Ivan Korčok, prezidentský kandidát podporovaný KDH, prakticky poprel kľúčovú deklaráciu tejto strany a jej dvadsaťročný boj za tradičnú rodinu a ochranu ľudského života. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)
Lukáš Obšitník z Denníka Postoj urobil s prezidentskými kandidátmi zaujímavú anketu so siedmimi otázkami. Zúčastnili sa všetci kandidáti okrem Andreja Danka. Odpovede spravidla zodpovedali nášmu poznaniu oných kandidátov.
Ak išlo o kandidátov, ktorí majú podporu politických strán, tak ich odpovede kandidátov sa spravidla zhodovali s názormi tých podporujúcich politických strán.
Bola tam jedna výnimka, ktorá bila do očí. Kuriózne vyznela odpoveď Ivana Korčoka na otázku číslo sedem. Bolo to skutočne čosi nevídané. Korčok v nej totiž dopadol ako najliberálnejší kandidát zo všetkých. A Korčok je kandidátom KDH.
Tlak zo strany európskych inštitúcií vo veci LGBT vraj neexistuje
Siedma otázka znela takto: „Považujete tlak európskych inštitúcií vo veci posúvania rovnakopohlavných párov na úroveň manželstva, dostupnosti potratov, riešenia transrodových tranzícií, výučby LGBT tém na školách a podobne za obhajobu základných ľudských práv alebo za neprípustné zasahovanie do suverenity členských štátov?“
S výnimkou Korčoka z odpovedí všetkých kandidátov vyplývalo, že uznávajú oprávnenosť otázky, čiže sú si vedomí, že akýsi tlak zo strany európskych inštitúcií na členské štáty existuje. A každý z týchto kandidátov sa od toho tlaku v rôznej miere naliehavosti dištancoval. Každý z nich teda prejavil v odpovedi aspoň štipku konzervativizmu. Platí to o Pellegrinim, Harabinovi, Kubišovi, Matovičovi, Dubovskom.
Jediný Korčok si tento tlak európskych inštitúcií na nás nevšimol. Poprel, že čosi také existuje.
To len ktosi zámerne straší a zbytočne polarizuje spoločnosť
A Korčokovi nestačilo, že akýkoľvek tlak zo strany európskych inštitúcií poprel. Korčok ešte aj všetkých, čo o existencii tohto tlaku hovoria, obviňuje zo zbytočného strašenia a polarizovania spoločnosti.
Korčok sa pýta: „Navyše neviem, aké európske inštitúcie máte na mysli, Európsku komisiu, Európsky parlament, Európsky súdny dvor pre ľudské práva, Radu, Radu Európy, Európsky súdny dvor?“
Nuž všetky, vážený pán kandidát, všetky…
Ivanovi Korčokovi odpovedáme: Ten tlak vyvolávajú všetky európske inštitúcie, ktoré vymenoval. A ešte i tie, ktoré vymenovať nestačil.
Poďme si to u jednotlivých inštitúcií ukázať. Zdôrazňujem, že to budú len príklady, nie kompletný výpočet všetkých činností, akými inštitúcie tlak na členské štáty vytvárajú. Kompletný výpočet by bol nie na článok, ale na knihu.
Európsky parlament ako šampión nátlaku
Na čestnom prvom mieste treba menovať Európsky parlament (EP), ktorý je skutočným šampiónom nátlaku, najmä čo sa týka LGBT ideológie. EP prijíma pravidelne rezolúcie, v ktorých vyzýva členské štáty, aby schválili požiadavky LGBT loby ako registrované partnerstvá či manželstvá alebo znižovanie veku trestnosti homosexuálneho styku.
Najstaršia rezolúcia tohto typu, ktorú sa mi podarilo dohľadať, je z roku 2000. Toto prebieha už štvrťstoročie.
Čo sa potratov týka, EP žiada v rezolúciách od členských štátov „dodržiavanie reprodukčných práv“, rozumej práva na potrat.
Naozaj ma prekvapuje, že Ivan Korčok si nepamätá napríklad rezolúciu EP po vražde v Teplárni na jeseň 2022. Rezolúcia označila každého, kto si myslí, že manželstvo je len zväzok muža a ženy, za homofóba. Bola to nehoráznosť. To je viac než nátlak. To je urážanie miliónov Európanov.
Rezolúcia po vražde v Teplárni je príkladom toho, že tlak je vyvíjaný najmä na stredoeurópske krajiny.
Spomeňme rezolúciu proti Poľsku po tom, čo poľský Ústavný súd postavil mimo zákon eugenické potraty.
V roku 2021 EP v rezolúcii odsúdil Poľsko za údajné „zóny bez LGBT“. Niektoré poľské mestá vyhlásili, že sú zónou bez LGBT ideológie. Rezolúcia EP úplne lživo interpretovala tie vyhlásenia ako zákaz voľného pohybu pre homosexuálne orientované osoby. Bolo to nezmyselné obvinenie. Tieto podvody poznáme z nedávnej minulosti, keď bolo Majerského označenie LGBT ideológie za pliagu falošne interpretované tak, že za pliagu vraj označil homosexuálnych ľudí.
Toľko k Európskemu parlamentu.
Rada Európskej únie
Ako príklad môže poslúžiť osobná skúsenosť z roku 2004 krátko po vstupe Slovenska do EÚ.
V Rade EÚ zasadajú ministri členských krajín podľa toho, v ktorom rezorte pôsobia. Ako minister vnútra som spolu s ministrom spravodlivosti Danielom Lipšicom chodieval na zasadnutia ministrov vnútra a spravodlivosti v Rade EÚ. V lete 2004 sme od Európskej komisie dostali na stôl takzvaný Haagsky program, ktorý navrhoval okrem iného aj to, aby si členské krajiny vzájomne uznávali registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. To by malo prakticky taký istý dopad, ako keby sme si priamo na Slovensku tento inštitút schválili.
Lipšic i ja sme s návrhom vyslovili nesúhlas, teda de facto sme použili právo veta. Tým sme Haagsky program zmietli zo stola. Ale nestačilo na to iba jedno zasadnutie. Ešte aj na druhom sa nás pýtali, či to myslíme vážne.
LGBT ideológia si teda chcela nájsť cestičku cez Radu EÚ. A, samozrejme, aj cez Európsku komisiu, lebo tá návrh predkladala.
Európska komisia
Dajte do vyhľadávača Googlu pojmy „Európska komisia“ a „LGBT“. Na prvom mieste sa vám objaví dokument Európskej komisie Stratégia rovnosti LGBTIQ 2020 – 2025.
Celá je o šírení LGBT ideológie. A keďže šírenie niečo stojí, je to i o financovaní. Platíme si za to.
A platíme i za šírenie potratovej ideológie vo svete. Európska komisia ju podporuje a financuje. Samozrejme, volá sa to inak. Volá sa to podpora reprodukčných práv a zdravia.