O jednom ponaučení z vojny v Iraku pre dnešok, o ktorom sa ešte nehovorilo. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)
19. marca 2003 zaútočili dva americké bombardéry F-117 Nighthawk na miesto predpokladaného pobytu irackého prezidenta Saddáma Husajna v bagdadskej štvrti al-Dora, ale Saddám Husajn tam nebol prítomný. V ďalších hodinách americké letectvo zbombardovalo 70 irackých vojenských cieľov. Na druhý deň, 20. marca, sa začala pozemná invázia amerických vojsk a ďalších vojsk z koalície „ochotných“ na území Iraku.
Začala vojna v Iraku.
Katastrofálna vojna na základe samých dezinformácií
Keď si zhrnieme všetky tvrdenia, ktoré sa uvádzali na zdôvodnenie vojny, a porovnáme ich so skutočnosťou, dostaneme desivý obraz, ktorý sa nezlučuje s našimi predstavami o otvorenej, slobodnej demokratickej spoločnosti so slobodným tokom informácií, v ktorej vláda pravdivo informuje obyvateľstvo, politologické think tanky formulujú realistické vízie, spravodajské služby profesionálne získavajú dôležité informácie pre vládu a slobodné médiá to všetko kriticky vyhodnocujú.
V skutočnosti sa vo všetkom dial pravý opak.
Ako argument pre vojnu sa tvrdilo, že Saddám Husajn disponuje zbraňami hromadného ničenia, aj tými jadrovými. Vystúpenie ministra zahraničných vecí USA Colina Powella v OSN vo februári 2003, v ktorom hovoril o týchto zbraniach, vošlo do histórie ako nebývalý prípad tragického politického omylu.
Ďalším argumentom boli údajná spolupráca irackého režimu s teroristickou sieťou Al-Káida, ktorá mala na svedomí útoky na USA z 11. septembra 2001.
Nič z toho nebola pravda.
Po dobytí Iraku sa žiadne zbrane hromadného ničenia nenašli. Žiadne väzby medzi Husajnom a Al-Káidou neboli. Táto dezinformácia pochádzala od Ahmeda Čalábího, irackého exilového politika, ktorého záujmom bolo dostať Ameriku do vojny s Husajnom. Aj laikovi muselo byť divné, prečo by sa cynický socialistický diktátor spájal s islamskými wahábistickými fanatikmi.
Keď si po pár mesiacoch všetci propagátori vojny od Bratislavy po Washington začali uvedomovať, že všetky uvádzané argumenty za vojnu boli falošné, ustálil sa nový naratív. Zmyslom invázie bolo priniesť irackému ľudu demokraciu. Nuž, Iračania dostali slobodné voľby, ale ťažko to bolo nazvať demokraciou. Dostali teror, smrť, občiansku vojnu a sektárske násilie, ktoré musela americká armáda roky potláčať.
George W. Bush ohlásil 1. mája 2003 v prejave na lietadlovej lodi USS Abraham Lincoln, že mission is accomplished, teda, že misia je splnená. Režim Saddáma Husajna bol za štyridsať dní naozaj zlikvidovaný. Ameriku aj svet však čakalo postupné bolestné rozpoznávanie skutočnosti, že okupačná moc nie je schopná na dobytom území nastoliť mier, pokoj, stabilitu a bezpečnosť. Že umieranie sa vlastne ešte len začína.
Dezinformovaná demokracia
Je poučné vidieť, že nielen v totalitnom režime môžu vo vedomí ľudí prevážiť úplne nepravdivé pohľady. Je to možné aj v demokratickej spoločnosti. Falošné presvedčenie americkej verejnosti o nebezpečnosti režimu Saddáma Husajna bolo politikmi vytvorené už rok pred inváziou. Prieskum agentúry Pew Research z konca roku 2002 uvádza tieto neuveriteľné čísla.
Tvrdeniu, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia alebo je blízko k ich dosiahnutiu, verilo 79 percent Američanov. Tvrdeniu, že Saddám Husajn mal prsty v útokoch z 11. septembra, verilo 66 percent Američanov. Čo to svedčí o kvalite demokratických inštitúcií, vlády, médií, think tankov a súdnosti obyvateľstva? Čo to svedčí o slobode diskusie a voľnom šírení pravdy?
