskali.
Ach, tie nálepky… Politikov a médiá však nálepkovanie zvádza. Teda ak ide o nálepky, ktoré sa nalepujú tým druhým. Poriadna démonizácia protivníka, tomu mnohí nevedia odolať. Zjednodušuje to tvorbu politického posolstva, robí ho ľahko zrozumiteľným. On je démon, ja som ten dobrý, čo démona porazí.
Priznám sa, že nie som za nálepkovanie. Čitatelia Štandardu, vedia, že som nikdy nebol priaznivcom prezidentky Čaputovej, ale prekážalo mi, keď sa jej dávali nálepky. Veď viete, agentka, zradkyňa, atď.
A nemienim svoj názor na nálepky meniť. Preto do istej miery Korčokovo rozčúlenie chápem. Ale naozaj len do istej miery.
Žiadajú sa mi tri poznámky.
Korčokova prvá skúsenosť
Prvá poznámka sa týka Korčokovej politickej neskúsenosti. Korčok sa v politike a diplomacii pohybuje už viac ako dve desiatky rokov, ale až v posledných mesiacoch sa dostal do najpoprednejších pozícií. A on je zrazu prekvapený, že dostal nelichotivú, zraňujúcu nálepku. To prezrádza jeho neskúsenosť.
Keď sa tu nálepkovalo celé roky ostošesť a nálepky dostávali iní, nevšimol si to. Jeho prekvapenie preto pôsobí i dosť komicky. Tým skôr, že nálepka „kandidát vojny“ nie je z tých najdrsnejších. Už som spomínal na nálepky dávané prezidentke. Avšak sťažuje sa iba Ivan Korčok.
Ako som povedal, nálepkovanie nie je správne, a našťastie nie všetci politici používajú túto metódu. Ale očakávať, že nálepkovanie tu vôbec nebude, je nerealistické.