Letná črta Vladimíra Palka, v ktorej bude reč o petržalskom jazere, prekvapivom pôvode jeho názvu, odlišných skupinách plavcov a jednom osobnom rekorde. (standard.sk)
Som Petržalčan a som tomu rád. Tohto roku to bude štyridsať rokov, čo tu bývam. Jeden z dôvodov mojej spokojnosti je prírodné kúpalisko Veľký Draždiak. Ono vlastne sú tam Draždiaky dva, Veľký a Malý. Sú to štrkoviská, kde sa ťažil štrk na stavbu nášho panelového supersídliska pre stodvadsaťtisíc ľudí.
Celé desaťročia som netušil, že obe jazerá vlastne majú skomolené mená. Ich meno pochádza od hájnika, ktorý tam pôsobil v prvej polovici minulého storočia v hájovni na dnešnej Starhradskej ulici. Volal sa Gejza Dražďák. Na google maps som našiel transkripciu Drazsdák.
Zimná romantika na Draždiaku
V čase letných horúčav na Veľkom Draždiaku nachádzajú vo vode osvieženie tisíce Bratislavčanov.
Niektorí sa tam osviežujú v ľadovej vode aj v zime. Tých, samozrejme, nie sú tisíce, len desiatky, ale aj to je obdivuhodné. Je to také „trendy“. Západný breh jazera, to je ich miesto. Cestou do práce som ich stretával, ako sa na brehu v krutom mraze rozcvičovali, pobehovali, zahrievali drepmi, prípadne sa drhli uterákmi, keď vyšli z vody. Celú kožu mali červenú ako nejakí Siouxovia. Natáčajú sa vo vode smartfónmi, potom idú na breh, odložia smartfóny a zase sa vrátia do vody. Potom to dajú na fejsbúk, ale asi až doma.
Sú veľmi principiálni a húževnatí. Pred štyrmi rokmi bola tuhá zima, tak si sekerkou vyrúbali v hrubom ľade bazénik asi tak štyrikrát päť metrov. Raz večer v januári som sa vracal domov, nad nami jasná hviezdna obloha, najprv som šiel okolo kŕdľa labutí, ktoré spali pri brehu, kde voda nezamŕzala. Potom som šiel okolo toho ľadového bazénika. Chúlilo sa v ňom pár ľudských postáv. Kútikom oka som starostlivo pozoroval, či aj oni nespia, ale nie, občas sa ľahko pohli.
Vždy ich budem obdivovať, nikdy ich nebudem napodobňovať.
Jesenná romantika
Najromantickejší je však Draždiak na jeseň. Keď ráno kráčam po brehu, nad vodou sa prevaľujú chuchvalce hmly. V tom začujem klopanie ďatľa v blízkom lužnom lese. Motivuje to k rozjímaniu nad krásou života.
Verte alebo nie, ale na chodníku v lužnom lese na severnom a východnom brehu som raz stretol dve srny asi stopäťdesiat metrov od školy, kde som učil. No nemilujte také miesto.
Pred pár rokmi sa nám do Draždiaku nasťahovali aj bobry. Idem si tak okolo jazera a aha, čo to tam pláva? Pes? A kde má majiteľa? Veľký potkan? Potom, keď som videl, ako sa objavujú padnuté stromu ohlodané hlodákmi, pochopil som. Bobry dali dole aj strom s priemerom kmeňa tak dvadsať-tridsať centimetrov. Ochranári začali obaľovať stromy do pletiva. Darmo, prírodu treba chrániť i pred ňou samou.
No a na jar sú tam na severovýchodnom brehu snežienky. Aj by som ich zopár natrhal pre manželku, ale vraj sa to už nesmie. A tak o nich manželke iba doma porozprávam.
Môj čas na Draždiaku príde počas letných horúčav
Keď nastanú na Draždiaku horúčavy, prichádza môj čas. Začne mi plavecká sezóna. Aby bolo jasné, ja sa na Draždiaku nekúpem, ja na Draždiaku plávam. Žiadne čvachtanie a vylihovanie na deke, žiadne popíjanie piva v bufete.
Mám to z domu päť minút peši, prídem ku brehu, rozprestriem deku a ide sa. Preplávam jazero po šírke, z východného na západný breh a späť. To je dvakrát dvestopäťdesiat metrov, mám to odmerané na googlemaps. Takže pol kilometra. Poutieram sa a idem domov. Domov odchádzam vždy spokojný, že som opäť raz oklamal sám seba, že ešte nie som až taký starý. Sebaklam a ilúzia sú v živote dôležité.
Toto sa snažím urobiť aspoň dvadsaťkrát za leto. To máme desať kilometrov a to je celkom dosť.
Tento rok som už potreboval nové plavky. Šiel som si ich kúpiť. Nikdy som si nekupoval plavky. Najprv mi ich kupovala mama, potom manželka. Teraz nemala čas, tak som šiel sám. Predavačky som sa pre istotu slušne spýtal, či si ich môžem vyskúšať v kabínke. Jasné, povedala prekvapená.
Pocity osamelého plavca