Profesor Vasil Lipitsky sa vracia k pokusu o atentát na Roberta Fica a ponúka historickú lekciu, k čomu vedú politické atentáty v dejinách. (standard.sk)
O pokuse o atentát na Roberta Fica sa už popísalo veľa, možno až príliš. Verejnosť sa snaží pochopiť, prečo sa to stalo a ako budeme žiť ďalej. Rád by som to považoval za katarziu, ale je tu háčik: som v rozpakoch z množstva reakcií, ktoré tento zločin schválili na sociálnych sieťach. Teraz proti nim úrady prijímajú opatrenia, ale musíme vidieť, že ide len o odstredenie mlieka, ktoré aj ďalej vrie… Preto cítim potrebu prispieť do diskusie na túto tému.
Zlovestné dni
Pred 2 060 rokmi zabili v Ríme sprisahanci Júliusa Caesara. Stalo sa to počas dňa vtedy známeho ako „Marcové Idy“. Ten názov sa zapísal do histórie a literatúry.
Idy – to je stred mesiaca (od lat. Ides –rozdeľovať). Tento deň vypočítavali kňazi a prisúdili mu mystický význam: zasvätili ho Jupiterovi, najvyššiemu božstvu, známemu pre svoj ťažký charakter.
Podľa Plutarcha niekto predpovedal Caesarovi, že v ten deň bude zabitý (Paralelné životopisy, Bioi paralléloi). Shakespeare to využil a v jeho tragédii nazvanej podľa hlavnej postavy, veštec kričí Caesarovi: „Boj sa Marcových Íd!“ (Julius Caesar, 1599). Odtiaľ sa to stalo chytľavou frázou so zlovestným zmyslom.
Možno aj preto mnohí zabudli, že sa Idy vyskytujú nielen v marci. Sú aj v máji a pripadajú presne na 15. deň v mesiaci. Slovensko dostalo vlastne Idy – májové. Zlá povesť tohto dňa sa naplno potvrdila. Nápadná je temná symbolika: aj Fico predpokladal, že na neho zaútočia. No zdá sa, že na Caesara si v tomto smere nikto ešte nespomenul. Jeho príbeh je však veľmi poučný.
Čitateľ nech nemá obavu, že by som chcel dať Fica a Caesara na jednu úroveň. Nie, nemám to v pláne. Vážim si nášho premiéra a volil som ho, ale Caesar tak prispel k rozvoju našej civilizácie, že je ťažké ho čo i len porovnávať s niektorým zo žijúcich politikov, a nielen slovenských. Avšak porovnanie okolností vedúcich k udalostiam marcových a májových Íd je celkom užitočne.
Zombíkovaný alebo posadnutý?
Mnoho ľudí sa v týchto dňoch pýta: ako sa to u nás mohlo stať? A vysvetlenia nachádzajú v konšpiračných teóriách. Viac ako raz alebo dvakrát som počul návrhy, že spisovateľ, zaútočivší na premiéra, bol zombíkovaný špeciálnymi službami. To vraj vysvetľuje skutočnosť, prečo na otázky o dôvodoch svojho činu ten umelec, tvorivá osobnosť odpovedal propagandistickými klišé a sloganmi z mítingov.
Takéto technológie naozaj existujú. Kombinácia hypnózy, sugescie a farmakológie dokáže z človeka urobiť živého robota. Sú však aj ľudia, ktorí to nepotrebujú a dostávajú sa do podobného stavu sami od seba. Kto zombifikoval Bruta? Ktoré špeciálne služby presvedčili ruských revolucionárov, aby zabili cára-osloboditeľa Alexandra II.? Kto prinútil Gavrilo Principa zastreliť arcivojvodu Františka Ferdinanda? Nikto. Rozhodli sa sami.
Vplyv však na nich mali iné okolnosti, z ktorých hlavnou je vysoký stupeň napätia v spoločnosti (alebo v jej elitách). Typická je aj prítomnosť skupiny ľudí, ktorí sa navzájom usvedčujú, že napätie môže zmierniť iba vražda. Je mimoriadne zriedkavé, aby bol takýto zločinec absolútnym samotárom – musí niekde živiť svoju nenávisť, s niekým diskutovať svoje nápady a získať od niekoho istotu, že jeho činy budú všeobecne schválené.
Nemal by byť zombie; ale takýto človek môže byť nazývaný posadnutým. Až do takej miery, že zabudne na svoje morálne zásady, stratí pud sebazáchovy a schopnosť triezvo posúdiť situáciu a úplne rozplynie svoju osobnosť v jedinom akte darebáctva.