Podelím sa s vami o zvláštnu skúsenosť. Veľa napovedá o krehkosti ľudskej pamäti. O zabúdaní, ale i o tom, ako ľudia zvyknú riešiť vlastný problém s minulosťou pomocou sebaklamu. (standard.sk)
Budem hovoriť o veciach, ktoré sa týkajú mňa osobne, avšak súvisí to so vzťahmi medzi voličskými skupinami.
Politik potrebuje, aby voliči poznali jeho postoje
Politik robí politické rozhodnutia, vyhlásenia, hovorí o nich, médiá to tlmočia voličom. A politik je spokojný, že voliči vedia o jeho postojoch. A dúfa, že si ich vari aj pamätajú.
Niekedy však politik prekvapene zistí, že si nepamätajú. Alebo že si v mysli vyformovali inú minulosť. Občas to vídam v diskusiách pod mojimi mediálnymi výstupmi. Na Štandarde ani tak nie, tu si čitatelia moju politickú minulosť pamätajú viac, ale v iných médiách áno.
Vraj, ak by som bol ministrom, hovoril by som inak
Posledné dva-tri roky sa všade diskutuje najviac o vojne na Ukrajine. Opakovane sa mi stáva, že občan napíše, že OK, Palko dobre povedal, ale ak by bol teraz ministrom, tak by tak nehovoril.
Alebo: no dobre hovorí, ale čím to je, že niektorí politici zmúdrejú, až keď z politiky odídu. A tak podobne.
Niektorí to hovoria s určitou neľúbosťou, iní mi to zase povedia bez akejkoľvek výčitky, len konštatujú zmenu mojich názorov ako fakt, bez toho, že by mi niečo vyčítali.
Asi pred rokom som bol na prechádzke, idú oproti mne dve ženy, jedna z nich druhej prehodila, nevediac, že mám dobrý sluch, aha, to je Palko, ten úplne otočil.
Pred pár týždňami po zhromaždení pri Hlinkovom pamätníku príde za mnou mladý muž a hovorí, že mám dobré názory, že je to také prekvapujúce oproti minulosti. A hovoril to úplne priateľsky.
Povedal som si, že už musím o tomto fenoméne napísať.
Lebo veď som vôbec neotočil.
Ja že som sa zmenil?
Ja že som zmenil názor? Ak moji kritici majú na mysli napríklad to, že ako minister by som podporoval všetky návrhy Washingtonu, tak im musím pripomenúť, že ministrom som predsa v rokoch 2002-2006 bol, ale názory Washingtonu som vo vážnych veciach vojny a mieru nepodporoval.
Veď vtedy, v roku 2003, sa konala americká invázia do Iraku a Amerika stála o to, aby tam s ňou išlo čo najviac krajín.
Ešte koncom roka 2002 som publikoval článok o tom, že invázia do Iraku nie je dobrý nápad. Veď to teraz bude už 22 rokov. A ako minister som hlasoval vo vláde proti účasti slovenskej jednotky na invázii. A o mojom nesúhlase som predsa verejne hovoril v médiách. A môj názor nebol nevýznamný pri presviedčaní poslancov KDH, aby tiež inváziu nepodporili.
Paradox ešte väčší
Ono je to vlastne ešte absurdnejšie. Pre chýbajúce hlasy KDH vtedy Dzurindova vládna koalícia nemala dosť hlasov na schválenie vyslania slovenskej jednotky do Iraku. Za vyslanie však zahlasovalo vtedy opozičné Mečiarovo HZDS.
Istotne niektorí moji kritici, čo veria, že som otočil, zvykli v minulosti voliť HZDS, a nevedia, že ja som neotočil, ale že otočila strana, ktorú volili.
Myslím si, že keby sa dnes urobil prieskum s otázkou, kto podporil v roku 2003 vyslanie jednotky do Iraku, či HZDS alebo KDH, tak asi väčšina by povedala, že KDH, nie HZDS.
Ale bolo to naopak.