Poznámka Jána Čarnogurského: Preberáme z Nového Slova slovenský preklad štúdie ruského politológa a geopolitika Sergeja A. Karaganova, dlhoročného držiteľa viacerých funkcií v okruhu tvorby zahraničnej politiky Ruska. Štúdia je radikálna a stredoeurópskemu čitateľovi, ktorý už po dve generácie nezažil vojnu, sa nečíta dobre. Vytýka samotnému Rusku, že latku pre použitie jadrových zbraní dvihlo bezdôvodne príliš vysoko a z použitia jadrových zbraní by malo čím skôr urobiť presvedčivý argument. Štúdia sa číta zle, ale to nemôže byť argument, že sa s ňou nezoznámime alebo, že naša reakcia bude iba … my ju odmietame.
Koho v Rusku zaujíma, že Slovensko hrozbu použitia jadrových zbraní odmieta? Zaujímalo nás, keď Rusko nesúhlasilo s poskytnutím našich letísk Sliač a Kuchyňa Američanom? Šalamúnove ostrovy v Tichomorí pred rokom uzavreli s Čínou bezpečnostnú zmluvu, ktorá prinajmenšom nevylučuje čínsku základňu na Šalamúnových ostrovoch. Americký námestník ministra pohrozil Šalamúnovým ostrovom vojnou (asi mal povedať špeciálnou vojenskou operáciou). Moja generácia pred augustom 1968 nepripúšťala, že by nás mohla Varšavská zmluva obsadiť a tak sa aj správala a tak sa vyjadrovala. Potom nás obsadili a dvadsať rokov sme mali politiku normalizácie. My to už nechceme zopakovať. Ďalej text Karaganova.
Podelím sa niekoľkými myšlienkami, ktoré prechovávam v sebe už dlho a ktoré sa sformovali po nedávnom zhromaždení Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruskej federácie – jednom z najpriamejších a najjasnejších v jej 31-ročnej histórii.
Narastajúca hrozba
Naša krajina, jej vedenie stojí podľa môjho názoru pred ťažkou voľbou. Je čoraz jasnejšie, že stret so Západom sa neskončí, ani keď čiastočne alebo úplne zvíťazíme na Ukrajine.
Aj keď celkom oslobodíme Doneckú, Luganskú, Záporožskú a Chersonskú oblasť – bude to minimálne víťazstvo. Trochu väčším víťazstvom bude oslobodenie v priebehu roka či dvoch juhu a východu súčasnej Ukrajiny. Napriek tomu ostane ešte veľká oblasť krajiny s ešte viac rozhorčeným ultranacionalistickým obyvateľstvom zásobovaným zbraňami – je to nezahojená rana, hrozba nutných ťažkostí, nových komplikácií a novej vojny.
Len ťažko môže byť horšia situácia, ak za cenu strašných obetí oslobodíme celú Ukrajinu a ostaneme na troskách, kde nás bude nenávidieť väčšia časť obyvateľstva, na ktorých„prevýchovu“ by bolo treba nejedno desaťročie.
Ktorýkoľvek z ponúknutých variantov, špeciálne ten posledný, bude odvádzať pozornosť Ruska od potrebného posunu jeho duchovného, ekonomického, vojensko-politického centra smerom na východ Eurázie. My ostaneme na bezperspektívnom západnom smerovaní. A územia dnešnej Ukrajiny, v prvom rade centrálna a západná časť, budú odčerpávať zdroje – riadiace, ľudské, finančné. Tieto regióny boli výrazne dotované aj počas sovietskej éry. Nepriateľstvo so Západom bude pokračovať. Nepriateľstvo sa bude podnecovať podporovaním partizánskej a občianskej vojny. Príťažlivejší je variant – oslobodenie a znovuspojenie východu a juhu a prinútenie ostatnej časti Ukrajiny ku kapitulácii s úplnou demilitarizáciou a s vytvorením nárazníkového priateľského štátu. No takýto scenár je možný len vtedy, ak vôbec niekedy dokážeme zlomiť vôľu Západu k podpore kyjevskej chunty a prinútime ho strategicky ustúpiť.
