Vždy, keď sa pozriem na nejakú knihu, ktorú som už niekedy dávno prečítal, vynorí sa mi v pamäti ani nie tak celý dej, ale len malá epizóda z románu. (noveslovo.eu)
Tak to bolo aj s príbehom Terezy a Tomáša, ale aj maliarky Sabiny, ktorý nám svojho času ponúkol spisovateľ Milan Kundera vo svojom románe Neznesiteľná ľahkosť bytia. Všetci vieme, kto bol Milan Kundera, že to bol svetoznámy česko-francúzsky spisovateľ, predtým dvakrát vylúčený a prijatý do komunistickej strany… no jedno sa mu uprieť nedá, vedel dobre písať a vždy zaujal svojho čitateľa. Jeho romány išli na dračku, aj keď sa o ňom hovorilo a aj písalo, že niekedy v päťdesiatych rokoch udal v Prahe Miroslava Dvořáčka a ten potom putoval do väzenia. On síce popieral, že sa tak stalo, no nie o tom sa chcem zmieniť. Nechajme prehovoriť maliarku Sabinu z jeho románu a nehrabme sa v jeho minulosti.
Maliarka Sabina, keď bola v Spojených štátoch, si zaspomínala aj na naše prvomájové sprievody a na to, ako naši ľudia nadšene pochodovali pod tribúnami. Niektorí to možno iba predstierali, no vyhrávala muzika, boli párky aj cigánska pečienka, aj cukrová vata pre detičky. Detičky mávali súdruhom na tribúnach a oni im rozdávali svoje úsmevy. Bol to taký celonárodný, pochodujúci súhlas s komunizmom. Táto maliarka sa zmienila aj o tom, ako sa raz viezla v aute s istým senátorom, aj o deťoch, keď dorazili do cieľa. Deti behali po krásne udržiavanom trávniku, šantili a boli šťastné. Senátor mal z toho radosť, keď mohol Sabine ukázať, že v Amerike rastie tráva, aj to, ako sa treba starať o detičky. Keď sa pootočil k nej, ona na jeho tvári spozorovala úsmev podobný tým súdruhom na tribúne. Aj oni boli šťastní, že im detičky mávali šatkami alebo s tým, čo im učitelia alebo rodičia vložili do rúk. Aj oni si mysleli, aké šťastné detstvo a akú skvelú budúcnosť im zabezpečujú pre pokojný život. No Sabina postrehla, že keď detičky zmizli za rohom, tri z nich z ničoho nič zmlátili to štvrté. Uvedomila si, že ani Američania by sa až tak nemuseli naparovať, že v ich krajine žijú iba šťastné a hravé deti.
Ale k veci. Aj u nás rastie trávička a deti po nej behajú a šantia. Najhoršie však na tom je, že aj dnešní politici, tak ako ich predchodcovia, sa snažia zaťahovať ich do politiky a vnucovať im všelijaké nezmyselné ideológie o zmene pohlavia, rodine, ktorú tvoria dve rovnaké pohlavia, o tom, že na svete je tuším že viac ako 70 pohlaví… má vôbec cenu baviť sa o tom? A pritom je to téma, ktorej sa médiá venujú viac ako všetkému ostatnému. Je tu zdražovanie, inflácia, vojna na Ukrajine, teraz už sú v obrovskom konflikte Izrael a Hamas, Palestínčania. Európa čelí obrovskému náporu nelegálnych prisťahovalcov… denne zomierajú tisíce detí od hladu alebo vo vojne. Aj pre nich rastie trávička, na ktorej sa môžu hrať a šantiť? Čo sa to porobilo s Európou, keď sa už aj policajti boja ísť riešiť nejaké násilnosti, krádeže alebo znásilnenia, ktoré sa dejú v niektorých európskych mestách aj za bieleho dňa? Únosy a predaj detí, obchodovanie s drogami a bielym mäsom, to je už na dennom poriadku. Kto to všetko zavinil? A my tu riešime LBGT ideológiu.
Vynára sa však aj taká otázka – kedy vlastne prestanú byť deti deťmi, kedy sa môžu preoperovať chlapci na dievčatá alebo či by nemohli voliť od 16 rokov? Politici sa spoliehajú na naivitu deciek, ktoré by im mohli v budúcnosti dať svoj hlas. Videli sme už Hitlera, ako trasúcimi sa rukami vešal 15-ročným deckám železné kríže na hruď, ale aj to, ako ich dokázal predtým sfanatizovať. Ale aj to, akou strašnou smrťou takíto výrastkovia umučili napr. Kaddáfího. Deti by mali byť čo najdlhšie deťmi, venovať sa hrám a svojim záľubám. Nikdy a nikto by ich nemal zneužívať pre svoje politické alebo ideologické ciele.