Nech je nám vtedajšie zablúdenie americkej verejnej mienky ponaučením, že i v demokracii dokáže propaganda nadlho porážať pravdu, že občania nie sú voči propagande imúnni. Sme si istí, že ani dnes to nie je inak?
Saddám Husajn ako Hitler, čiže večný cyklus Mníchova 1938
Počas diskusie pred a v trvaní invázie sme boli svedkami metódy prirovnávania aktuálnej situácie k situácii počas Mníchovskej dohody 1938. Je to niečo ako „nastavovaní zrcadla“ v známej Menzelovej „vesničke střediskovej“. My sme „nenastavovali zrcadlo“, ale „zastavovali sme Hitlera“. Tým Hitlerom, ktorého bolo treba zastaviť v roku 2003, keď sa už nepodarilo zastaviť Adolfa Hitlera v roku 1938, bol Saddám Husajn. Táto často používaná metóda prirovnať niektorého politického lídra k Hitlerovi sa zvykne nazývať reductio ad Hitlerum.
Aj v Amerike, aj na Slovensku zaznievali pred dvadsiatimi rokmi tvrdenia, že Saddám je nový Hitler. V Amerike to vlastne bol prezident George Bush starší, ktorý prirovnal Saddáma Husajna k Hitlerovi už v roku 1990, pred prvou vojnou v Zálive, zo začiatku roku 1991. Pred inváziou v roku 2003 tak urobil minister obrany v administratíve Busha mladšieho Donald Rumsfeld a aj samotný prezident Bush junior. A tiež britský premiér Tony Blair.
Na Slovensku veľa článkov na tému Saddám – Hitler uverejňovali komentátori denníka SME. V spravodajstve SME citovalo slová vtedajšieho amerického veľvyslanca Ronalda Weisera o zbraniach hromadného ničenia v rukách Saddáma Husajna:
„Aj keď ich sám nepoužije, hoci ich v minulosti použil aj proti vlastným ľuďom, môže ich predať teroristom, To je reálna hrozba. Keď v roku 1938 Hitler obsadil Československo, tvrdil, že prišiel nastoliť mier. Všetci vieme, ako to dopadlo. Prezident Bush také niečo už nepripustí. Nedovolí, aby tieto zbrane zabíjali ľudí, či už v USA alebo kdekoľvek na svete.“
Metóda reductio ad Hitlerum sa používa na škále od trápnych žartíkov typu „pozor na tamtoho, je vegetarián, a viete, že aj Hitler bol vegetarián“, až po o čosi vážnejšie zdôvodnenia. Hitlera však, samozrejme, nerobí Hitlerom to, že bol vegetarián, dokonca ani to, že bol krutým diktátorom, lebo tých bolo veľa. Ani to, že anektoval Rakúsko. Hitler bol výnimočný predovšetkým tým, že chcel a mohol rozpútať svetovú vojnu a aj ju rozpútal.
Nuž, Saddám Husajn v tomto zmysle Hitlerom naozaj nebol.
Pozn. red. SRS: Vladimír Palko ďalej poukazuje na to, že sa priaznivci metódy reductio ad Hitlerum nepoučili a za nového Hitlera označujú Putina. Napriek tomu, autor zaregistroval, že pri nedávnom okrúhlom výročí invázie do Iraku niektorí komentátori (dokonca Krčmárik z denníka SME) vybočili a Putina neporovnávali s Hitlerom, ale s Bushom ml. Po roku od začiatku ruskej invázie sa správnosť tejto komparácie potvrdzuje faktom, že obaja prezidenti podcenili problémy, na ktoré ich vojská narazia. Záverom, pán Palko – okrem iného – odsudzuje dvojaký meter, ktorý sme aplikovali nielen v súvislosti s prejavenou sústrasťou k obyvateľstvu napadnutých krajín, ale aj vo vzťahu k odsúdeniu útočiacich štátov.
Tip redakcie SRS: Prečítajte si aj Rozhovor Vladimíra Palka pre Echo: Na Slovensku máme v zásade dva tábory. Nesympatizujem ani s jedným z nich