V auditóriu Moskovskej univerzity 24. novembra 1874 sa odohrala udalosť, ktorá otvorila celkom novú etapu v ruskom filozofickom a náboženskom myslení. Pred komisiou stál mladý dlhovlasý človek s tmavými očami a hustými obrvami, s pretiahnutou tvárou pripomínajúcou ikonu a obhajoval svoju magisterskú dizertáciu Kríza západnej filozofie s podtitulom Proti pozitivizmu. Zároveň sa uchádzal o miesto učiteľa filozofie. Tento muž bol Vladimír Solovjov.
Komisia sa rozhodla prijať dvoch uchádzačov: jedného protekčne – z dôvodu nastoleného materialistického a ateistického kurzu typického pre ruské myslenie tohto obdobia a druhého kvôli „vyžarovaniu osobnosti“. Proti Solovjovovi, vtedy ešte ani nie 22 ročnému, vystupovali silní oponenti, všetci z radov materialistov-pozitivistov, ale on ich argumenty skvelo vyvrátil. Komisia udivená energiou a jasnozrivosťou myslenia tohto muža mu pridelila miesto a čoskoro bol zvolený za docenta.
Vladimír Solovjov je zakladateľom ruskej religióznej filozofie – vytvoril originálny ruský filozofický systém. Tak ako v antike máme epochu pred Sokratom a po Sokratovi, v tomto prípade máme epochu pred Solovjovom a po Solovjovi. Celá skvelá plejáda náboženských mysliteľov – Bulgakov, Florenskij, Berďajev, Frank, bratia Trubeckí – by nebola možná bez Solovjova.
Sľubnú univerzitnú kariéru však realizuje len obmedzene, prekáža mu ruch a hašterenie. On pritom hľadá spôsoby, aby sa mohol venovať vyššiemu poznaniu. Univerzitu, ktorej rektoroval jeho otec Sergej, autor 29 zväzkových Dejín Ruska, pre politické dôvody musel opustiť v roku 1881. Totiž po atentáte na cára Alexandra II. napísal list jeho nástupcovi Alexandrovi III., v ktorom požadoval od panovníka odpustiť cárovrahom, keďže ide o prirodzenú kresťanskú cnosť.
Za poznaním veľa cestoval a navštívil Londýn, Paríž, Taliansko. Zoznamuje sa s poľským spisovateľom Mickiewiczom, prehlbuje priateľstvo s Dostojevským či s rodinou básnika Alexeja Konstantinoviča Tolstého a komunikuje s náboženskými a akademickými elitami vtedajšej Európy. Predkladá im svoje dodnes neprekonané vízie na zblíženie kresťanov východu a západu a na uskutočnenie univerzálnej kresťanskej ríše. Študuje kabalu, špiritizmus, ale aj okultizmus a mágiu, podrobne skúma indické religiozity. Hľadanie všeľudskej náboženskej skúsenosti a zjednotenej filozofickej vedeckej a teologickej múdrosti v jednom systéme, v ktorom každá skutočnosť je spojená s Bohom, ho dokonca priviedlo do Egypta. Jeho mystické skúsenosti sú dodnes predmetom neutíchajúceho záujmu.
Žil sparťansky, nemal domov ani pravidelnú stravu, nosil neraz požičané oblečenie, kočoval z miesta na miesto, písal po nociach na lístočky. Dodnes ostáva záhadou, ako mohol toľko napísať, zamýšľa sa Alexander Meň a pokračuje: „Viedol život podobný svojmu vzdialenému predkovi Hrihorijovi Skovorodovi. Žil strašne a čudujem sa len, že neumrel skôr.“ Súčasníci o ňom zanechali mnoho spomienok. Básnik Andrej Belyj hovoril o tom, ako sa mu menili oči a jeho smiech bol pre jedných smiechom homérskym, pre iných démonickým. Peniaze pre neho nemali cenu. Keď stretol núdzneho, siahol do vrecka a koľko jeho ruka schvátila, toľko dal. Knieža Jevgenij Trubeckij o ňom písal, že komu sa naskytla možnosť aspoň raz v živote ho vidieť, ten si uchoval o ňom dojem akoby nepatril k obyčajným smrteľníkom. Pripomínal typ pútnika hľadajúceho nový Jeruzalem a tráviaci život v putovaní po nekonečných priestoroch, od svätyne k svätyni. V takom živote hmotné starosti nezaberajú veľa miesta. Ľudia ho pokladali za svätca, no nebolo v ňom nič strojené, mal rád dobrú spoločnosť s dobrým vínom. V Sergijovej osade, kde dával početné prednášky pre široké publikum, dokonca mnísi a bohoslovci obchodovali s vodou, v ktorej si umyl filozof ruky a ponúkali ampulky s nápisom „voda Vladimíra Solovjova“.
