Pred Veľkou nocou v roku 2015, vracajúc sa z ľahšej túry v širšom okolí môjho mesta Sabinova, stretol som sa s prírodovedcom, ekológom Jozefom Voskárom, ktorý bol počas minulého režimu tajne vysvätený za gréckokatolíckeho kňaza. V srdečnom rozhovore sme prebrali aj blížiace sa veľkonočné sviatky.
Zhodli sme sa, že rozhodujúce na Veľkej noci nie je to, že liturgicky si pripomenieme historické udalosti utrpenia, smrti a vzkriesenia Ježiša Krista, ale že ich pojmeme ako našu osobnú – existenciálnu udalosť. Prečo? Pretože, ak platí to, čo píše List Herbrejom – ktorého úryvkom pri požehnaní ohňa sa začína vigília sviatkov v latinskom obrade: „Kristus, je ten istý, včera a dnes a naveky. Pán časov a večnosti. Jemu patrí sláva naveky vekov“, tak on môže zasahovať blahodarne do nášho životného príbehu. On je schopný zasahovať do našich problémov a meniť naše životy. Osobná skúsenosť s ním nás zachraňuje a je smerodajná pre ďalší náš život.
Každoročne počas Veľkej noci, keď svoj život a všetky problémy, ktoré s ním súvisia, nechám „zröntgenovať“ energiou bohoľudskej osoby Vzkrieseného, spomeniem si na životnú udalosť azda najväčšieho velikána svetovej literatúry Fjodora Michajloviča Dostojevského.
Ruská matematička Sofia Kovalevská popisuje situáciu z Dostojevského pobytu v Semipalatinsku, ktorú môžeme označiť ako „Boží príchod“: „Počas veľkonočnej noci, silne pripomínajúcej svojou rozhodujúcou udalosťou slávnu noc Pascalovu a jeho osvietenia, prijíma Dostojevskij jedného starého priateľa; hovorí o literatúre, umení, filozofii a nakoniec o náboženstve. Návštevník je presvedčený ateista. Keď diskusia vrcholí, má Dostojevskij náhle pocit vnútorného pohrúženia a dokáže už iba spievať: „Boh je, Boh je!“ Práve v tej chvíli zvony blízkeho kostola zvonili na veľkonočné bohoslužby. Vzduch sa silne chvel radostnou hrou zvonov, ktoré hlásali svetu Kristovo vzkriesenie. Dostojevskij sa neskoršie vyznáva: „Cítil som, že nebo zostupuje na zem a úplne ju pohlcuje. Mal som Boha v sebe a cítil som, ako preniká celou mojou bytosťou. Áno, Boh existuje!, volal som… a tak si už nič nepamätám…“ Pavel Evdonikov, znamenitý filozof, v emigrácii v Paríži, to komentuje. „Toto svedectvo má nevýslovnú cenu. Od tejto chvíle môžeme datovať náboženské obrátenie, vedomú konverziu spisovateľa: jeho rozhodujúce stretnutie so živým Bohom.“
V tom je význam Veľkej noci: vstať z mŕtvych tu a teraz pre nový život. Preto na ikone Vzkriesenia (Zostúpenia do Adu) je Kristus zobrazený ako drží za ruky našich prarodičov Adama a Evu, aby s ním povstali k novému životu, zanechajúc ríšu smrti, teda aj zahľadenia sa do seba a na vlastné problémy. Preto, kto raz okúsil silu vzkriesenia Krista, môže potvrdiť s „mojím“ filozofom Nikolajom Berďajevom: „Jediným faktom na tejto zemi je vzkriesenie Krista z mŕtvych“.
Každý z nás je, hlavne počas liturgického slávenia Veľkej noci vyzvaný, aby vstal k novému životu. Nerobíme to sami, to sa nedá, a preto nás drží za ruku osoba Krista. Na neho Boh Otec kladie svoju ruku, ktorou je Svätý Duch, a vyvádza ho z moci smrti do života.
Autor je členom Slovensko-ruskej spoločnosti