Pred dvadsiatimi rokmi bolo na 1. mája pekné počasie. Mám na ten deň pekné spomienky. Vstúpili sme do Európskej únie. Nových členských štátov bolo desať, z toho osem so štyridsaťročnou bolestnou komunistickou skúsenosťou. (standard.sk)
V ten deň, uprostred polí a lúk, na mieste, kde sa stretávajú hranice Slovenska, Rakúska a Maďarska, som sa ako minister vnútra stretol s rakúskym kolegom a maďarskou kolegyňou. Vlajky našich krajín stúpali na stožiare. Potom som letel vrtuľníkom rakúskej armády do Hohenau, kde bola ľudová veselica. Všetko bolo v ten deň milé.
V ten deň sme dosiahli bod, ktorý sa považoval za akési potvrdenie zmeny v roku 1989, za koniec európskeho rozdelenia. Bolo to dosiahnutie vytýčeného cieľa.
Nie, neboli sme všetci naivní
Isteže dosiahnutie pekného cieľa býva sprevádzané naivnými očakávaniami, a to i v politických kruhoch. Ale ak mám hovoriť za vtedajšie KDH, neboli sme naivní.
Ján Čarnogurský nám hovoril už v polovici 90. rokov, že v EÚ budeme musieť čeliť skutočnosti, že EÚ šíri „agnostickú kultúru“. Vedeli sme, že budeme čeliť feminizmu, atakom proti rodine, kresťanstvu a podobne. Veď preto sme napríklad v NR SR už v roku 2002 presadili Deklaráciu o zvrchovanosti členských krajín EÚ v kultúrno-etických otázkach.
Ale pod povrchom vecí vyrastali i ďalšie problémy. A po dvadsiatich rokoch všetky tie problémy nadobúdajú charakter krízy.
Nasledujúca kritika nemá byť kritikou EÚ „a priori“. Nezabúdajme, že politiku orgánov EÚ tvoria politici pochádzajúci z členských štátov. Pôda EÚ je však zneužívaná na šírenie ideológií, ktoré sa šírili primárne v členských štátoch a potom sekundárne na pôde EÚ. Časom si tie ideológie politici a byrokrati v orgánoch EÚ osvojili ešte viac ako politici členských štátov.
Túto poznámku uvádzame preto, aby bolo zrejmé, že kritikou reality dnešnej EÚ nezavrhujeme európsku integráciu ako takú.
Na pomenovanie krízových problémov dnešnej EÚ nám poslúži niekoľko nasledovných prívlastkov.
Európska únia trestajúca
EÚ ešte pod inými názvami vznikla ako spolupracujúce spoločenstvo národných štátov. Nebolo zvykom, aby orgány EÚ kritizovali, tobôž sa vyhrážali sankciami členským štátom EÚ.
Neviem si predstaviť, že by sa v 80. rokoch orgány EHS ozvali, keď v roku 1984 prezident Mitterrand vymenoval francúzsku vládu, v ktorej bola i komunistická strana.
Prvá lastovička priletela v roku 2000 po rakúskych parlamentných voľbách, keď do vlády vstúpila Strana slobodných Jörga Haidera obviňovaná z xenofóbie. Predseda vlády Portugalska Antonio Gutterres, predseda vlády Portugalska, ktoré bolo predsedníckou krajinou EU, oznámil, že EÚ bude sankcionovať Rakúsko tým, že krajiny EÚ s ním obmedzia diplomatické styky. Tento stav trval do septembra 2000.
Dnes sú karhajúce rezolúcie odsudzujúce dianie v členských štátoch bežné. A vo vzduchu visí aj vážnejšia hrozba pre napomínanú krajinu, napríklad strata finančných prostriedkov z eurofondov. Karhanými sú východné krajiny EÚ, Poľsko, Maďarsko, Slovensko.
EÚ liberálno-progresívna
Krajiny EÚ bývajú karhané najmä za vzdor voči LGBT ideológii, k akceptovaniu ktorej neustále – už desiatky rokov – nabádajú rezolúcie Európskeho parlamentu.
EÚ sa totiž stala progresivistickou. Európsky parlament chce, aby sa do práva EÚ dostala formulácia, že potrat je ľudským právom.
Väčšina poslancov Európskeho parlamentu verí, že okrem dievčat a žien existujú i iné (!) osoby, ktoré môžu byť tehotné (rozumej, ženy, ktoré o sebe tvrdia, že sú mužmi).
Ide o vzdanie sa zdravého rozumu.
EÚ nedemokratická a byrokratická
Roky sa hovorí o demokratickom deficite EÚ. Neexistuje európsky politický národ, ani spoločný jazyk na dorozumievanie a tým ani spoločné európske médiá. Legislatívne a iné rozhodovacie procesy sú vzdialené od Európanov, ktorí im nerozumejú a preto ich nevedia ani kontrolovať.
V Európskom parlamente a v Európskej komisii neexistuje výmena moci, taká bežná v členských štátoch. Takmer polstoročie ich ovláda koalícia ľudovcov (EPP), socialistov a liberálov.
Neprejde zmena základných zmlúv o EÚ v referende v členskom štáte? No tak sa referendum zopakuje. To je prípad írskeho schvaľovania zmluvy z Nice a o pár rokov Lisabonskej zmluvy. Alebo sa celá zmluva prepíše inak, hoci obsah zostáva, a do schvaľovacieho procesu ide opäť pod iným menom.