Tárať, tliachať, rozprávať do vetra, bľabotať. Neverili by ste, ale aj táranie si vyžaduje určité zručnosti. Dá sa ním pekne zarobiť, ale v mnohých ohľadoch je nebezpečnejšie ako klamanie. (standard.sk)
Spomínam si na jeden hyperbolizovaný príhovor istého profesora, ktorý poukazoval na prázdnotu slávnostných akademických príhovorov.
Jeho príspevok sa niesol v duchu: „Vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som vás privítal na tejto úžasnej akcii, ktorá má za cieľ priblížiť niektoré z najdôležitejších úloh našej organizácie. V prvom rade by som sa rád poďakoval za pozvanie na túto inšpiratívnou udalosť. Pozvanie ma teší zvlášť preto, že sa tu stretajú takí ľudia ako vy. Ľudia, ktorých si vážim pre ich výnimočné schopnosti a vysoké morálne kvality. Nebýva zvykom, ba práve naopak, aby sa na jednom mieste zhromaždilo také veľké množstvo kvalitných ľudí, ktorým ide o rovnakú vec…“
Profesorov príhovor mal niekoľko minút a jeho kolegovia, ktorí sedeli v publiku, sa od smiechu prehýbali, tiekli im slzy a plieskali sa po stehnách. Každý v tomto príhovore videl kúsok seba.
V zdvorilých rečiach identifikovali samých seba v momente, keď nemali čo povedať, ale z nejakého dôvodu museli vyjadriť „svoj názor“, lebo sa to od nich žiadalo.
Takýchto rečí, príhovorov, prednášok ste určite aj vy zažili desiatky. Možno ste aj vy sami nejaký príhovor takéhoto typu predniesli.
Vysokí predstavitelia štátnej moci boli takýmito príhovormi povestní počas obdobia komunizmu a kto veril, že v slobodných časoch sa na „tribúny“ vkradne hĺbka a pravdivosť, zrejme zostal sklamaný. Samozrejme, nepaušalizujme, sú aj tribúni, ktorí vedia zaťať do živého, no niektorí tak tárajú, že ani presný opak toho, čo vravia, nie je pravdou.
Impulzom pre tento článok sa mi stala kniha legendárneho českého vedca a publicistu Františka Koukolíka Bulšit s podtitulom O žvanění v organizacích, v médiích, politice a ve vědě.
Koukolík v tejto publikácii svoju pozornosť upriamil na to, čo je to bulšit, ako vyzerá, ako vzniká, čo spôsobuje a ako sa proti nemu brániť.
Tip red. SRS: Prečítajte si aj ďalšie články Štefana Chrappu: Noc, keď sa barbari pokúsili zabiť Boha a Aby nám nehrablo z mobilu: Zabitý čas už nikto nevráti, ale ešte máme šancu na záchranu.