A teraz prichádzam k dôležitejšej, v zásade málo diskutovanej otázke. Hĺbka či skôr základná príčina ukrajinskej krízy, ako aj mnohých iných konfliktov vo svete, všeobecne zvýšenej vojenskej hrozby je – dynamicky zrýchlené zlyhanie súčasných vládnucich západných elít vytvorených globalizačným procesom posledných desaťročí – zväčša to boli kompradori v Európe (kompradormi nazývali portugalskí kolonizátori miestnych obchodníkov, ktorí im slúžili). Toto zlyhanie je sprevádzané rýchlou zmenou vzťahov síl vo svete v prospech globálnej väčšiny, kde sa ako ekonomická lokomotíva presadzuje Čína a čiastočne aj India a do pozície vojensko-strategickej opory dejiny posunuli Rusko. Toto oslabenie privádza do vytrženia nielen imperiálne-kozmopolitné elity (Biden a spol.), ale aj desí imperiálno-nacionalistické elity (Trump). Západ stráca – počas piatich storočí využívanú – možnosť vysávať bohatstvo z celého sveta formou prinútenia, predovšetkým hrubou silou a importovania svojho politického, ekonomického systému a svojej kultúrnej dominancie.
Nie je možné očakávať rýchle ukončenie obrannej, ale agresívnej konfrontácie Západu Tento kolaps morálnych, politických a ekonomických pozícií začal dozrievať v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Bol prerušený krachom (rozpadom) ZSSR, ale s novou intenzitou sa obnovil v roku 2000 (míľnikmi sa stali porážky Američanov a ich spojencov v Iraku a Afganistane, ako aj rok 2008 – začiatok krízy západného ekonomického modelu).
Po zastavení tohto pádu lavíny sa Západ dočasne konsolidoval. Spojené štáty zmenili Ukrajinu na útočnú päsť, aby ju použili na zviazanie rúk Ruska, ako vojensko-politického jadra oslobodzujúceho sa od okov neokolonializmu nezápadného sveta.
V ideálnom prípade by Američania chceli, samozrejme, jednoducho vyhodiť do vzduchu našu krajinu, čím by radikálne oslabili rastúcu alternatívnu superveľmoc – Čínu.
Buď sme si neuvedomili nevyhnutnosť stretu, alebo sme si šetrili sily, váhali s preventívnym úderom. A okrem toho, v súlade s moderným, hlavne západným vojensko-politickým myslením, nechtiac precenili hranicu použitia jadrových zbraní, nepresne vyhodnotili situáciu na Ukrajine, a nie celkom úspešne začali špeciálnu operáciu.
Prehrávajúc na domácej pôde západné elity začali u nás aktívne podporovať burinu vyrastajúcu na pôde sedemdesiatich rokov pohody, sýtosti a aj mieru – všetky tie antiľudské ideológie: popieranie rodiny, svojej vlasti, svojej histórie, lásky medzi mužom a ženou, viery vo vysoké ideály, všetko to, čo tvorí podstatu človeka. Hanobia tých, ktorí sa postavili proti a odolávajú. Cieľ je jasný – ponížiť a marginalizovať ľudí, aby sa znížila ich schopnosť odolávať čoraz viac zjavne nespravodlivému a pre človeka a ľudstvo škodlivému súčasnému „globalistickému“ kapitalizmu. Pritom oslabené Spojené štáty ničia Európu a ďalšie krajiny, ktoré sú od nich závislé, a snažia sa ich zavliecť do konfrontácie hneď po vojne na Ukrajine.
Elity vo väčšine týchto štátov stratili orientáciu a v panike z dôvodu vlastného zlyhania dovnútra aj navonok, poslušne vedú svoje krajiny na bitúnok. Pritom za ich zlyhaním, za pocitom bezmocnosti, za stáročnou rusofóbiou, degradáciou vlastnej intelektuálnej úrovne a stratou strategickej kultúry je ich nenávisť, ktorá je takmer silnejšia než v samotných Spojených štátoch. Ďalej, a to je najdôležitejšia vec – tam sa to len zhorší. Prímeria sú možné, ale zmierenie nie! Hnev a zúfalstvo budú naďalej spontánne pokračovať a vlnovito sa stupňovať. Tento vektor pohybu Západu slúži ako jednoznačný dôkaz posunu smerom k vypuknutiu tretej svetovej vojny. Ona sa už začína a plnohodnotný požiar môže vypuknúť kvôli náhode, alebo z dôvodu narastajúcej nekompetentnosti a nezodpovednosti vládnucich kruhov Západu.
