Nedávno londýnsky súd riešil otázku, či Julian Assange, novinár s pohnutým osudom, bude alebo nebude vydaný do USA. Súd zatiaľ ešte nerozhodol, bude zasadať opäť v marci. (standard.sk)
Julian Assange teda opäť na čas zmizol z našich očí a tak i z našich myslí. Nemalo by sa to však stať a k Assangeovi sa treba stále vracať. Assange stelesňuje jednu z dôležitých otázok našej doby. Kedy je utajovanie informácií štátom opatrením, ktoré chráni záujem celej spoločnosti a bezpečnosť jej občanov, a kedy je to len prejav zakrývania veľkých chýb politikov?
Ale nielen preto by sme nemali na Assangea zabudnúť. Aj my, ktorých trápi vojna hneď za našou východnou hranicou, sme mu čosi dlžní.
Najprv však zopakujme, že Assange je austrálsky novinár, ktorý zverejňoval cez organizáciu WikiLeaks tisíce uniknutých tajných dokumentov rôznych vlád. Najväčší dopad malo zverejnenie množstva správ, ktoré zasielali americkí diplomati z ambasád do Washingtonu. Za to Assangea stíhajú už roky americké úrady, ale stále im nebol vydaný. Najprv našiel na niekoľko rokov azyl na Ekvádorskom veľvyslanectve v Londýne, kde žil od roku 2012. V roku 2019 ho vydali britskej polícii a britský súd ho odsúdil za porušenie zákona o kaucii. Je väznený v britskom väzení Belmarsh.
A teraz sa pozrime, čo má Assange spoločné s vojnou na Ukrajine.
Čo má Assange s vojnou? Informoval nás, že hrozí
Julianovi Assangeovi ďakujeme za mnohé cenné informácie, ktoré nám umožňujú pochopiť príčiny vzniku vojny na Ukrajine a chybné správanie politikov, ktorí nás k tej vojne viedli.
Tie informácie niekoľko rokov mali len zasvätení. Ale v roku 2010 začal Assange cez WikiLeaks zverejňovať správy amerických diplomatov z obdobia rokov 1966 až 2010. Zverejnenie prebehlo v rokoch 2010 – 2011.
Medzi nimi boli aj správy, ktoré do Washingtonu posielal veľvyslanec USA v Rusku William Burns, terajší riaditeľ CIA.
Niektoré správy sú mimoriadne zaujímavé z pohľadu dnešnej vojny. Burns ich zaslal v období niekoľkých mesiacov pred samitom NATO v roku 2008 v Bukurešti, ktorý sa uzniesol na tom, že Ukrajina sa stane členom NATO. Toto rozhodnutie spustilo sériu reakcií, ktoré vyústili napokon najprv do občianskej vojny na východe Ukrajiny v roku 2014 a neskôr do ruskej invázie vo februári 2022.
Červená čiara je sformulovaná
Prvou z týchto správ je tajná (confidential) správa z 18. januára 2008. Burns v nej informuje o stretnutiach s ruskými expertmi. Tí upozorňujú na dôsledky vstupu Ukrajiny do NATO. Hovoria, že Rusko bude viac zbrojiť.
Burns spomína vyjadrenie Viktora Černomyrdina, veľvyslanca Ruska na Ukrajine, ktorý hovorí, že zámer prijať Ukrajinu do NATO bude nútiť Rusko k „extrémnym opatreniam“.
V závere Burns píše, že „Rusko dalo jasne najavo, že členstvo Ukrajiny (a Gruzínska) v NATO je preň červenou čiarou a ovplyvnilo by to nielen vzťahy Ruska s týmito krajinami, ale aj s Alianciou ako celkom“.
Je to zrejme prvá Burnsova správa, ktorá hovorí, že prijatie Ukrajiny do NATO je pre Rusko červená čiara. Ale nebola to posledná správa o červenej čiare.
Nie znamená Nie
Ďalšia je tajná správa 08MOSCOW265_a z 1. februára 2008. Zaujímavý je názov, ktorý jej Burns dal. Znie „NYET MEANS NYET: RUSSIA’S NATO ENLARGEMENT REDLINES “, teda „Nie znamená nie: Červené čiary Ruska pri rozširovaní NATO“.
Burns píše, že vo veci prijatia Ukrajiny do NATO „minister zahraničných vecí Lavrov a ďalší vysokí predstavitelia zopakovali silný odpor a zdôraznili, že Rusko by považovalo ďalšiu expanziu na východ za potenciálne vojenské ohrozenie“.
V texte správy sa pojem „červená čiara“ nevyskytuje, ale tým, že ho Burns dal do názvu, je povedané všetko. Prekročiť červenú čiaru znamená násilný konflikt.
V texte sa nespomína ani vetička „Nie znamená nie“ z názvu. Môžeme sa domnievať, že sú to rezolútne slová, ktoré povedal Burnsovi Sergej Lavrov.
Predpoveď občianskej vojny na Ukrajine
Táto správa obsahuje aj jasnozrivú predpoveď občianskej vojny na Ukrajine v dôsledku expanzie NATO na východ.