Jeho meno je známe širokej verejnosti, ale už menej ľudí prečítalo niečo z jeho geniálnych kníh, či dokonca vedia niečo o jeho osobnom živote. Autor románov Zločin a trest, Idiot, či Bratia Karamazovi bol už za svojho života pokladaný v Rusku, aj v Európe za proroka, ktorý azda najviac zo všetkých mysliteľov dopodrobna zmapoval odvrátenú stránku duše človeka, ale aj liberálnej civilizácie, ktorá bola v 19. storočí na vzostupe.
Vari niet seriózneho autora vo svete, ktorý by s Dostojevským neviedol polemiku, či nevenoval mu aspoň zmienku. V Rusku sa k nemu odvolávajú príslušníci všetkých kultúrno-politických smerov. Sám však nebol slavjanovilom, tobôž nie západníkom, hoci akceptoval v oboch táboroch obohacujúce hodnoty pre Rusko a Európu. Najkomplexnejší v analýze je Nikolaj Berďajev, ktorý v knihe Svetonáhľad Dostojevského poukazuje na permanentný odkaz tohto velikána. Ak pochopíme, o čo išlo Dostojevskému, dokážeme sa zorientovať v prázdnote duše moderného a postmoderného človeka, ktorý nechal zomrieť v sebe Boha. Pochopíme aj nekončiace sociálno-politické experimenty, ktoré nás šokujúco sužujú v týchto časoch. Veď román Diablom posadnutí (Besi) je nielen dokonalou anatómiou temnoty mysle komunistického revolucionára a predpoveďou nástupu totality komunizmu, ale hodí sa aj pre diagnózu nihilizmu dnešných liberálnych strojcov nového svetového poriadku.
Som presvedčený, že päť evanjeliových talentov, ktoré dostal, mu pomohla zúročiť jedna osudová udalosť, v ktorej sa odzrkadľuje sama podstata bytia. Dostojevskij sa zúčastňoval práce v diskusnom petrohradskom spolku (1845 – 1849) okolo M.V. Butašoviča-Petraševského, kde sa preberali aj možnosti uplatnenia západoeurópskych socialistických a sociálne utopistických učení pre ruské pomery. Krúžok „Petraševcov“ bol prehlásený za protimonarchickú sprisahaneckú organizáciu a jeho členovia, včítane Dostojevského, boli tvrdo potrestaní. V apríli 1849 bol ako 27 ročný mladý muž zatknutý a v decembri odsúdený k trestu smrti zastrelením. Už stál na popravnom pódiu a tesne predtým, než ho mala usmrtiť guľka popravnej čaty, došiel kuriér, ktorý oznámil, že mu cár Mikuláš I. udelil milosť.
Dostojevskij vnímal túto milosť ako svoje nové zrodenie, a to i napriek tomu, že nebol prepustený na slobodu, ale bol deportovaný do sibírskeho Omska na nútené práce. Mesta zviazaného aj s česko-slovenskou históriu – legionármi i koncom nádejí admirála Kolčaka na víťazstvo nad boľševikmi v občianskej vojne. Z pracovného lágra bol Dostojevskij prepustený ešte pred vypršaním trestu, no v sibírskom vyhnanstve musel zostať až do roku 1859. V knihe Zápisky z mŕtveho domu (1861) popisuje svoje otrasné zážitky a vykresľuje typy charakterov v týchto hrozných podmienkach. Tu sa zrodil majster analýzy duše. Opis snímania okov vzbudzuje zimomriavky: „Okovy spadli. Ja som ich zdvihol… Chcelo sa mi podržať ich v ruke, pozrieť na ne ešte raz, naposledy. Žasol som teraz, že pred chvíľou boli ešte na mojich nohách. »Nuž s Bohom, s Bohom!« volali areštanti hrubým, ale akoby spokojným hlasom. Áno, s Bohom! Sloboda, nový život, vzkriesenie z mŕtvych. Aká to slávna chvíľa!“
Po návrate do Petrohradu, nasledovali roky nesmierne bohatej literárnej činnosti, počas ktorých rozvinul v sebe génia. Značnú časť života strávil na etapy aj v zahraničí. Na fasáde domu vo Florencii oproti Pallazo Pitti je umiestnená pamätná tabuľa, že tento veľký Rus tu pracoval na svojom románe Idiot. V ňom sa nachádza jedna z kľúčových viet jeho diela, rečou kniežaťa Myškina: „Krása zachráni svet“ – čo je vlastne program Evanjelia pre spásu hriechom znečistenej duše človeka a pospolitosti.
