S masívnou podporou Západu by vojna na Ukrajine mohla pokračovať aj desať rokov. Ukrajina však zostane zničená a len s veľmi málo mužmi. Osud NATO je na vážkach. Keď sa pozriete na vyhlásenie samitu Aliancie, vyzerá to, akoby si kompenzovali svoj nedostatok sebavedomia. Pre Štandard to hovorí britský politológ a popredný odborník na Rusko a Ukrajinu Richard Sakwa.
V denníku Financial Times bol 10. júla uverejnený otvorený list, ktorý vyzýva Washington, aby začal rokovať s Moskvou o „novom bezpečnostnom pakte, ktorý by zabezpečil legitímne bezpečnostné záujmy Ukrajiny aj Ruska”.
List tiež vyzýva na prímerie, ktoré by „umožnilo ruským a ukrajinským lídrom rokovať realistickým a konštruktívnym spôsobom”. Poukazuje na „vhodnosť, dokonca naliehavosť vyrokovania mieru, a to najmä v záujme Ukrajiny”, keďže v prípade pokračovania vojny existuje „nezanedbateľná šanca na ruské víťazstvo”.
V závere listu sa uvádza: „Čím skôr sa dosiahne mier, tým viac životov sa zachráni, tým skôr sa začne obnova Ukrajiny a tým rýchlejšie sa svet dostane z veľmi nebezpečnej situácie, v ktorej sa v súčasnosti nachádza.” Medzi signatármi listu sú viacerí akademici a diplomati vrátane dvoch bývalých veľvyslancov (USA a Spojeného kráľovstva) v Moskve.
Medzi podpísanými akademikmi bol aj Richard Sakwa, emeritný profesor ruskej a európskej politiky na Univerzite v Kente a autor mnohých kníh o sovietskych a ruských záležitostiach, vrátane knihy Frontline Ukraine: Crisis in the Borderlands (Frontová línia Ukrajina: kríza v pohraničí) z roku 2015, ktorú opisuje ako „významné dielo, ktoré sa snaží analyzovať, prečo je Ukrajina stredobodom európskej bezpečnostnej krízy”. Jeho najnovšia kniha The Lost Peace: How the West Failed to Prevent a Second Cold War (Stratený mier: ako sa Západu nepodarilo zabrániť druhej studenej vojne) načrtáva to, čo opisuje ako „príbeh, ktorý sa začína nádejou, ale končí sa absolútnou tragédiou”.
Je to príbeh o tom, ako bola premárnená vzácna príležitosť na vytvorenie globálneho mierového poriadku po roku 1989 – predovšetkým podľa neho politickým Západom, ktorý trval na tom, že „liberálny poriadok” pod vedením USA by mal prevládnuť nad koncepciou globálneho poriadku založeného na Charte OSN. V tejto Charte je zakotvená zásada nezasahovania, podľa ktorej by každý suverénny štát mal mať možnosť spravovať svoje vnútorné záležitosti – či už podľa západného demokratického modelu, alebo nie.
Keď som nedávno krátko po zverejnení listu hovoril s profesorom Sakwom, chcel som vedieť, ako sa pozerá na súčasnú situáciu na Ukrajine a či si myslí, že v dohľadnom čase existuje reálna šanca na uskutočnenie serióznych rokovaní. Chcel som tiež lepšie pochopiť, ako mohlo súperenie dvoch koncepcií globálneho poriadku viesť ku katastrofálnej vojne, ktorej sme dnes svedkami na Ukrajine, a k veľmi reálnej možnosti, že by sa mohla skončiť globálnou katastrofou.
Ako vznikol tento otvorený list, ktorý vyzýva na mierové rokovania a nový bezpečnostný pakt? A prečo ste sa rozhodli na ňom zúčastniť?
