„Caeleum denique! – Nebo na konci!“
(bojový pokrik templárov)
Nikolaj Berďajev v diele Pramene a zmysel ruského komunizmu učí, že len pomocou náboženských symbolov možno ľudové masy ovplyvniť pozitívne. Všetky ostatné, teda politické symboly a mýty, sa javia ako klamné – demagogické. Odôvodňuje to tým, že náboženská symbolika je podstatne hlbšie založená a disponuje ontologickými reálnosťami, čo nie je možné u vratkých politických ideológií.
„Posledný panslavistický farár“ vo Vyšnom Slavkove Donát Čarnogurský si osvojil zušľachťujúcu silu náboženských symbolov. Ním spravovaná farnosť vo Vyšnom Slavkove – „v hornatom kraji“ nielen geograficky, ale aj duchovne, prekypuje religióznymi symbolmi, vychádzajúcimi z osobnostných princípov aristokratickej kultúry: pravdy – dobra – krásy.
Všetkým artefaktom dal farár nielen ideu, ale ako zručný remeselník a umelec ich sám, či v spolupráci s inými, vytvoril. Vie, že nestačí len konfrontácia s demagogickými symbolmi, ktoré sprevádzajú túto novú pružno-mäkkú, teda liberálno-progresivistickú totalitu. Voči dekonštrukčným princípom, ktoré ovládajú masy silou počítačovej virtuálnej reality a masmediálnej moci, predkladá reálne konštruktívne symboly života, medzi ktorými dominuje zmenšená replika biblickej Noemovej archy.
Obyvatelia i návštevníci Vyšného Slavkova boli na farskom dvore počas uplynulých troch rokov svedkami tvorby tohto podivného a najväčšieho diela. Ide o jediný exemplár svojho druhu. Výrazný slovenský štátny znak na priečelí lode vyjadruje nádej, že Slovensko po obnovení cyrilo-metodskej misie má šancu plniť poslanie priesečníka hodnôt západorírmskej a východorímskej kultúry. Donát Čarnogurský postavil Archu II ako symbol viery. Vyjadril zámer, že má byť znamením Božej moci, posilou zhora, aby sme neprepadli tlaku tohto sveta, nepoddali sa vzrastajúcemu zúfalstvu a úzkosti. Temné sily, ktoré vyčíňali v časoch Božieho navštívenia v potope ľudstva, rovnako paralyzujú – doháňajú ľudí až k totálnej ničote.
Vonkajšok Archy II – človek ako Božia stavba
Zmenšená replika Noemovej archy vo Vyšnom Slavkove má dĺžku cca 7 m, šírku 2 m a výšku 4 m. Jej proporcie sú podobné tým, ktoré poznáme z viacerých diel výtvarného umenia či biblických filmov. Historická archa klasického filmu Biblia (1966) sa najviac podobá tej vo Vyšnom Slavkove. Do vnútra výklopný vstupný otvor filmovej kulisy ovládaný mechanizmom kladkostroja s protizávažím, na ktorý sa kamera zamerala, je typovo rovnaký s tým na Arche II. Prekvapí nás technická identita oboch vstupov lodí napriek tomu, že Donát Čarnogurský o tomto filme nevedel.
Autor eseje počas maľovania Archy II
Kniha Genezis (7,16) spomína zdanlivý detail, že dvere do Noemovej archy zvonku uzavrel sám Stvoriteľ. Naznačuje sa tým význam symbolu dverí, čo vyjadril napríklad prorok Izaiáš (26,20): „Choď, ľud môj, vstúp do svojich izieb a zapri dvere za sebou, schovaj sa trocha, nakrátko, kým neprejde hnev“. Eschatologicky to vyznie zreteľnejšie v kontexte Podobenstva o tesnej bráne (Lk 13,25). Kristus je skutočný Pán nad dverami do plnohodnotného života tu, aj v nebeskej sláve (Zjv 3,20) a túži po mystickom zjednotení s omilostenou dušou, ako predznačila Pieseň Piesní, a v liturgii Eucharistie vyjadrujú obetné dary. Preto v byzantskej liturgii trojaké dvere v rámci ikonostasu majú zásadný význam. Naopak, liturgická reforma u latiníkov po II. vatikánskom koncile sa vzdala symboliky dverí zrušením oltárnej mriežky – zábradlia oddeľujúcej bohoslužobný priestor, čo tiež pomohlo k profanácii liturgie i „zdemokratizovaniu“ božieho ľudu.