Epileptické záchvaty, ktoré sa prejavili vo väzení, neúspechy s vydávaním časopisov Čas a Epocha, neskoršia vášeň pre hazardné hry, mučivé stavy tiesne v jeho duši, úteky pred veriteľmi, smrť prvej manželky Márie Isejevovej v roku 1864 a zakrátko brata Michala, nenaplnená láska k Apollinárii Suslovovovej – tento „diapazón umenšovania osobnosti“ bol daný do vienka spisovateľovi. Ten svojimi dielami podáva psychologicko-duchovnú autobiografiu, v ktorej sa nájde takmer každý čitateľ. Novela Hráč napísaná za necelý mesiac anticipuje epidémiu dnešných neuróz a psychóz z nedostatku zmyslu: gemblerstvo, workholizmus, narkománia, konzumpcia, apatia k životu a „selfizmus“ – nová mutácia sebectva.
Až harmonické manželstvo od roku 1867 s Annou Snitkinovou, ktorú na rozdiel od predchádzajúcich žien zo svojich vzťahov, nikdy nezobrazil vo svojich dielach, znamenalo pre spisovateľa postupné upokojenie a stabilitu, hoci ešte raz musel emigrovať pred veriteľmi do Baden-Badenu. Po návrate sa usadil pri Ermitáži a v poslednom desaťročí žil pokojne. Úspešne vydával, tentokrát mesačník s poviedkami zo všedného života: Spisovateľov denník.
Veľkolepým a posledným románom Bratia Karamazovi sumarizuje svoje monumentálne myslenie, svoju religióznu filozofiu a psychológiu. Na postavách románu, z ktorých je osem tzv. jurodivých – bláznov pre Krista (1Kor 1, 25 – 27) odhaľuje osnovné témy ľudského rodu v konfrontácii s „problémom Boha“. V Dostojevského tvorbe ma oslovujú tri okruhy vzájomne prepojených tém: problém ateizmu, problém slobody a problém moci. Autor pochopil, že vývoj od čias osvietenstva smeruje k najväčšiemu previneniu človeka – bohoborectvu s mnohými žalostnými konzekvenciami v XX. a XXI. storočí. Príbehy ruských postáv sú teda príbehom európskej civilizácie, ktorá odmietla alebo nesprávne porozumela Bohoľudskému poslaniu Krista.
Ateizmus usvedčil z nekonzistentnosti a nepoctivosti: „Ráčili ste povedať, že všetko je dovolené, a ako chcete usporiadať svet bez Krista? Čím vy ateisti chcete spasiť svet? Akú cestu ste preň našli?“ (Idiot). Dostojevskij odhalil nielen vadné konzekvencie západného ateistického myslenia, ale aj jeho holú podstatu: totiž, že človek je ontologicky donútený existovať, a keďže svoju slobodu nechce podriadiť Bohu, ktorého popiera – výsledok je svojvôľa ústiaca v samovražde, či útek z tejto nutnosti do pseudoslobody zdanlivého výberu a spotreby a falošnej reality ohlupovania mysle a citov. Preto vraždy a samovraždy sú vyvrcholením sebadeštrukcie, ktorou trpí postindustriálna a nastupujúca informačná spoločnosť. Sebazabitím končí svoj život Kirilov (Besi). Nedokáže zvládnuť problém slobody a tým, že si berie život, myslí si, že dosiahol absolútnu slobodu. Sebazničením končí život aj Dmitrij Karamazov. Jeho brata Ivana zase myslenie racionalizmu a človekobožstva dovedie až k pomäteniu mysle. Dostojevskij ukázal, že hoci samovraždou sa človek slobodne zabíja ako jedinec, no nedokáže zrušiť život a zákony života, ktoré pokračujú aj po smrti individuality.
Otázky slobody rieši aj v stati Veľký Inkvizítor svojho posledného románu. V príbehu fiktívneho dialógu kardinála – inkvizítora, ktorý navštevuje tajne Krista vo väzení, Božiemu Synovi vytýka, že dal človeku slobodu, a ten ju má naplniť v láske a v rozhodovaní, pretože je stvorený na Boží obraz. Kardinálovi sa to nepáči, pretože Kristus tak kazí cirkevným a svetským potentátom ich apetít po ovládaní človeka: „Ó, my ich presvedčíme, že len vtedy budú slobodní, keď sa vzdajú svojej slobody v náš prospech, nám sa pokoria.“ Niet doteraz hlbšie a precíznejšie spracovanej témy ontológie moci ako v tejto pasáží. Nie je dialóg v sevillskej väznici znovu aktuálny, keď vidíme ako cirkevní mocipáni a kolaborujú „v mene zdravia“ s kreujúcou totalitnou mocou, ktorá ničí v človeku boží obraz? Kto premedituje Veľkého inkvizítora, pochopí fyziológiu cirkevnej a svetskej despocie vo všetkých jej finesách a bude ju považovať nie za príznak Božieho kráľovstva, ale za syndróm sveta prinútenia a poroby.
