Európa sa radikalizuje viac ako USA, dôkazom je aj rezolúcia Európskeho parlamentu. Európa opakuje, že ruská agresia bola nevyprovokovaná. Trump tvrdí opak, keď hovorí, že zámer mať Ukrajinu v NATO „bol a je voči Rusku provokatívny“. S očakávaniami voči Trumpovi však treba byť mimoriadne opatrný, dôvody objasňuje Vladimír Palko. (standard.sk)
Želáme si, prepáčte za výraz, mier. To „prepáčte za výraz“ som dodal, lebo už dva roky sme tak vychovávaní rozhodujúcimi médiami, že ide o slovo, ktoré ako keby nepatrilo do slušnej spoločnosti.
No ale napriek tomu si nastolenie mieru v Európe želáme. Čo už s nami?
Donald Trump, preživší atentátu, sa oficiálne stal republikánskym kandidátom na prezidenta. Hovorí, že chce vojnu na Ukrajine ukončiť. „Viem ukončiť vojnu jedným telefonátom,“ tvrdí.
Máme za sebou mierovú misiu Viktora Orbána, ako maďarský premiér nazval svoje stretnutia s prezidentmi Ukrajiny, Ruska a Číny. A poznáme následné reakcie predstaviteľov EÚ a Európskeho parlamentu (EP).
Máme teda v dohľadnej dobe nádej na mier? Skúsme si rozobrať zdroje nádeje aj skepsy.
Najprv k nádeji.
Rétorika sa mierne posúva k ochote rokovať
Od roku 2022 sa čosi zmenilo. Po ukončení rozhovorov v Istanbule na jar 2022 sa len tí najodvážnejší odvážili aspoň spomenúť, že by bolo treba ešte rokovať s Ruskom, a teda sa vrátiť k diplomacii.
Odvtedy došlo k posunu. Prvou lastovičkou bol už na jeseň 2022 názor vtedajšieho predsedu Zboru náčelníkov štábov generála Marka Milleyho, ktorý uviedol, že úspešné vyhnanie Rusov z Charkovskej oblasti a znovuzískanie Chersonu by Ukrajina mala využiť na rokovania o prímerí, lebo nemožno očakávať znovuzískanie všetkých stratených území.
Odvtedy o potrebe diplomacie hovoril pápež František, Donald Trump, pred dvomi mesiacmi hovoril o akomsi kompromisnom riešení český prezident Petr Pavel. A na júnovom Mierovom samite o Ukrajine vo Švajčiarsku sa do záverečného komuniké, za ktoré hlasovala i Ukrajina, dostala formulácia, že na ďalšom samite by sa mali zúčastniť všetky strany konfliktu. Rusko cudne nebolo pomenované priamo, ale bolo zrejmé, že reč je o ňom.
No a teraz pripúšťa rokovania s Ruskom i prezident Zelenský a pozitívne sa vyjadril hneď po ňom i minister zahraničných vecí Kuleba. Pridal sa opäť český prezident, keď privítal angažovanie Číny a rokovania Ukrajiny s Ruskom
Od pripustenia možnosti rokovaní k dosiahnutiu mieru môžu byť až galaktické vzdialenosti, ale zmena rétoriky je nesmierne dôležitá.
Čo sa Trumpa týka, nedá sa mu uprieť, že vojnu by naozaj rád ukončil a vracia sa k tomu opakovane. Ruský prezident Putin na Trumpove snahy reagoval v zásade pozitívne, keď začiatkom júla uviedol, že k Trupovým zámerom Rusko pristupuje vážne a považuje ich za úprimné. Rétorika nie je všetko, ale je dôležitá.
Z niektorých Trumpových vyjadrení vyplýva, že rozumie, že snaha USA dostať Ukrajinu do NATO provokovala Rusko k invázii. V júni tohto roku v podcaste povedal, že zámer dostať Ukrajinu do NATO „bol voči Rusku veľmi provokatívny a stále je provokatívny“.
Potiaľ známky nádeje.
A teraz k opodstatnenej skepse. Bude jej o poznanie viac ako nádeje.
Hysterická reakcia EÚ na Orbánove stretnutia
Ak spomíname posun v rétorike od odmietania diplomacie k jej pripúšťaniu, treba uviesť, že to nie je väčšinový fenomén. Presvedčí nás o tom napríklad rezolúcia Európskeho parlamentu z minulého týždňa.
Viktor Orbán napísal list predsedovi Európskej rady Charlesovi Michelovi, v ktorom ho informoval o svojich zisteniach počas stretnutí. Spomeňme tieto tri.
Predpovedá eskaláciu vojnového konfliktu pre neochotu strán pristúpiť na prímerie alebo čo len na mierové rokovania.
Hovorí o europeizácii problému vojny na Ukrajine (nejde o pojem použitý Orbánom, pojem europeizácia používa autor článku), čo znamená, že na strane Západu možno očakávať presun bremena vojny, najmä finančného, z USA na Európu.
A hovorí o potrebe obnovenia diplomatických liniek s Ruskom.