Zavedenie umelej inteligencie, robotizácia vojny zvyšuje hrozbu neúmyselnej eskalácie. Stroje sa môžu vymknúť spod kontroly zmätených elít. Situáciu zhoršuje „strategický parazitizmus“- za 75 rokov relatívneho mieru ľudia zabudli na hrôzy vojny, prestali sa báť dokonca aj jadrových zbraní. Všade, ale najmä na Západe, sa inštinkt sebazáchovy oslabil.
Dlhé roky sa venujem dejinám jadrovej stratégie a dospel som k jednoznačnému, aj keď nie úplne vedeckému záveru. Vznik a reálna existencia jadrových zbraní je výsledkom zásahu Najvyššieho (Všemohúceho), ktorý už bol zdesený, keď videl, že ľudia, Európania a k nim pripojení Japonci, rozpútali počas jednej generácie dve svetové vojny. Ich dôsledkom sú desiatky miliónov obetí a zbraň Armagedonu, ktorou ukázali tým, ktorí stratili strach z pekla, že peklo skutočne existuje. Dnes sme svedkami predtým niečoho nemysliteľného – z pohľadu doterajších predstáv o jadrovom zadržiavaní – vládnuce kruhy, skupiny štátov v záchvate zúfalého hnevu rozpútali totálnu vojnu v citlivom podbrušku jadrovej superveľmoci.
Je potrebné obnoviť strach z jadrovej eskalácie. Inak je ľudstvo odsúdené na zánik.
Teraz sa na poliach Ukrajiny rozhoduje nielen o tom, či a aké bude Rusko a budúci svetový poriadok. Ale aj o tom, či sa svet, na ktorý sme zvyknutí, vôbec zachová, alebo či na planéte zostanú rádioaktívne ruiny, ktoré pomaly otrávia zvyšky ľudstva.
Prelomením vôle Západu k agresii zachránime nielen seba, ale s konečnou platnosťou oslobodíme svet od jarma Západu, ktoré trvalo päť storočí a súčasne zachránime aj celé ľudstvo. Prinútením Západu ku katarzii a odmietnutím jeho elít hegemónie ho prinútime ustúpiť skôr, ako dôjde ku globálnej katastrofe. Ľudstvo tak dostane novú šancu na svoj ďalší rozvoj.
Je celkom prirodzené, že máme pred sebou ťažký boj. Je potrebné vyriešiť vnútorné problémy – konečne sa zbaviť západného centrizmu v mysliach „zapadnikov“ a odpútať sa od Západu v manažérskej vrstve, od kompradorov a ich zvláštneho myslenia. (Paradoxne, tu nám však Západ sám nevedomky veľmi v tomto pomáha.)
Tristoročná cesta do Európy nám dala veľa užitočných vecí, pomohla formovať našu veľkú kultúru. Európske dedičstvo si, samozrejme, starostlivo zachováme a budeme ho chrániť. Lenže je čas vrátiť sa domov, k samým sebe! Začať používať získané, ale žiť podľa svojho! Naši priatelia z Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie (midovci) zrealizovali zásadný zlom, keď v Koncepcii zahraničnej politiky Ruskej federácie označili Rusko za civilizačný štát.
Dodal by som, že ide o civilizáciu civilizácií, ktorá je otvorená na Sever aj na Juh, na Západ a Východ, no teraz je hlavným smerom rozvoja Juh, Sever a predovšetkým Východ.
Konfrontácia so Západom na Ukrajine, nech sa skončí akokoľvek, by nás nemala odvádzať od vnútorného strategického smerovania – duchovného, kultúrneho, ekonomického, politického, vojensko-politického – k Uralu, Sibíri a Tichému oceánu. Potrebujeme novú uralsko-sibírsku stratégiu, ktorá by zahŕňala niekoľko veľkých duchovne pozdvihujúcich projektov vrátane, samozrejme, vytvorenia v Sibíri tretieho hlavného centra. Toto hnutie by sa malo stať súčasťou naliehavo potrebnej formulácie „ruského sna“– obrazu toho Ruska a toho sveta, o ktorý sa chceme usilovať.
Nie ako jediný som mnohokrát písal – veľké štáty bez veľkej idey (myšlienky) prestávajú existovať, jednoducho sa strácajú. História je posiata tieňmi a hrobmi mocností, ktoré stratili ideu. Takáto idea musí byť sformulovaná zhora, bez spoliehania na to, že to urobia nejakí intelektuáli či rojkovia zdola. Taká idea musí zodpovedať najhlbším hodnotám a ašpiráciám ľudí a predovšetkým nás musí posunúť vpred. Je však zodpovednosťou elity a vedenia krajiny, aby ju formulovali. Ponuka takejto idey – sna, túžby sa neprijateľne oneskorila.