Napriek tomu, že pochádzal z váženej kresťanskej rodiny, prekonal ako tínedžer prvú hlbokú náboženskú krízu, ktorá výrazne predznamenala jeho myslenie. Počas stredoškolských štúdii sa prehlásil za ateistu, vyhodil zo svojej izby všetky ikony, katechizmus a zanechal náboženskú prax. Upol sa na prírodné vedy, v ktorých sa sklamal, podobne ako pri štúdiu západnej filozofie popierajúcej Boha a duchovný svet. Až mystický zážitok v 19-tich rokoch otvára jeho bohohľadačskú a teozofickú cestu. Preto vždy trval na tom, že jediné možné východisko z akejkoľvek krízy je nové stretnutie s osobou Ježiša Krista. Tvárou tvár vyčerpaniu tvorivých síl moderného človeka je nutné nové potvrdenie voči Božím prikázaniam, ako ich zvestuje Evanjelium.
Osoba a myslenie Vladimíra Solovjova žijú vo vnútri pravoslávia i mimo neho často s ťažkosťami a podozrievaním. Napriek tomu každý seriózny mysliteľ pociťuje ako morálnu povinnosť byť s ním v interakcii. Duchovného génia Solovjova môžeme vymedziť do troch okruhov jeho tvorby: kríza západu – učenie o Sofii – politické a ekleziologické náuky.
1. Kríza západu a alternatíva v Bohočlovečenstve. Západnú filozofiu postavenú len na rozumovom poznaní a abstrakciách usvedčil z toho, že je odtrhnutá od života, od bytia, a preto sa skončil jej vývoj. „Rozumová filozofia je tma, smrť počas života. Avšak tento mrak sa môže stať začiatkom konca, pokiaľ človek dôjde k presvedčeniu, že je ničím, naopak Boh je všetko“, napísal vtedy mladý filozof. V dizertácii formuluje zásadu, že je potrebné, aby sme dosiahli komplexné vedenie zjednotiť to dobré z racionalizmu západu s mystikou východu. Človeka kapitalistickej doby zbaveného zmyslu života vymedzil ako toho, ktorý sa zmieta medzi ťažkou prácou striedanou drsnými citovými podnetmi prehlušujúcimi naše vedomie. Na konci tohto ničotného bludného kruhu je samovražda. Nie je dnešný workholizmus, strach o prácu, psychický tlak inštitúcií a na druhej strane bujnenie čoraz väčších prázdnych radovánok a priemyselnej „kultúry“ zábavy napĺňajúcich prázdnu nádobu duše človeka presne podľa jeho diagnózy? Solovjov ako prvý jasnozrivo demaskoval aj moderné politické „izmy“ (socializmus versus liberalizmus), ktoré sú len zdanlivo v protiklade, že pochádzajú z ľudskej pýchy a vzbury voči poriadku Stvoriteľa a sú len zotročením blúdiaceho človeka. Naproti tomu trvá na dôslednom realizovaní faktu, že Boží Syn sa stal pre nás človekom. Takto Boh posväcuje pozemskú prácu, život a ľudskú osobnosť.
2. Učenie o Sofii. Typickým ambivalentným teologickým učením tohto filozofa je jeho koncept Sofie – večnej Božej múdrosti. Ortodoxia chápe ako múdrosť Božiu vtelenie Logu v osobe Krista (1 Kor 23 – 24, 30). U Solovjova je akceptované okrem toho aj chápanie Sofie ako večného a dokonalého ženského princípu v Bohu alebo tiež personifikovaného obrazu všejednoty, ktorá sa stala centrálnou ideou jeho systému. „Nebeský predmet našej lásky je len jeden, vždy a pre všetkých jeden a ten istý – večná ženskosť Božia.“ V jeho živote došlo k mystickým udalostiam zjavenia toho princípu v troch fázach, z nich prvá bola už v chlapčenskom veku. Zaiste v tomto originálnom koncepte Solovjov spracoval aj svoje nenaplnené lásky. Úskalie tohto symbolizmu je v tom, že Sofia – kozmický živel či duša sveta nahradili Krista, na čo poukázal Berďajev. Niektoré sporné tézy v sofiológii neskôr Solovjov opustil a Sofiu definoval: „To sme my s Bohom, ako je Kristus Boh s nami.“ Podnetná je interpretácia Sofie ako potreby večnej harmónie Boha a sveta. Všetko, čo dezintegruje, rozdeľuje, nenávidí, sa protiví Bohu.