Iniciátorom listu bol lord Robert Skidelsky, emeritný profesor politickej ekonómie na Univerzite vo Warwicku. Potom vyzval niekoľkých z nás, aby sme ho podpísali. A ja som s tým okamžite súhlasil, a to napriek tomu, že existuje veľa otázok o tom, ako sa dá toto prímerie vyrokovať, ako dlho by malo trvať, a, samozrejme, aj napriek tomu, že obe strany – Rusi aj Ukrajinci – hovoria, že druhá strana by prímerie využila na zlepšenie svojho vojenského postavenia. Od začiatku však tvrdím, že všetky vojny sa skôr či neskôr skončia nejakými rokovaniami. A to, o čom v tejto chvíli hovoríme, sú len rokovania o rokovaniach – teda aspoň začiatok procesu. Takže v tomto duchu sa to nesie a ja jednoznačne plne podporujem názory uvedené v liste, ktoré k tomu vyzývajú.
A do akej miery je podľa vás realistické, že by mohlo dôjsť k určitému posunu smerom k ochote rokovať a uzavrieť prímerie? Alebo je to stále nerealistické?
Je to úplne nerealistické. Trend je opačný. To však neznamená, že by sme k tomu nemali vyzývať – to je samostatná otázka. Pretože správne je uzavrieť prímerie a začať rokovania o rokovaniach. Medzi správnym a skutočným je však čoraz väčšia priepasť. Nedávno sa vo Washingtone konal samit NATO pri príležitosti 75. výročia jeho založenia. A vyhlásenie prijaté na tomto samite 10. júla je voči Rusku neochvejne nepriateľské. Teda ešte viac ako voči Iránu a Číne. V podstate vyhlásili Rusko za nepriateľa – rozhodne, na dlhé obdobie. NATO si stojí za svojím. A ak sa pozriete na znenie, je to existenciálne – odsek za odsekom. Keď to čítate, zdá sa, akoby si možno príliš kompenzovali svoj nedostatok sebavedomia, pretože toto nie je jazyk sebavedomej organizácie. Ale, samozrejme, osud NATO je na vážkach.
A ako podľa vás vyzerá situácia z ruskej strany?
Rusko si tiež stojí za svojimi názormi. Je pravda, že 14. júna sme mali prejav Putina na ministerstve zahraničných vecí v Moskve, ktorý načrtol mierovú dohodu. Ale, samozrejme, to bolo s podmienkou, že štyri nové oblasti a Krym budú súčasťou Ruska, a tak ďalej. Obe strany teda nemenia svoj postoj.
Mnohí ľudia, ktorí v minulosti pevne verili v ukrajinské víťazstvo, teraz hovoria, že je nevyhnutné, aby sa Ukrajina vzdala niektorých území, a že by sa mala snažiť o urovnanie sporu skôr, ako sa situácia ešte zhorší. Súhlasíte s tým? A ak áno, ako dlho podľa vás ešte bude trvať, kým uvidíme nejaký skutočný posun smerom k rokovaniam?
Ako som už povedal, NATO si stojí za svojím. Teraz sa tešia na najnovšie zázračné zbrane, F-16ky, a potom na ďalšie a ďalšie. Je pravda, že Macron so svojou víziou francúzskych jednotiek na bojisku utrpel v nedávnych francúzskych parlamentných voľbách a vo voľbách do Európskeho parlamentu relatívnu porážku. Ale v súčasnosti je Západ – alebo to, čo ja nazývam politickým Západom – rozhodnutý eskalovať a eskalovať – argumentom je, že červené línie Ruska sú jednoducho bluf. Ale ako hovoria Rusi: Je to bluf, kým to nie je bluf. Situácia na bojisku by sa z dlhodobého hľadiska, samozrejme, nevyhnutne priklonila na stranu Ruska, ak by Ukrajina zostala sama – vzhľadom na „eskalačnú prevahu” Ruska, ako to povedal Barack Obama v roku 2015. Oveľa viac ľudí, obrovský priemyselný komplex, prevaha v produkcii, pokiaľ ide o strelivo, a tak ďalej. Západ sa však pripravuje – V Európskej únii a v Spojených štátoch sa budujú a prestavujú továrne na výrobu munície. A tak by s masívnou podporou Západu mohla vojna pokračovať a pokračovať. Mohla by to byť desaťročná vojna. Je zrejmé, že čím dlhšie bude trvať, tým viac bude Ukrajina zničená. Zostane jej veľmi málo mužov. To sme však vedeli už od začiatku, keď Západ odmietol prijať Istanbulskú dohodu, ešte v marci, apríli 2022 – „do posledného Ukrajinca”. A to sa, samozrejme, už deje.
