Proticirkevné akcie z polovice minulého storočia zvykli ich iniciátori zaheslovať písmenami. Popri akciách K (mužské kláštory) a R (ženské rehole) sa jedna z nich označovala písmenom P. Myslel sa tým útok vtedajšieho režimu zameraný proti gréckokatolíckej cirkvi, pričom písmeno P bolo malo naznačiť taktiku i cieľ akcie: Pravoslavizácia. Z gréckokatolíckej cirkvi sa mala stať cirkev pravoslávna. Po dobrom alebo po zlom. (standard.sk)
Následné udalosti svedčia skôr o tej druhej alternatíve. Menej zainteresovanému pozorovateľovi ľahko napadne otázka: A aký je v tom vlastne rozdiel? Veď tak pravoslávni, ako aj gréckokatolíci majú (takmer) rovnaké chrámy, ikony, bohoslužby, duchovnosť… Áno, ale je tu jeden zásadný rozdiel: Gréckokatolíci sa nachádzajú v cirkevnej jednote s rímskym biskupom, pápežom. A toto je podstatnou súčasťou ich identity, na ktorú sa sústredil zákerný útok komunistického režimu tzv. Akciou P.
Slabina sa ukázala ako silná stránka
Je všeobecne známe, že komunistom ležala v žalúdku Katolícka cirkev ako taká. Podľa odskúšaných scenárov na Ukrajine (1946, 1949) a v Rumunsku (1948) sa pustila aj do gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Útok sa teda najskôr sústredil na domnelé „miesto najmenšieho odporu.“ Štyri dni po fiasku tzv. Malého soboru (zhromaždenia) vo Vyšných Ružbachoch zinscenovali komunisti 28. apríla 1950 tzv. Prešovský sobor. Gréckokatolícki duchovní a ich veriaci boli na ňom vyhlásení za súčasť pravoslávnej cirkvi a Užhorodská únia, ako inštitucionálny začiatok gréckokatolíckej cirkvi v našom priestore, bola po 304 rokoch zrušená.
Jej sídelný biskup Pavel Peter Gojdič bol odsúdený v zinscenovanom procese na doživotné väzenie, v ktorom zomrel 17. júla 1960. Jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko strávil vo väzení trinásť rokov a ďalších päť rokov bol internovaný v Oseku v Čechách. Oboch neskôr cirkev vyhlásila za blahoslavených ako mučeníkov jednoty. Gréckokatolícka cirkev mala byť tým slabším článkom nielen pre menší počet veriacich oproti rímskokatolíckej cirkvi. Komunisti považovali za slabé miesto najmä ženatých kňazov a ich rodiny,prostredníctvom ktorých ich chceli ovládať a vydierať. Následné roky a desaťročia ukázali, že sa mýlili. Väčšina gréckokatolíckych kňazov a veriacich nesúhlasila s prestupom do pravoslávnej cirkvi a na východnom Slovensku vypukli nepokoje.
Štátna moc chcela preto oddeliť kňazov od svojich veriacich a v roku 1951 deportovala asi 100 gréckokatolíckych kňazov s ich rodinami do Čiech. Kľúčovou sa tu ukázala podpora, ktorú ženatým kňazom poskytovali ich manželky a rodiny. Zdanlivo slabé miesto sa tak odhalilo ako pevná opora mnohých duchovných v ťažkých podmienkach. Veriaci, ktorí zostali doma bez kňazov, prešli buď do rímskokatolíckej cirkvi, alebo sa počas 18 rokov trvania zákazu gréckokatolíckej cirkvi schádzali na modlitby sami, prípadne upevňovali svoju identitu len vo vlastných v rodinách.
Kto bol vlastne obeťou?
Gréckokatolícky kňaz a historik Doc. Peter Borza pre Štandard uviedol, že pri hodnotení daných udalostí by sme nemali upadnúť do nekritickej jednostrannosti. Podľa neho bola totiž prvou obeťou mocenských hier samotná pravoslávna cirkev.