V byzantskej liturgii poznáme zvolanie: „Dvere, dvere, premúdrosť, vnímajme!“, ktorým diakon vyzve veriacich k vyznaniu viery. V prvotnej Cirkvi sa v tomto okamihu zatvárali chrámové dvere, aby tí, ktorí neboli pokrstení, alebo boli pre ťažké hriechy dočasne vylúčení zo spoločenstva, nemali účasť na týchto tajomstvách viery a Eucharistie. Prvotní kresťania ich strážili aj za cenu života, a predsa sa dostali do podozrenia pohanských Rimanov, že prijímaním Tela a Krvi Krista činia rituálny kanibalizmus.
Dômyselná rebrová drevená konštrukcia Archy II zaujme svojím dvojitým oplášťovaním. Vonkajší obal pôsobí sparťansky a zároveň vznešene jednoducho, pretože ho tvoria nahrubo opracované dosky z farského lesa. Ani jedna z nich nie je rovnaká. S každou sa majstri starostlivo „vyhrali“, aby zapadla na svoje miesto a sedela v celkovej štruktúre lode. Naznačuje sa tým originalita každého človeka. Každého z nás Stvoriteľ volá po mene a poznal nás ešte predtým, než sme boli utvorení v lone našej matky (Jer 1,5; Žalm 139). Každý veriaci, naštiepený do Krista, tvorí Cirkev – Kristovo tajomné telo a je chrám Svätého Ducha. Prirodzený život nám dali rodičia, ale nadprirodzený život sme dostali krstom v Cirkvi. Slová apoštola Pavla: „Vy ste Božia stavba“ (1Kor 3,9), rozvinula tradícia, napríklad v spise Pastier od Hermasa do znamenitej katechézy. Trpezlivé opracovanie dosák, podobne ako kameňov na stavbu chrámu, naznačuje, ako čítame aj v spisoch populárneho svätca 20. storočia pátra Pia z Pietrelciny, jemnocit a trpezlivú láskavosť Božej pedagogiky s každou veriacou dušou, ktorú vedie k spáse.
Archa II pripravená na požehnanie
Od úderov srdca k Noemovej morzeovke
Podľa sýrskeho apokryfu Jaskyňa pokladov (5./6. stor.)sa Noemovi pri stavbe archy zvýšila jedna doska – tá posledná. Na Boží príkaz z nej zhotovil jednoduchý signálny nástroj, pomocou ktorého pozýval zvieratá na palubu plavidla. Urobil tak prvú biodiverzitu, lež podľa Božej vôle. Údery dreveným kladivkom na rezonančnú latku mali byť predzvesťou mutationis rerum – zmeny poriadku vecí. Spomínaný apokryf obsahuje aj zmienku, že Hospodin nariadil Noemovi trikrát denne klopať na drevené polienko a zvolávať tak robotníkov na stavbu korábu. Drevená „morzeovka“ varovala pred potopou, a keď ľudia mlčali, drevo im spievalo žalospev o ich hriechoch.
Z tejto zvyšnej Noemovej dosky odvodzuje svoj pôvod jednoduchý liturgický hudobný nástroj klepadlo (grécky semantron, latinsky crepitaculum). Ide o tvarovanú rezonančnú dosku dlhú 2 až 3 m a širokú cca 20 cm. Je symptomatické, že spomínané dosky vonkajšieho plášťa tejto Archy II vo Vyšnom Slavkove svojím atypickým tvarom pripomínajú tieto klepadlá.