Tvrdíte, že Západ odmietol prijať Istanbulskú dohodu, ale konečné rozhodnutie o jej odmietnutí bolo, samozrejme, rozhodnutie Ukrajiny, aspoň oficiálne. Do akej miery rozhodujúci je vplyv Západu na Ukrajine?
Viete, Ukrajinci neustále hovoria o svojej schopnosti konať. Ale samozrejme, ich schopnosť konať sa stratila, keď NATO v marci/apríli 2022 vyhlásilo, že nebude garantovať a nebude sa zapájať do rokovaní. A samozrejme, že odvtedy sa tento postoj nezmenil. Desaťtisíce, ak nie státisíce Ukrajincov medzitým zomreli a politický výsledok pre Ukrajinu bude negatívny. Ale ako hovorím, súčasne prebiehajú tri vojny: tá na Ukrajine a o Ukrajinu, tá v Európe o európsky bezpečnostný poriadok a tá o globálny poriadok, ktorá je vraj potrebná na odradenie Číny, čo je podľa mňa nebezpečná abstrakcia. Je to verzia starej teórie domina v štýle Vietnamu, že jeden komunistický prevrat povedie k ďalšiemu. Samozrejme, vízia, že Rusko vyjde z Ukrajiny a začne napádať pobaltské republiky, Poľsko a tak ďalej, je fantázia. Ale Západ sa prepracoval do takého stavu popierania reality – rovnako ako v prípade Vietnamu – že bude veľmi ťažké z neho vyjsť. Zatiaľ, ak sa pozriete na vyhlásenie NATO, globálna vízia je taká, že Ukrajina je jednoducho ako Somme v roku 1916 – zostala zničená, s obrovskými stratami, ale je to potrebné na globálnej úrovni.
Máte nejakú jasnú predstavu o tom, kam by tento väčší, globálny boj mohol smerovať?
Myslím si, že sme určite svedkami zintenzívnenia blokovej politiky, v podstate novej studenej vojny. Na jednej strane tu máme politický Západ – NATO a Európsku úniu – ktoré vytvárajú čoraz užšie spojenectvo. A nejde len o vojenský a sociálno-ekonomický, ale aj o ideologický front, horší ako dokonca v prvej studenej vojne. Existuje, samozrejme, disent – ktorý nie je ani tak potláčaný, ale určite do veľkej miery dusený. Napríklad v Spojenom kráľovstve máme novú labouristickú vládu. A samozrejme, skoršie nesúhlasné hlasy v rámci Labouristickej strany, ktoré stelesňuje Jeremy Corbyn, boli vylúčené. A akékoľvek kritické hlasy ľavice kritizujúce vojnu boli marginalizované, ak nie úplne vylúčené. A tento proces prebieha na celom politickom Západe. Návšteva Viktora Orbána v Moskve, predtým na Ukrajine a v Číne, bola hlboko odsúdená Európskou úniou – čo je veľmi zvláštne, pretože Európska únia bola mierovým projektom a teraz sa zdá, že sa stala vojnovým projektom. Stručne povedané, máme tu konsolidáciu politického Západu, ktorá sa aj tak deje od konca prvej studenej vojny.
Na druhej strane sme svedkami vzniku „politického Východu”, ako ho nazývam – je to jednoducho vhodný termín, protiklad politického Západu. Väčšina ľudí by ho nazvala niečím ako „autokratickým blokom eurázijských štátov” s nejakým hanlivým prívlastkom. Ale tento politický Východ, zoskupenie krajín, ktorého jadrom sú očividne Rusko a Čína, bol na tomto samite NATO a v jeho vyhlásení znovu a znovu odsudzovaný, pričom Čína bola donekonečna upozorňovaná, že by mala prestať podporovať Rusko. To je dosť zvláštne, pretože čo si Západ myslí, že je, aby mohol Číne – krajine, ktorá má za sebou 5 000 rokov civilizácie – hovoriť, ako sa má správať a čo má vnímať ako svoje vlastné národné záujmy? A samozrejme, v Číne prebieha diskusia o Rusku a Západe, ktorá je dosť dôležitá a na ktorú by sme nemali zabúdať. Ale napriek tomu si myslím, že čím viac sa bude politický Západ vyhrážať Číne, tým viac sa Rusko a Čína budú zbližovať. Poslednou poznámkou je, samozrejme, to, že politická situácia v Spojených štátoch smeruje k nejakým veľmi sporným voľbám v novembri, takže je celkom jasné, že politický kontext vojny sa môže zmeniť.
