Netreba hneď spomínať Gretu Thunbergovú, aby sme poznali, že deti sú pozoruhodným politickým nástrojom. Rozšírená je napríklad téza, podľa ktorej sa pozícia mladých a starších v súčasnej spoločnosti prehodila. Zatiaľ čo predtým učili starí tých mladých, teraz sú starí odkázaní na technickú pomoc mladých. Ak to predtým boli rodičia, ktorí uvádzali deti do sveta, dnes pomáhajú deti rodičom, aby sa vo svete udržali. Zdá sa, že v jednej jej podobe sa k tejto téze pripojil aj český minister školstva Vladimír Balaš. Ten predostrel v rozhovore pre Aktuálně.cz návrh všeobecne zarážajúci, ale do našej spoločnosti inak zapadajúci. Deti vraj majú učiť svojich rodičov kritickému mysleniu. (standard.sk)
To, že dieťa môže byť v technických veciach skúsenejšie ako dospelý, pretože je na rozdiel napríklad od svojho starého rodiča takzvaným „digitálnym domorodcom“, nemožno poprieť. Iná vec je vyhlásiť ich preto za učiteľov tej aktivity, ktorá sa dnes označuje ako kritické myslenie. Tým druhým totiž hádžeme do koša životné skúsenosti alebo napríklad vzdelanie, čo je zvlášť v prípade ministra školstva čudné.
Politici v tom nie sú sami. Keď pri sebe Ursula von der Leyenová ubytovala tínedžera zo Sýrie, poznamenala, že chlapec je pre celú rodinu zdrojom inšpirácie. Ubytovať pri sebe dieťa v núdzi je chvályhodné, o tom niet sporu. Napriek tomu si v reakcii na tieto slová položil nemecký novinár Alexander Kissler otázku: Skutočne je špičková politička a matka siedmich detí vo veci inšpirácie a životného zmyslu odkázaná na nešťastného teenagera? Ale položme si všeobecnejšiu otázku: Prečo dospelí využívajú deti ako nejaké orákulá?
Stratená dospelosť
Kanadský sociológ James E. Côté si všíma, že v povojnovej spoločnosti sa najprv v Amerike, neskôr v západnej a nakoniec aj vo východnej Európe vytráca dospelosť. Nemieni to mravoučne. Vo svojom výskume študuje, ako miznú objektívne kritériá pre dospelosť a spolu s tým aj nároky na to, čo to znamená byť dospelý. Niežeby prechod medzi detstvom a dospelosťou neexistoval. Skôr je zjavné, že sa z objektívnych kritérií presunul na rovinu pocitov. Nezamýšľaným dôsledkom je fakt, že začíname žiť v prevrátenom svete – nie v tom zmysle, že nám vládnu deti, ale že zo sveta vymizla kategória dospelosti, ktorá bola nahradená detinskosťou.
Túto inverziu je možné sledovať aj na vzdelaní. To, že žijeme v takzvanej znalostnej spoločnosti, sa ukazuje okrem iného v tom, že nároky na vzdelanie klesajú. Je to logický dôsledok jeho masovosti.