Životná cesta Dostojevského sa končí pri písacom stole, keď pracoval na ďalšom diele Bratov Karamazových. 26. januára 1881 mu spadlo pero pod skriňu, ktorú sa snažil odtlačiť a pritom začal chrliť krv. Na smrteľnej posteli mu čítali príbeh o Márnotratnom synovi z 15. kapitoly Lukášovho Evanjelia. Žiadal prítomných, aby nikdy nestratili vieru v živého Boha. O dva dni v Jánovom Evanjeliu otvoril miesto, kde zmŕtvychvstalý Kristus hovorí Márii Magdaléne: „Už ma nedrž, ešte som nevystúpil k Otcovi“. A tými slovami sa obrátil na svoju manželku. Synovi odovzdal evanjeliár ako svoje duchovné dedičstvo a 28. januára odišiel do večnosti. Pod oknami jeho domu sa zišli desaťtisíce ľudí a na pohrebnej liturgii v kláštore Alexandra Nevského sa ich zúčastnilo viac než 60 000.
Po smrti spisovateľa viera v prorocké schopnosti Dostojevského viac narástla a jeho myšlienky získavali stále väčšiu popularitu aj u prostých ľudí. O Dostojevskom ako o prorokovi sa hovorilo i za hranicami Ruska. Nemecký spisovateľ Thomas Mann uviedol, že génius a jasnozrivosť sú Dostojevského pevne zviazané s jeho bolesťou. Naopak Sigmund Freud, ktorý na všetko pozeral optikou libida, videl Dostojevského schopnosti ako dôsledok choroby. V článku Dostojevskij a zabitie otca sa Freud pokúsil predstaviť štyri aspekty veľkého Rusa – spisovateľa, neurotika, moralistu a hriešnika. Hoci Freud k Dostojevskému pociťoval iba pramálo sympatií a jeho náboženské pohnútky mu boli v podstate cudzie, napriek tomu s uznaním konštatoval: „Dostojevskij ako spisovateľ budí najmenej pochybností, jeho miesto je niekde hneď po Shakespearovi. Bratia Karamazovi sú najveľkolepejším románom, ktorý bol kedy napísaný. Rozprávanie o veľkom inkvizítorovi je jedným z vrcholných výtvorov svetovej literatúry, ktorý niekto sotva prekoná.“
Avšak český „literárny historik“ Martin Putna (pre Denník N) potupne označil Dostojevského, ako „osobnosť toxickú, plnú nenávisti a zlých ideológií“, pretože údajne presadzoval veľkoruské velikášstvo, antisemitizmus, pohŕdanie Poliakmi a pod. Nečudo, že tieto plytké liberálne hlavy tvoria pre svojich čitateľov demagogické predpoklady, že „život je prikrátky, aby sme ho márnili s Dostojevským“. V jednom však majú pravdu: na čítanie Dostojevského treba dostatok času. Dodávam, že aj hodne sebazaprenia a nie sebapotvrdzovania, potom túžby po pravde a po reálnej, nielen nominálnej slobode, čo sú hodnoty nekompatibilné s pustotou liberálnej mysle, rozumu a duše.
„Dostojevskij je hlavne veľký antropológ, ktorý skúmal ľudskú prirodzenosť, jej hlbiny a tajomstvá. Celú jeho tvorbu určujú antropologické otázky a experimenty. U nikoho nebolo takej geniality v odkrytí mystéria ľudskej prirodzenosti“, rezultuje Berďajev (Inšpirácie o človeku v tvorbe Dostojevského).
Alexander Solženicyn, ktorý zdieľal s odstupom jedného storočia podobné väzenské útrapy ako Dostojevskij, si povzdychol na margo temných udalostí ruského národa: „Keby sme si boli uchovali duchovnú čistotu a pevnosť, aká kedysi vyžarovala zo Sergeja Radonežského, nemuseli by sme sa báť žiadnych sprisahaní a intríg“ (Dve sto rokov spolu, dejiny rusko-židovských vzťahov I.). Neplatí toto aj na Dostojevského sondy spustené do duše moderného človeka a terapie, ktoré odporúčal? Ak by ruské elity načúvali pozorne jeho hlasu, nemuselo by dôjsť k šialeným revolúciám, na ktoré doplatil najviac ruský ľud.
Autor je členom Slovensko-ruskej spoločnosti