Stáva sa politický Východ blokom v zmysle silného spojenectva tak, ako je blokom politický Západ?
Nie, politický Východ nie je len analógiou politického Západu. Jeho dynamika je veľmi odlišná. Všetky štáty politického Východu odmietajú tento druh blokovej politiky politického Západu. Je to antihegemonistické, antiblokové. V podstate obhajuje myšlienku suverénneho internacionalizmu, víziu globálneho poriadku založeného na rovnosti všetkých suverénnych štátov, ako je načrtnutá v Charte OSN, zatiaľ čo politický Západ má víziu, že celý svet sa musí stať demokratickým – demokratický internacionalizmus je jeho podstatou. Skrátka, máme tu rodiaci sa politický Východ, ktorý odmieta nároky a prvenstvo presadzované politickým Západom.
Samozrejme, máme tu aj veľmi veľký – nie blok, ale veľmi veľké zoskupenie štátov globálneho Juhu, ktoré by sa dali definovať ako premenlivé štáty, ktoré sa nepripájajú ani k jednému, ani k druhému bloku. Je však dôležité povedať, že globálny Juh sympatizuje s politickým Východom, pretože chápu, že politický Západ nie je len vojensko-politická aliancia alebo ideologická aliancia. Je to aj rozsiahly systém politickej ekonomiky. Je všeobecne známe, že západný neoliberalizmus, chicagska ekonomická škola a podobne, zdevastovali ekonomiky v Latinskej Amerike, Afrike a Ázii. Politický Západ teda čelí výzvam zo všetkých strán – predovšetkým však vinou vlastnej ľahkovážnosti, vinou vlastného premrhania mierových vyhliadok, ktoré boli možné na konci prvej studenej vojny. Odcudzuje si čoraz väčšiu časť sveta. A keďže sa ocitá v čoraz väčšej izolácii, stáva sa čoraz agresívnejším. A preto bol tento samit NATO so svojím vyhlásením taký extrémny, až si človek pomyslí: Čo je to s tými ľuďmi?
Poďme sa na chvíľu pozrieť na históriu vzniku týchto dvoch blokov a na dve koncepcie medzinárodného poriadku, ktoré predstavujú. Práve ste spomenuli dve rôzne „vízie” medzinárodného poriadku – alebo „modely”, ako ich nazývate v knihe: Suverénny internacionalizmus, založený na Charte OSN, a liberálny alebo demokratický internacionalizmus, ktorý vedú USA. Vo svojej knihe tvrdíte, že tieto dva modely medzi sebou súperia od konca druhej svetovej vojny. Môžete mi niečo povedať o týchto dvoch modeloch a o napätí medzi nimi?
Ide o napätie, ktoré existuje od roku 1945 a od vytvorenia súčasného medzinárodného systému založeného na Charte OSN a na zásade nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov. A samozrejme, v prvých rokoch boli Spojené štáty ochotné spolupracovať a na rozdiel od Spoločnosti národov po prvej svetovej vojne sa k systému pripojili a stali sa jedným z jeho lídrov. Ak sa však pozriete na debaty v prvých rokoch existencie OSN a vlastne aj na jej založenie, Spojené štáty si vždy vyhradzovali určitý priestor mimo tohto medzinárodného systému. Takže existovalo toto napätie medzi multilateralizmom a právami jednotlivých štátov. Myslím si, že systém založený na Charte OSN bol pozoruhodným súborom kompromisov a bol funkčný – až do konca prvej studenej vojny. Pokiaľ mal liberálny poriadok pod vedením USA alternatívu – sovietsky blok, inú víziu svetového poriadku na úrovni medzinárodnej politiky – obmedzovalo a limitovalo to jeho ambície. No pri absencii protiváhy sme mali nekonečné reči o unipolarite – o prvenstve USA, ktoré sa malo dosiahnuť na globálnej úrovni, a tak ďalej. Dokonca reči o dominancii.