S ideou Sofie súvisí Solovjovo učenie o zmysle lásky. Filozof spája doteraz nevídaným spôsobom erotiku a asketizmus. Zmyslom lásky nie je rozmnožovanie, ale rozvoj osobnosti, ktorá prekonáva egoizmus. K nevôli cirkevného establismentu kritizuje stredovek, ktorý ani zďaleka nenazýva triumfom kresťanstva kvôli prevládajúcemu násiliu nad svedomím a prítomnosťou pohanských spôsobov premiešaných s kresťanstvom.
3. politické a ekleziologické náuky. Solovjov v roku 1886 už preukázateľne uznával novodobé katolícke dogmy (Primát pápeža a Nepoškvrnené počatie Panny Márie.) Záhrebský biskup Strossmayer písal kardinálovi Rampollovi, štátnemu tajomníkovi Vatikánu, že Solovjov je „dušou a telom katolík.“ Hoci v roku 1896 zložil rímskokatolícke vyznanie, neprestal sa považovať za pravoslávneho. „Patrím k jednej pravoslávnej cirkvi, lebo práve preto, aby som v neporušenosti vyznával pravú ortodoxiu, ja ktorý nie som latiníkom, pokladám Rím za stred univerzálneho kresťanstva.“ Aj toto môže byť pre nás – dedičov cyrilometodskej misie a nerozdelenej cirkvi podnetné. K svätému príjmaniu pristupoval u katolíkov aj u pravoslávnych. V diele Rusko a univerzálna Cirkev a Ruská idea vyslovil smelú zásadu, že pravoslávie sa má podriadiť autorite rímskeho biskupa a pravoslávny cár má držať ochranu nad kresťanstvom, čo by prinieslo mier vo svete. Solovjov však rozlišoval úrad pápeža a jeho dejinami deformovanú podobu – papizmus. Vtedajší pápež Lev XIII. tieto myšlienky uvítal, ale prehlásil, že bez zázraku sú neuskutočniteľné. Solovjov má zásluhu na tom, že sa začal búrať múr rozdelenia medzi pravoslávnym a katolíckym svetom.
Keď filozof uvažuje o historickom poslaní Ruska ako zmierovateľa a zjednocovateľa celého ľudstva, domnieva sa, že ruský národ nie je nijako zvláštne nadaný, iba preto sa môže stať prostredníkom medzi Božou vôľou a svetom. Nie je závislý na žiadnej obmedzenosti a jednostrannosti. Dve svetové vojny, autogenocída západnej civilizácie, apokalyptické geopolitické prečíslenie, ktoré sa deje na ukrajinskej šachovnici, a Fatimské posolstvá Bohorodičky, indikujú, že Solovjovove vízie nie sú až také utopické ako v čase ich vytvorenia. K obsahu Legendy o Antikristovi, ktorú napísal po sklamaní zo svojich teokratických projektov, je nutné pristúpiť s novou vážnosťou, keď sme svedkami udalostí nastoľujúcej sa bohoboreckej svetovlády. Vízie o globálnej svetovláde Antikrista, ktorého popisuje ako geniálneho filantropa, medzináboženského dialogistu a ekologického aktivistu, ho stavajú do zorného poľa záujmu u mysliacej menšiny.
Zomiera vyčerpaný na statku kniežacej rodiny Trubeckých neďaleko Moskvy. Na smrteľnom lôžku zaopatrený sviatosťami odrieka žalmy v hebrejčine a modlí sa za židovský národ.
Vladimír Solovjov bol univerzálnym kresťanom, ktorý bral svoje presvedčenie nesmierne vážne, zhodujú sa na tom všetci jeho znalci. Zo zorného uhla všejednoty odmietal všetko, čo je jednostranné, kritizoval absolutizovanie parciálneho ako novodobého modlárstva. Nikolaj Losskij rezultuje, že ruské náboženské myslenie 20. storočia je iba odnožou a kvetom jeho myšlienok. Po jeho smrti ruský národ dokázal, že je schopný vytvárať aj v oblasti filozofie a vedy vysoko hodnotné diela. Katolícky teológ Hans Urs von Balthasar vidí v jeho diele najuniverzálnejšiu špekulatívnu tvorbu modernej doby a nespochybniteľne najhlbšie ospravedlnenie a najrozvinutejšiu filozofiu kresťanstva. Dmitrij Merežkovskij v ňom videl nasledovníka sv. Františka z Assisi.
Solovjov – intelektuál s ikonickou tvárou a mystickou predvídavosťou sa dnes prihovára ľudom, aby odložili nenávisť a konzumnú morálku, a aby nenasledovali smrť a čas, ktoré vládnu na zemi. Tie odporúča nenazývať vladármi na zemi, lebo všetko krúži a mizne v hmle. Je nutné sa obrátiť za nehybným „Slnkom lásky“, ktorého tvár, podobne ako vybraní apoštoli zazrel na hore Tábor.
Autor je členom Slovensko-ruskej spoločnosti