A tu sa dostávam k najťažšej časti tejto state. Môžeme bojovať ďalší rok, dva alebo tri, obetovať tisíce a tisíce našich najlepších mužov a mlčať o desiatkach a stovkách tisícov osudov občanov, ktorí sa dostali do tragickej historickej pasce na tom území, ktoré sa dnes nazýva Ukrajina. Túto vojenskú operáciu nemožno dokončiť rozhodujúcim víťazstvom bez toho, aby sme donútili Západ k strategickému ústupu, alebo dokonca ku kapitulácii. My musíme prinútiť Západ, aby sa vzdal pokusov navrátiť históriu, upustil od pokusov o globálnu nadvládu a prinútiť ho, aby sa staral o seba a riešil svoju vlastnú viacúrovňovú krízu. Nediplomaticky povedané, je potrebné aby Západ „vypadol“ a nezavadzal Rusku a svetu kráčať dopredu.
K tomu je potrebné v ňom obnoviť stratený pocit sebazáchovy a presvedčiť ho, že pokusy vyčerpať Rusko podnecovaním Ukrajincov proti Rusku, sú pre samotný Západ kontraproduktívne. Budeme musieť obnoviť dôveryhodnosť jadrového odstrašovania znížením neprijateľne vysokého prahu pre používanie jadrových zbraní, obozretným, ale rýchlym krokom po rebríčku eskalácie odstrašovania. Prvé kroky sa už podnikli príslušnými vyhláseniami prezidenta a ďalších kompetentných, začatím rozmiestnenia jadrových zbraní a ich nosičov v Bielorusku a zvýšením bojaschopnosti strategických odstrašujúcich síl. Na tomto schodisku je veľa schodov. Sám som napočítal asi dvadsať. Situácia sa môže dostať do bodu, že budú upozornení krajania a všetci ľudia dobrej vôle na potrebu opustiť svoje bydliská, ktoré sú blízko objektov, ktoré sa môžu stať cieľom jadrových úderov v krajinách, ktoré priamo podporujú režim v Kyjeve.
Nepriateľ by mal vedieť, že sme pripravení realizovať preventívny úder odvetných opatrení za všetky jeho súčasné a minulé agresie, aby sme zabránili prípadnému skĺzavaniu do globálnej termonukleárnej vojny.
Veľakrát som to povedal a napísal, že správnym použitím stratégie zastrašovania a dokonca aj v prípade jej použitím, riziko „odvetného“ jadrového alebo akéhokoľvek iného úderu na naše územie sa dá minimalizovať. Iba v prípade, že v Bielom dome bude sedieť človek, ktorý nemá rád svoju krajinu, sa Amerika rozhodne udrieť na „obranu“ Európanov, a vyzvať tak na odvetu obetovaním fiktívneho Bostonu za pomyselnú Poznaň. A v USA aj v Európe si to dobre uvedomujú, len na to radšej nemyslia.
Áno, aj my sme prispeli k tejto bezmyšlienkovitosti našimi mierovými vyhláseniami. Preštudujúc dejiny americkej jadrovej stratégie viem, že po tom, čo ZSSR získal presvedčivú schopnosť odvetných opatrení jadrovým úderom, Washington vážne neuvažoval, hoci na verejnosti blufoval, o možnosti použitia jadrových zbraní na území Sovietskeho zväzu. Ak sa aj zvážila možnosť použitia jadrových zbraní, bolo to len proti „postupujúcim“ sovietskym jednotkám na území západnej Európy. Viem, že bývalí kancelári Kohl a Schmidt okamžite opustili vládne bunkre, ak počas armádnych cvičení objavila možnosti takého použitia.
Kráčajúc po schodisku zdržiavania eskalácie je potrebné kráčať dostatočne rýchlo. Berúc do úvahy vektor rozvoja Západu – degradácie väčšiny jeho elít – každá z jeho ďalších výziev je nekompetentná a viac ideologicky zaslepenejšia než tie predchádzajúce. Zatiaľ nie je zmysluplné očakávať, že tieto elity budú nahradené zodpovednejšími a rozumnejšími. To sa uskutoční výlučne len až po katarzii – a vzdaní sa falošných ambícií.