Východokresťanské klepadlo sa vyvinulo zo skutočného klopania – zo signálu, ktorým si dávali prví kresťania na dvere svojich domov, aby sa vzájomne varovali pred nebezpečenstvom. Podľa ústnej tradície aj Bohorodička uspávala svojho Syna hrou na jednoduché klepadlo. Údery na klepadlo pozývajú kresťanskú dušu rozjímať nad ranami kladív, ktoré pribili telo Spasiteľa na drevo životodarného kríža – ad lignum vitae. Na Balkáne je tento nástroj rozšírený dodnes. Aj v latinskej tradícii máme fragmenty z tejto starej tradície cirkvi – počas Veľkonočného trojdenia sa vo viacerých chrámoch používajú klepadlá. Nezabúdajme, že klopačky v našich banských mestách (funkčná je napríklad v Banskej Štiavnici), mali dôležitú signálnu úlohu rovnako ako v samotnej Byzancii: varovanie pred nepriateľom či prírodnými pohromami.
V týchto intenciách vnímajme dosky trupu Archy II, ktoré sú sťaby dobre zladeným orchestrom zloženým z mnohých klepadiel. Tie pripomínajú drevo kríža a ukrižovanie Spasiteľa. Sv. Teodor Studita potvrdzuje oprávnenosť tejto symboliky: „Už predobrazy tohto stromu (kríža, pozn. autora) od počiatku sveta naznačovali a poukazovali na veci neobyčajne obdivuhodné. Pozri sa každý, kto túžiš po poznaní: Či neunikol Noe so synmi a ich manželkami a všetkými druhmi zvierat z Božieho nariadenia ničivej potope na obyčajnom dreve?!“ (Modlitba na adoráciu kríža). Otvory v doskách sú nielen bolestné, ale aj oslávené rany, z ktorých prúdia sviatosti, a nimi sme živení milosťou na našej ceste životom. Pravidelné údery na klepadlo v kláštoroch a chrámoch i tie, ktoré odzneli na doskách pri stavbe archy, sú tiež symbolom periodicity úderov srdca a majú byť zladené s Kristom. Veď apoštol Pavol učí, že nik z nás nežije pre seba, my predsa patríme Pánovi (Rim 14, 7 – 8).
Nepodľahnime sebaklamu novovekého človeka, keď sa emancipoval od svojho Stvoriteľa. Berďajev pripomína, že Boží poriadok vpísaný nielen do nášho srdca, ale aj do prirodzených zákonov – teonómia je nadradená ľudskej svojvôli – autonómii. Nenechajme sa zmiasť falošnými náukami o sebaurčení človeka. Kristus aj v tejto temnej dobe klope pokorne na dvere nášho srdca a čaká, kto počuje jeho hlas a otvorí mu. Trpezlivo čaká a až potom príde ako sudca živých i mŕtvych, pred ktorým sa skloní každé koleno a každá vláda. Tomu zodpovedá text na kovovej tabuli umiestnenej na pravoboku lode: „Na pamäť pominuteľných časov sveta a na prísľub daný Mesiášom k jeho slávnemu druhému príchodu.“
Útroby Archy II – na svete sme pútnici
Vnútro lode nás prekvapí precízne obloženým tatranským profilom a umeleckou výzdobou s ikonografickými a katechetickými prvkami. Máme pocit, že vstupujeme do malej kaplnky, ktorej priestory sú premodlené dlhoročnou prítomnosťou pustovníkov. Strop je ozdobený „nebeskou klenbou“. V dvojplášťovej stavbe Archy II vidíme základnú pravdu Bohočloveka, že v osobe Krista sa spája nerozdielne a bez pomiešania ľudská prirodzenosť s Božou. Tiež to, že sme občanmi dvoch vlastí, prechodne pozemskej, v ktorej sme akoby vo vyhnanstve a definitívne tej nebeskej. Duchovným zrodením inkorporovaní do Krista nie sme zo sveta, ale sme na svete. Pán Ježiš sa v predvečer svojej smrti modlil k Otcovi za učeníkov, aby ich nevzal zo sveta, ale chránil pred Zlým (Jn 17,15).
