Vo výroku veľkého filozofa sa tvrdí, že udalosť v dejinách, ktorá bola vnímaná ako tragédia, sa potom opakuje ako fraška. Ako som dnes zistil, nemusí to byť vždy podľa neho, niektoré opakované udalosti môžu byť aj naslovovzaté kópie tých predchádzajúcich. (noveslovo.eu)
Najprv som si v Slove prečítal dva články Branislava Fábryho o likvidácii ľavicových vlád v Latinskej Amerike pomocou justície, ktorá najnovšie vyniesla do prezidentského kresla Argentíny podobnú figúru, aké sa v posledných rokoch objavili na najvýznamnejších politických postoch v Taliansku, na Ukrajine či na Slovensku. Zaujímavejšie však bolo, že keby som vynechal mená, mohol by to byť aj príspevok o „boji proti korupcii“ na Slovensku v rokoch 2022 – 2023. Zrejme ide o scenár, ktorý je realizovateľný v každej krajine, pokiaľ si to mocní tohto sveta budú želať.
Následne som si vypočul pravidelné rozhlasové spravodajstvo o 12.00. Až tesne pred jeho skončením som sa dozvedel, že dnes máme výročie udalostí na Majdane, po ktorých na Ukrajine zavládla demokracia. Redaktor napokon vyslovil ľútosť nad stovkou obetí, do ktorých spustila paľbu Janukovyčova špeciálna polícia Berkut. Keďže udalosti u nášho východného suseda sledujem už celé desaťročie, táto jasnozrivá správa ma prekvapila. Nebola totiž v súlade s informáciami, ktoré boli zverejnené hneď „po víťazstve pracujúceho ľudu“, ako sme počas mojej mladosti nazývali 25. február 1948. Tu však neplatí moja téza, že išlo o kopírovanie toho, ako sa dostať k moci. Minimálne formálne nebolo na akceptácii demisie ministrov buržoáznych strán prezidentom nič, čo by oprávňovalo nazývať to pučom. Prezident Beneš už po druhý raz stál pred dilemou, či sa rozhodnúť pre konfrontáciu alebo ustúpiť. Podobne ako po Mníchove mu zrejme bola bližšia druhá alternatíva. Vydávať však Majdan za legálnu výmenu moci je neobhájiteľné.
Ale vráťme sa k ostreľovačom, ktorí vraj majú na svedomí polovicu obetí. Verzie sa rôznia. Hneď po udalostiach som v našich médiách zachytil správu, že ktorýsi minister z pobaltských krajín tvrdil, že budovu, z ktorej sa strieľalo, nemal obsadenú Berkut. Okrem toho prezident pôvodne zakázal strieľať do demonštrantov a terčom strelcov boli tak demonštranti ako aj policajti. Podozrivé je tiež, že z policajného oddielu, ktorý vraj strieľal, boli traja v neprítomnosti odsúdení po deviatich rokoch (!) a existujú výpovede účastníkov, podľa ktorých sa nevie, kto strieľal. Náramne mi to pripomína fiktívnu smrť študenta Šmída v roku 1989, za ktorým zasadnutie Občianskeho fóra držalo minútu ticha aj po tom, čo študentova matka povedala Michaelovi Žantovskému, že jej syn žije (pozri knihu Václava Bartušku Polojasno). A tak sa ukazuje, že smrť fiktívna, ako aj ozajstná, má pre ľudí rovnakú váhu a hlavne môže sa stať impulzom, ktorý vytrhne ľudí z letargie.
Nadmieru dlhé vyšetrovanie streľby na Majdane mi pripomína, že najlepší spôsob, ako zahmliť veci, je ich naťahovanie, čo momentálne platí napríklad o vyšetrovaní sabotáže na ruskom plynovode v Baltickom mori. Pravda, výnimkou je ukrajinská vláda, ktorá v momente vedela, že Rusi si potrubie vyhodili, aby potrestali Západ za podporu Ukrajiny. V kriminálkach sa inšpektor vždy pýta cui bono. V prípade ruskej špeciálnej operácie alias vojny na tom zrejme najviac získali Rusi, ktorí ju podnikli za tým účelom (očakávajúc reakcie Západu), aby už nemuseli dodávať naftu a plyn nevďačným Európanom a prinútili ich nakupovať tieto suroviny inde a za oveľa vyššiu cenu. Až k takýmto hlúpym názorom možno v konečnom dôsledku dospieť na základe informácií našich objektívnych a pravdu rešpektujúcich médií.