Nie je možné opakovať „ukrajinský scenár“. Štvrť storočia sme nepočúvali tých, ktorí nás varovali, že expanzia NATO povedie k vojne, pokúsili sme sa vyjednávať, dohodnúť sa. A v konečnom dôsledku toho sme dostali ťažký ozbrojený konflikt. Teraz je cena nerozhodnosti rádovo vyššia.
Ale čo, keď neustúpia? Ak už úplne stratili zmysel pre sebazáchovu? Potom budeme musieť zasiahnuť skupinu cieľov v mnohých krajinách, aby sme priviedli k rozumu tých, ktorí ho stratili.
Túto voľbu budeme musieť urobiť sami. Ani priatelia a počiatoční sympatizanti to nepodporia. Keby som bol Číňanom, nechcel by som, aby sa konflikt skoro skončil a rozhodne by som bol proti ukončeniu konfliktu, pretože odčerpáva sily USA a umožňuje akumulovať sily pre rozhodujúcu bitku – priamu alebo v súlade s testamentom a textami Sun-c´ – a to donútiť nepriateľa ustúpiť bez boja. A bol by som proti použitiu jadrových zbraní, pretože vzostup konfrontácie na jadrovú úroveň znamená posun v oblasti, kde je moja krajina (Čína) stále slabá.
Rozhodujúce kroky navyše nie sú v súlade s filozofiou čínskej zahraničnej politiky, ktorá zdôrazňuje ekonomické faktory (s akumuláciou vojenskej moci) a vyhýba sa priamej konfrontácii. Podporil by som spojenca tým, že by som mu zabezpečoval tyl, skrýval by som sa za jeho chrbát bez toho, aby som zasahoval do boja. (Možno však tejto filozofii dostatočne nerozumiem a pripisujem čínskym priateľom nezvyčajné motívy.) Keby Rusko použilo jadrové zbrane, Číňania by to odsúdili. Súbežne by sa však v kútiku duše tešili, že reputácii a pozíciám Spojených štátov bol zasadený silný úder. A aká by bola naša reakcia, keby (nedaj Boh!) zaútočil Pakistan na Indiu alebo naopak? Budeme zhrození. Budeme smutní z toho, že bolo porušené jadrové tabu. A potom pomôžeme obetiam a zodpovedajúcim spôsobom zmeníme našu jadrovú doktrínu. Pre Indiu a ďalšie krajiny svetovej väčšiny vrátane jadrových (Pakistan, Izrael) nie je použitie jadrových zbraní prijateľné, a to ako z morálnych, tak aj geostrategických dôvodov.
Ak sa použijú a použitie bude „úspešné“jadrové tabu bude znehodnotené. Zanikne myšlienka, že takéto zbrane nemožno v žiadnom prípade použiť a že ich použitie je priamou cestou k jadrovému Armagedonu. Sotva sa potom môžeme spoľahnúť na účinnú podporu, aj keď mnohí na globálnom juhu pocítia uspokojenie z porážky svojich bývalých utláčateľov, ktorí ich drancovali, páchali genocídu, vnucovali im cudziu kultúru.
Nakoniec sa však víťazi nesúdia. A spasiteľom sa ďakuje. Európska politická kultúra si dobro nepamätá. Zvyšok sveta si však s vďačnosťou pamätá, ako sme pomohli Číňanom oslobodiť sa od brutálnej japonskej okupácie a kolóniám odhodiť koloniálne jarmo.
Ak nás nepochopia od samého počiatku – bude ešte viac podnetov na sebazdokonaľovanie. Stále však existuje vysoká pravdepodobnosť, že bude možné zvíťaziť, priviesť k rozumu protivníka bez extrémnych opatrení, prinútiť ho ustúpiť. A o pár rokov zaujať pozíciu za štítom Číny (pretože ona teraz stojí za naším chrbtom) podporujúc ju v zápase so Spojenými štátmi. Potom sa tento zápas zaobíde bez veľkej vojny. A spoločne tak vyhráme v prospech všetkých vrátane obyvateľov západných krajín.
A potom Rusko a ľudstvo prejdú všetkými úskaliami a traumami do budúcnosti, ktorú vidím ako svetlú – multipolárnu, multikultúrnu, viacfarebnú, umožňujúcu krajinám a národom budovať si svoj vlastný a spoločný osud.
Článok Применение ядерного оружия может уберечь человечество от глобальной катастрофы pre Nové Slovo preložil Peter Juza. Text bol na web SRS prevzatý bez poznámok redakcie Nového Slova.