Archa je zateplená vlnou z domácej produkcie, čo naznačuje, že po túlaní „západnými dekadentnými poľami“ sa máme vrátiť k hodnotám „otcovej role“ nielen mentálne, ale aj fyzicky. Posteľ a piecka vyjadruje, že nie sme anjeli a Pán sa ujíma práve človeka (Hebr 2,16) – môžeme v nej stráviť čas oddychu a stíšenia s prosbou o oheň Sv. Ducha.
Invenčnosť a katechetický talent Donáta Čarnogurského vidíme aj v tom, že jeho archa, tak ako každá loď, má kormidlo. Umiestnil ho na predný nosný zvislý hranol, na ktorom je aj výrobný štítok tejto lode. Nad kormidlom je ikona Ukrižovaného pripevnená na latinskom kríži, v ktorom na spôsob kontroliek sú zvýraznené Kristove rany. Ako jednoducho zdôrazňuje túžbu po jednote latinskej a východnej cirkvi.
Dôležitými symbolmi po stranách kormidla sú v tvare drevenej obruče znázornené peklo a očistec. Peklo je vľavo dole; očistec vpravo hore. Nad kormidlom a krížom je zobrazené nebo. Pri Poslednom súde budeme oddelení anjelmi naľavo a napravo, tak ako pastier triedi ovce od capov – naľavo do záhuby a napravo do života (porov. Mt 25, 31n). Kto drží kormidlo svojho života, má v svojej osi kríž, aby vždy korigoval plavbu svojho života prostredníctvom „zameriavača“ optiky kríža. „Per asperam ad astram – cez utrpenie k hviezdam.“ Teda do Božieho kráľovstva sa dostaneme cez mnohé súženia (Sk 14,22) a poučení Kristom a svätými vieme, že kto nevezme denne svoj kríž a nenasleduje Krista, nemôže byť jeho učeníkom. Krížom môže byť každý okamih nášho života napojený na ten veľký záchranný Kristov. Kormidlom, ktorým robíme nutné korekcie kurzu, je bezpochyby osvedčená triáda: modlitba, pôst a almužna. To všetko v súvzťažnosti so sviatosťami.
Otcovia alegorického výkladu aj ikonopisci majú určite z tejto symboliky radosť, keď hľadia ako autor Archy II tu jednoducho a výstižne konfrontuje návštevníka s dvoma problémami kresťana v dnešnom svete, s dvoma pravdami viery, na ktoré sa pod vplyvom ideológie sekularizmu „programovo“ akosi zabúda. Prvým faktom je to, že sme tu na zemi prechodne, iba pútnici, veď naša vlasť je v nebesiach a odtiaľ očakávame nášho Spasiteľa (Flp 3,20). Túto pravdu sme, žiaľ, vytesnili len na patetické pohrebné reči, čo sa v mnohom míňa účinku. Druhým faktom je, že máme slobodnú vôľu a v spolupráci s milosťou Božou sa máme rozhodnúť, kde chceme smerovať a „zakotviť“ po smrti. Nebo nie je Božou povinnosťou voči človeku a našim „ľudským právom“! Je odmenou za dobre prežitý život. Naopak peklo jestvuje aj napriek bezbožným ušiam imponujúcim chlácholom od teologických antikristov. A nie je ani prázdne, ináč by sme museli vypustiť z Písma viaceré state, počnúc Podobenstvom o boháčovi a Lazárovi (Lk 16 kap.).