Rezolúcia EP je ilustráciou pravdivosti Orbánových zistení
Dochádza k paradoxu, že rezolúcia europarlamentu, ktorá je až hystericky protiorbánovská, je vlastne ilustráciou pravdivosti spomenutých Orbánových záverov.
Orbán hovorí o eskalácii vojny a rezolúcia je príkladom textu, ktorý je politickou eskaláciou.
Je správne, keď rezolúcia opätovne odsudzuje ruskú inváziu na Ukrajinu a ruské zločiny počas nej, a keď podporuje teritoriálnu celistvosť Ukrajiny. Ale rezolúcia hovorí o dosiahnutí víťazstva Ukrajiny v čase, keď realita na fronte je úplne iná. Ukrajina trpí kolosálnymi stratami životov svojich vojakov a naďalej stráca územie. Rezolúcia v podstate burcuje Ukrajinu do ďalších bojov, v ktorých bude prehrávať.
Najmä je však rezolúcia eskalačná v tom, že podporuje opätovne členstvo Ukrajiny v NATO. Veď tento zámer je koreňom konfliktu.
Orbán hovorí o europeizácii problému vojny a ilustráciou pravdivosti jeho tvrdenia je očividný rozdiel medzi prístupom amerického Kongresu a prístupom Európskeho parlamentu. Kongres váhal pol roka so schválením šesťdesiatich miliárd dolárov pre Ukrajinu. Jazyk EP je však radikálny. Je radikálnejší ako americká rétorika. Napríklad rezolúcia sa „zasadzuje za odstránenie obmedzení používania západných zbraňových systémov dodávaných Ukrajine proti vojenským cieľom na ruskom území“.
Dochádza nám to? Európsky parlament vyzýva k väčšiemu bombardovaniu Ruska. No výborne…
Orbán hovorí o potrebe diplomacie a EP ho hystericky kritizuje. Europoslanci cítia doslova averziu k diplomacii, hovoria len o eskalácii konfliktu. Argumentácia rezolúcie proti Orbánovi je pritom smiešna. Predseda vlády členského štátu nepotrebuje povolenie orgánov EÚ na zahraničnú cestu, počas ktorej si len chce vypočuť názory svetových politikov.
Nie, nie. Žiadny mier, len eskalácia. Hlasovali za ňu viac ako dve tretiny europoslancov.
Ani Nemci si to nepamätajú?
Človek žasne. Ani nemeckí europoslanci z CDU, ani predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová z CDU si nepamätajú, ako tento konflikt vznikol? Že vznikol americkou iniciatívou na samite NATO v Bukurešti v roku 2008? Iniciatívou, ktorú sa snažila ich predsedníčka Angela Merkelová brzdiť, lebo vedela, že Rusi ju považujú za vyhlásenie vojny? Veď to všetko musí Ursula von der Leyenová vedieť. Bola vtedy blízkou spolupracovníčkou Merkelovej ako ministerka jej vlády. V rokoch 2013 až 2019 dokonca ministerkou obrany.
A teraz ide po tej ceste, ktorá nás doviedla do katastrofy, ešte radikálnejšie ako Američania, ktorí premýšľajú ako vycúvať?
Európsky parlament si protirečí s Trumpom
Ďalším dôkazom, že EP sa radikalizuje viac ako USA je to, že rezolúcia Európskeho parlamentu si protirečí s Trumpom. V rezolúcii EP sa opäť objavuje obvyklá fráza, že ruská agresia bola „nevyprovokovaná“. Ako sme uviedli vyššie, Trump tvrdí opak, keď hovorí, že zámer mať Ukrajinu v NATO „bol a je voči Rusku provokatívny“.
Zdôraznime, že to „vyprovokovaná“ neznamená „ospravedlnená“. Ruskú inváziu ospravedlniť nemožno. Ale vyprovokovaná bola. A takto to vidí i Trump.
A teraz k Trumpovi.
Trump je nádej na mier, nie istota mieru
Donald Trump, ak sa stane americkým prezidentom, je určitou nádejou na dosiahnutie mieru. Už len to, že o potrebe mieru a ukončenia vojny hovorí a chce sa za to zasadiť, treba oceniť.
Ale Trump je len nádejou na mier, nie však istotou mieru. Pre skepsu hovoria nasledujúce argumenty.
Po prvé, Trump sa už raz pokúšal zlepšiť vzťahy s Ruskom, keď bol prezidentom. Ale zlyhal. Poľahčujúcou okolnosťou bolo to, že bol pod extrémnym tlakom médií a štátneho aparátu. FBI ho vyšetrovala, či nie je Putinovým špiónom (áno, tak až to bolo) a Trump pod tlakom konal proti tomu, čo sľuboval. Ukrajinu vyzbrojoval, ale tým neznižoval riziko, že Rusko Ukrajinu napadne, ale ho zvyšoval.
Možno dostane druhú šancu.
Po druhé, americkí prezidenti sú tak trochu obeťami predstáv voličov, ktorí chcú vidieť prezidenta ako silného muža. Muža, ktorý vždy zabezpečí americké prvenstvo. Ktorý vždy presadí americký postoj. Ktorý neustupuje.