Ak sa však pozrieme späť, keď Sovietsky zväz koncom 80. rokov minulého storočia pod Gorbačovovým vedením ukončil studenú vojnu, ľudia majú tendenciu zabúdať, na čo apeloval. Myslia si, že Sovietsky zväz v podstate kapituloval pred Západom. Nebolo to tak. Keď Gorbačov ukončil studenú vojnu, nemyslel tým: Dobre, vyhrali ste, Západ je najlepší a tak ďalej. To, čo povedal, bolo: Áno, je veľa vecí, ktoré sa môžeme naučiť od Západu, ale tým, že sme ukončili studenú vojnu, apelujeme práve na to, aby tieto princípy Charty dominovali. A toto je aj obsahom jeho slávneho prejavu v decembri 1988 pred Organizáciou Spojených národov – ak si ho pozriete, je absolútne inšpiratívny. Bola to vízia pre všetky krajiny – Spojené štáty, štáty Európskej únie a všetky ostatné – aby sa vrátili k týmto základným princípom OSN, k tomu momentu nádeje na konci druhej svetovej vojny, najničivejšej svetovej vojny. A to je stále nádej mnohých krajín globálneho Juhu a toho, čo nazývam politickým Východom. Takže áno, v súčasnosti súperia dve vízie svetového poriadku.
Zaujímavé na tom je, že obe tieto vízie alebo modely sa odvolávajú na princíp rovnosti, ale rôznymi spôsobmi. Ten, ktorý vychádza z Charty OSN, sa odvoláva na rovnosť medzi štátmi – všetky štáty sú si rovné a žiadny štát by nemal zasahovať do vnútorných záležitostí iného štátu. Model založený na prvenstve USA sa odvoláva skôr na rovnosť vo vnútri štátov – demokraciu, ľudské práva a tak ďalej. A preto sa veľmi zaujíma o vnútorné záležitosti iných štátov a cíti sa oprávnený, či dokonca povinný ich ovplyvňovať. Môžete hovoriť o napätí medzi týmito dvoma predstavami a o tom, ako sa to prejavilo?
Áno, existuje napätie medzi tými, ktorí sa zameriavajú na medzinárodnú politiku, a tými, ktorí sa zameriavajú na domácu politiku – medzi domácimi záležitosťami a nezasahovaním. Ale viete, v konečnom dôsledku tieto vízie nie sú nezlučiteľné – mohli by byť zosúladené. Práve o to sa ruskí lídri od konca studenej vojny dôsledne snažili. Kľúčovou otázkou je však podľa môjho názoru dominancia – skutočnosť, že politický Západ trvá na svojej globálnej hegemónii. A tým, samozrejme, myslím USA. Preto nemohli dovoliť Rusku, aby sa pripojilo, keď sa od roku 1992 stalo nezávislým štátom. Rusko sa chcelo pripojiť k politickému Západu. To by však znamenalo decentralizáciu Washingtonu. Znamenalo by to zmenu podstaty politického Západu – čo je, samozrejme, presne to, čo chcel Gorbačov urobiť. Nie zničiť politický Západ, ale povedať: Svet sa zmenil a vy sa musíte zmeniť s ním. Zarážajúca je nielen kontinuita politiky NATO – politiky politického Západu – aj po skončení studenej vojny, ale aj skutočnosť, že sa stal izolovanejším, hermetickejším, uzavretejším, menej schopným rokovať s ostatnými zvonka. Vidíme teda vznik blokovej politiky, a teda druhej studenej vojny, oveľa intenzívnejšej, oveľa prenikavejšej a oveľa nebezpečnejšej ako tá prvá.
Prečo by bolo zlé, keby USA alebo vo všeobecnosti politický Západ ovládli celý svet?