Učitelia Cirkvi mali vo veci jasné, že sme na zemi len prechodne, že sme pútnici, cestujúci a pomenovali veci, ktoré sužujú aj nás. Sv. Augustín píše v Kázni na Matúšovo evanjelium: „Nie je človeka, aby nebol na tomto svete pútnikom, hoci nie všetci túžia po návrate do vlasti. Počas cesty znášame vlnobitie a búrky. Hlavné však je, aby sme boli na lodi. Napriek tomu, že na lodi číhajú nebezpečenstvá, bez lodi nás čaká istá smrť. Je preto dôležité byť na lodi, aby nás nieslo drevo, aby sme mali silu takto preplávať more. To drevo, ktoré nesie našu slabosť je Pánov kríž. V ňom sme označení a on nás chráni pred utopením v tomto svete. Žeby ten, ktorý umožňuje plavcom, aby dorazili do prístavu, opustí svoju cirkev a neprivedie ju k pokoju?“
Sv. Bazil Veľký v Homílii na Žalmy učí: „Život sa iste nazýva cestou preto, že každý, kto sa zrodil, náhli sa do konečného cieľa. Vietor svojou vlastnou mocou ženie do prístavu aj tých, ktorí na lodiach spia. Pohyb lode ich poháňa do cieľa, hoci by to sami nevnímali. Rovnako sme na tom i my. Čas nášho života plynie a každý z nás je hnaný akýmsi sústavným pohybom a neomdlievajúcim behom ku konci, ktorý je nám spoločný. Všetci ľudia bežia akýsi beh, sú hnaní k rovnakému cieľu. Preto sme všetci na ceste a takto snáď pochopíš význam a zmysel slova cesta.“ Sv. Bazil potom život človeka prirovnáva ku pútnikovi, ktorý sa na ceste poteší vodou, kvetmi, stromami, prírodnými scenériami, ale dodáva: „Trochu ťa to potešilo, ale tak si išiel ďalej. „Na ceste máme aj nástrahy v podobe skál, roklín, húští a iných prekážok, ďalej divé zvieratá a hada, a dodáva: „Trochu ťa to vyľakalo, ale tak si išiel ďalej.“
Tieto dve ukážky majú byť pre nás kľúčom, ako zvládnuť neustály paradox spôsobujúci v každom kresťanovi neraz až napätie, že na jednej strane sa máme tešiť zo sveta, angažovať sa zo všetkých síl za zlepšenie podmienok života, za nastolenie spravodlivosti. Na druhej strane si potrebujeme zachovať odstup od sveta, od jeho radostí a trápení, pretože nemôžeme si naň nárokovať ako naše dedičstvo. Sv. Lev Veľký rezultuje: „Milovaní, ani nekážeme, ani neradíme, aby ste pohŕdali Božími dielami alebo v tom, čo dobrý Boh stvoril ako dobré, videli niečo, čo odporuje vašej viere, ale aby ste všetku krásu tvorov a nádheru celého tohto sveta užívali rozumne a s mierou“ (Kázanie 7 na Narodenie Pána).
Pozrime sa aj na druhý problém, ktorý vyjadruje Archa z Vyšného Slavkova v intenciách tej Noemovej – problematika ľudskej slobody: cestujúci, pútnik má schopnosť zvoliť cieľ svojej cesty. Máme na mysli schopnosť slobodnej vôle. Moderné náuky o človeku s obľubou spochybňujú pripočítateľnosť zlých skutkov. Za zlyhanie jedinca môžu plne alebo sú aspoň spoluzodpovední rodičia, gény predkov, zlé prostredie, nevhodné socioekonomické zázemie, psychické poruchy a pod., len aby páchateľ zlých vecí bol exkulpovaný. Berďajev jasnozrivo poukázal v Novom Stredoveku, že pokiaľ poprieme alebo ignorujeme realitu hriechu, človek sa začne pokladať za prameň, „nádobu dobra“ a zlo hľadá výhradne v tom v druhom. Výsledkom je nenávisť a fanatizmus. Terajšia situácia je taká, že progresívni „hlásatelia slobody“ – všetkých druhov už odkryli svoju pravú nenávistnú tvár, pretože dosiahli svoje deštrukčné ciele – rozobrať ľudskú prirodzenosť a fanaticky, sťaby čistokrvní revolucionári, prenasledujú iné názory. S tým súvisí fakt, že liberalizmus obhajuje slobodu človeka pre hriech ako právo.
Ak pobudneme na palube slavkovskej archy a zamyslíme sa, môžeme zachytiť srdcom to, čo neraz počul Izrael na púšti: „Za svedkov proti vám volám nebo i zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo“ (Dt 30,19). Vnútro Archy II sa stáva excelentne nastaveným zrkadlom hlbine ľudskej mysle a priepasti srdca.
