Po takmer roku a pol desivej vojny na Ukrajine, keď sa už počet mŕtvych počíta na státisíce, v našom prístupe k vojne stále prevažujú emócie nad rozumným uvažovaním. Nič proti oprávneným emóciám, skôr či neskôr sa však budeme musieť k rozumnému uvažovaniu vrátiť. (standard.sk)
Celý konflikt sa točí okolo členstva Ukrajiny v NATO. Jednou z mojich osobných skúseností je to, s akou ľahkovážnosťou politici, ale i ľudia všeobecne pristupujú k problematike rozširovania nejakého vojenského paktu. Napríklad tým, ako ľahkovážne a niekedy až chybne odpovedajú na niektoré základné otázky. Pritom skúsenosť hovorí, že je to niekedy otázka vojny a mieru.
Má krajina právo na vstup do vojenského paktu?
Hovorme najprv o krajinách a paktoch všeobecne, nie konkrétne. Položme si teda najprv otázku: má krajina právo na vstup do vojenského paktu?
Moja skúsenosť hovorí jednak to, že nemálo nepozorných odpovedajúcich okamžite odpovie, že áno. Zabudnú, že na vstup treba dovolenie či pozvanie tých krajín, ktoré už v pakte sú. Ak sú na to upozornení, tak sa, samozrejme, opravia a doplnia odpoveď, že áno, samozrejme, za predpokladu, že členské krajiny paktu súhlasia, tak áno.
Prikročme k ďalšej otázke.
Majú členské krajiny paktu morálnu povinnosť prijať ďalšiu krajinu?
Majú členské krajiny vojenského paktu morálnu povinnosť prijať do paktu i ďalšiu krajinu uchádzajúcu sa o členstvo? Aj tu mám skúsenosť, ako ľahko i niektorí skúsení politici odpovedali, že samozrejme áno. Obyčajne odpoveď znela asi tak, že prečo nie? Veď vraj kto chce, nech sa stane členom.
Ako keby išlo o členstvo v nejakom klube, ktorého členovia hrajú karty. Ako keby prijatím novej členskej krajiny sa jej spory, konflikty, nepriateľstvá nestali aj bremenom dovtedajších členských krajín. Zmysel vojenského paktu je jediný. Prísť na pomoc napadnutej členskej krajine. Členská krajina sa zaväzuje ísť do vojny v prípade napadnutia inej krajiny.
Zvyčajne sa nestretávam s tým, že by sa opýtaný zamýšľal nad tým, aké spory so susedmi vedie krajina uchádzajúca sa o členstvo.
Už po vypuknutí rusko-ukrajinskej vojny v roku 2022 som sa rozprával s jedným známym o členstve Ukrajiny v NATO a onen známy mi odpovedal onou spomenutou odpoveďou – otázkou. Vraj prečo by nemohla byť v NATO? Napadla mi odpoveď. No prečo? Zapni si televízne správy… Preto. Lebo je to vojnotvorná idea. Lebo je z toho vojna. Ale len mi to napadlo, nepovedal som mu to takto.
Zámer vstúpiť do vojenského paktu totiž môže privodiť vojnu. V prípade Ukrajiny a NATO to mnohí predpovedali a aj sa tak stalo. Preto vo všeobecnosti nie je morálnou povinnosťou uchádzačskú krajinu prijať.
Teraz sa vráťme k pôvodnej prvej otázke.
Má každá krajina právo uchádzať sa o členstvo vo vojenskom pakte?
Keď sme si ujasnili, že na členstvo uchádzačskej krajiny treba súhlas dovtedajších členov, tak pozmeňme prvú otázku. Má každá krajina právo uchádzať sa o členstvo vo vojenskom pakte?
Spomeňme si na karibskú raketovú krízu v roku 1962
V roku 1962 hodlal Sovietsky zväz na komunistickej Kube rozmiestniť rakety s jadrovými hlavicami, ktoré by dokázali zasiahnuť veľké územie USA v priebehu pár minút. Sovietske lode plávali cez Atlantik so zbraňami na Kubu. Americký prezident Kennedy reagoval vyhlásením karantény, čo znamenalo, že ak sa Sovieti nezastavia, Američania začnú paľbu. Celý svet napäto sledoval, či nedôjde k svetovej vojne. Sovieti sa zastavili a vrátili sa.
Všetci slobodymilovní ľudia stáli na strane Ameriky a nenájde sa nikto, kto by tvrdil, že Američania nemali právo sovietsku flotilu zastaviť.
A pritom šlo zo strany Kuby a Sovietskeho zväzu o spoločné rozhodnutie dvoch suverénnych štátov. A zdá sa, že sa zhodujeme, že na také rozhodnutie právo nemali. Lebo ohrozovali bezpečnosť tretej krajiny.
Formálne nešlo o vstup Kuby, amerického suseda, do vojenského paktu s veľmocou nepriateľskou voči USA. Ale neformálne to bolo presne to. Kuba neformálne hodlala vstúpiť so Sovietskym zväzom do dvojčlenného paktu, dotiahnutého do konečných dôsledkov, ktorými bolo rozmiestnenie jadrových zbraní na Kube.
V prípade formálnych paktov sa to robí na viacero ťahov. Rozmiestnenie zbraní sa nerobí v prvom kroku, ale neskôr v niektorom z ďalších krokov.
Táto historická skúsenosť nám naznačuje, že s právom na vstup do vojenského paktu to nie je také jednoduché.
Čo hovoria medzinárodné dokumenty?
Má teda krajina právo vstúpiť do vojenského paktu, rozumej uchádzať sa o členstvo? Čo hovoria medzinárodné dokumenty?
Tie dávajú jasnú odpoveď. Áno, krajina také právo má. Citujme z Charty pre európsku bezpečnosť, ktorá je súčasťou Istanbulského dokumentu 1999 Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Pozrime sa na bod 8 Charty. Má päť viet, z dôvodu prehľadnosti si ich očíslujme:
„(1) Každý účastnícky štát má rovnaké právo na bezpečnosť. (2) Znovu zdôrazňujeme základné právo každého účastníckeho štátu slobodne si zvoliť, alebo zmeniť svoje bezpečnostné usporiadanie vrátane spojeneckých zmlúv, podľa vývoja. (3) Každý štát má tiež právo na neutralitu. (4) Každý účastnícky štát bude v tomto zmysle rešpektovať práva všetkých ostatných, štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov. (5) V rámci OBSE nebude mať žiaden štát, skupina štátov alebo organizácia prednostnú zodpovednosť za udržiavanie mieru a stability v oblasti OBSE a ani žiadna časť oblasti OBSE nebude považovaná za oblasť vplyvu.“
Štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov
Počuli ste už niekedy o tomto bode 8 Charty pre európsku bezpečnosť? V diskusiách v mainstreamových médiách zrejme nie. Lebo tam je to proste v týchto časoch tabu.
A povedzme si prečo. Bod 8 obsahuje päť viet. Tá druhá a tretia veta odseku 8 potvrdzujú to, čo si inštinktívne myslíme a prajeme si, aby to tak bolo. A síce, aby si každá krajina mohla slobodne vstupovať alebo nevstupovať do zmluvných spojenectiev (rozumej do vojenských paktov).
Avšak štvrtá veta nás vyvedie z laického omylu, že toto právo krajiny je absolútne, teda neobmedzené. Nie je to tak.
V štvrtej vete sa totiž hovorí:„… štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov.“
Počuli ste niekedy túto vetu?