Interiér a kormidlo Archy II
Noe – bojovník, a nie dialogista
Učeníctvo Krista je cesta, pobyt na zemi je skúškou, je bojom, zápasom o získanie venca slávy. Okrem znamenitých udalostí biblických dejín (napr. prechod cez Červené more, Mojžišove, Jozueho, či Dávidove alebo Makabejské víťazstvá), v ktorých Pán bojuje za svoj ľud ako udatný hrdina (Iz 42,13), osobitne nás o tom učí Kniha Jób (7,1). V Novom zákone koncepciu života ako boja, zápasu dôsledne prezentuje sv. Pavol, keď pripomína svojmu žiakovi Timotejovi, aby viedol dobrý boj viery a zmocnil sa večného života (1Tim 1,8 a 6,12). Taktika duchovného boja z listu Efezanom má živú odozvu aj dnes a funguje. „Vita est militia super terram – život na zemi je neustálom bojom“ – charakteristická zásada kresťanstva. Preto Noe – blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov (Žalm 1, 1) – je prvým predobrazom biblického bojovníka za záchranu života od zdivočenej deviantnej masy. Žil v tele, ale nebojoval podľa tela (2 Kor 10,3).
Pacifizmus ako každý „izmus“ je zvrhlý politicky aj duchovne: iba násilníci nad svojim egom, svojvôľou, vášňami získavajú Božie kráľovstvo (Mt 11,12). Podobne učili aj vznešení pohanskí stoici. Z tohto dôvodu Noe za žiadnych okolností nemohol byť pacifistom. Ináč by svoju archu nestihol nepostaviť. Nenechal sa oklamať denným pokušením viesť so ľstivým protiovníkovm a jeho agentmi dialóg, nestrácal čas na jalové reči (Iz 59,13). Tým, že sa neprispôsoboval svetu – bol dnešnou terminológiou: dezolát a spiatočník, tvrdošijne sa držiaci „konšpiračných vízii“, ktoré mal dané zhora od Otca svetiel (Jak 1,17). Svojim životom a dielom varoval ľudí pred skazou, čo znamená, že hlásal tzv. hoaxy. Mal jasné vo veci, nezmietal sa ako plášť vo vetre. Poznal, ako dopadla prvá ideológia na svete: Eva dialogizmom so zlým duchom sa stala skôr matkou mŕtvych než žijúcich, ba macochou (porov. Kázanie na Nanebovzatie blahoslavenej Márie od opáta sv. Guerika). V tomto zmysle je aj tvorca Archy II spiatočníkom, pretože odmieta „dialóg lži, kedy vyjednávači vedome, či nevedome klamú jeden druhého“ (Justín Popovič: Človek, bohočlovek a cirkev).
V čom spočíva hriech dnešnej „druhej“ cirkvi postupne infiltrovanej do Kristovho tajomného tela, ktorá sa zbratala s deviantným svetom? Naši prarodičia, aj my hrešíme proti Bohu tým, že odmietame rešpektovať jeho právo stanoviť, čo je dobro a zlo – navedení zlým duchom – sa rozhodujeme podľa vlastných záujmov určovať pre seba, čo je dobro a čo zlo. Noe znášal pri stavbe archy posmech. Stal sa predobrazom prorokov. Mal iný názor ako zdivočená či umlčaná väčšina a stal si za ním. Nespojil sa na zlú vec s väčšinou (Ex 23,2). V dnešných časoch by iste neprepadol „ópiu ľudu“, ktorý sťaby prikovaný na monitor či televíznu obrazovku sa úplne vzdáva svojho subjektu. Nenechal by sa uzabávať a preinformovať až na smrť. Neprispôsobil sa tomuto svetu, ale premenil sa obnovou zmýšľania (Rim 12,2).
Noe je skutočný vytrvalý bojovník, ináč by skončil utopený v zúfalstve s davmi a nevyznamenal by sa pred Bohom svojou spravodlivosťou. List Hebrejom – spis pre zrelších vo viere podáva o tomto mužovi najkrajšie komplexné svedectvo: „S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny; ňou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti, ktorá je z viery“ (Hebr. 11. kap.).
Pomyslene nastupujeme do Archy II, lebo sme v presvedčení, že aj za posledným „izmom“ tejto civilizácie – progresívnym liberalizmom je duch lži, duch rozvratu – na kríži porazený. Vidíme za horizont viditeľných vecí a bojujeme so zloduchmi v nadpozemských sférach (Ef 6,12), ktorí kreujú a riadia všetky procesy zničenia človeka. Poučení Spasiteľom vieme, že kráľovstvo satana je vnútorné rozdelené a rúca sa pred našimi očami. Skorý krach, potupné fiasko – na nebi a zemi mocenskej hry – prvého dejstva liberálnej totality, prostredníctvom pandémie je toho dôkazom. Náš terajší odstup na spôsob mentálneho „in fuga salus – v úteku je záchrana“ od zloby a klamu sveta je bojovou pripravenosťou na skutočné nalodenie vo chvíli, ktorý nám určí Pán času a večnosti, Prvý a Posledný, ktorý je Alfou a Omegou dejín – Ten, ktorý príde. „Utekajme odtiaľto. Duchom môžeš ujsť, aj keď ťa telo zadŕža. Môžeš byť tu a byť aj pri Pánovi (porov. Flp 1,23 – 24), ak sa k nemu vinie tvoja duša, ak ideš za ním svojimi myšlienkami“, vysvetľuje sv. Ambróz (O úteku zo sveta, kap. 6) Múdrosť veriaceho je preto iná ako „múdrosť“ celebrít tohto veku, spejúca k záhube, pretože ukrižovali Pána slávy (1Kor 2,6).
Z konania Noema zaiste plynie predpokladaný dôsledok: výzva na bdelosť a pokánie. Sv. pápež Klement Rímsky (ktorého ostatky na Chersone našli sv. Solúnski bratia) učí: „Prejdime všetky epochy sveta a zistíme, že Pán v každom pokolení „dával príležitosť na pokánie“ všetkým, čo sa chceli k nemu obrátiť. Noe bol hlásateľom pokánia a tí, čo ho počúvli, sa zachránili“ (List Korinťanom 7.kap.).
Archa II vyjadruje nádej, ktorá nezahanbuje, veď Božia láska, ktorá je rozliata v našich srdciach prostredníctvom Ducha Svätého (Rim 5,5). Ona nás učiní vnútorne pevnými, aby sme so vztýčenou hlavou, jasnou tvárou boli prichystaní na druhý príchod Pána v sláve, ktorého, zdá sa, už len málokto čaká. Preto na prove lode ako jej vyústenie k nebesám je umiestnený „stožiar“ z konára, na ktorom je kovová holubica s ratolesťou – holubica mieru, známa každému človeku dobrej vôle. To ona Noemovi doniesla radostnú správu o pevnine na blízku.
Noemova Archa, aj tá druhá Archa z Vyšného Slavkova, sa plaví podľa navigačnej referencie Stella maris – Hviezdy morskej, ktorá je samotná Bohorodička. Loď bojujúcej cirkvi, tej starej cirkvi, podobne ako bol starý Noe, nemá inej nádeje a záchrany ako v Panne Márii (čo vedeli aj bojovníci pri Lenapte 7. októbra 1571), ktorá pošliapala hlavu rajského dialogického votrelca v podobe hada. Z tohto dôvodu je na Arche II – na rozhraní trupu a hornej paluby po oboch stranách umiestnených 12 kovových hviezd, ktoré sú vlastným symbolom Bohorodičky od prvotných čias (porov. Zjv 12.kap.). Nie bez príčiny ju veľkolepý hymnus Akatist nazýva „Archou pozlátenou Svätým Duchom“ a my pútnici do nebeskej vlasti k nej voláme: „Raduj sa, prístav na ceste životom!“
Autor je členom Slovensko-ruskej spoločnosti