Ján Čarnogurský na začiatku januára oslávil 80 rokov života. Pripomenuli sme si to v Štandarde sériou textov, po ktorých sme jubilanta oslovili, aby sformuloval text, ktoré veci a udalosti ho v živote zásadne ovplyvnili. (standard.sk)
Štandard mi ponúkol priestor, aby som opísal formatívne udalosti a inšpirácie, ktoré ma viedli mojím životom počas uplynulých osem desaťročí. Som za to Štandardu vďačný, pretože ma to núti sám pre seba tieto vplyvy a inšpirácie pomenovať.
Strýk Janko
V našej rodine má osobitné miesto otcov brat Ján, narodený 1904, nazývaný strýk Janko. Základnú školu absolvoval v Malej Frankovej, v Zamagurí, kde sa vtedy svietilo petrolejkami, strednú školu v malých, vtedy ani nie slovenských mestách Podolínci a v Levoči. Rozhodol sa pre dráhu katolíckeho kňaza a spišský biskup Ján Vojtaššák ho hneď po maturite poslal študovať do Ríma.
V jeho listoch z Ríma sa nespomínajú žiadne študijné problémy. V Ríme získal doktorát z teológie a z filozofie. Slúžil na viacerých farách, najviac v Kežmarku. Naposledy bol špirituálom (zodpovedným za duchovnú výchovu) študentov v seminári v Spišskej Kapitule.
Zomrel na úpal pri pešej púti do Levoče v júli 1938.
Pri cestách mimo mesta chodieval bosý, aby ušetril topánky. Janko Silan zaradil do zbierky Kým nebudeme doma báseň za mojim strýkom pod názvom Prostáčik boží. Sú v nej aj verše:
Jak prostáčik boží.
A predsa ako kráľ.
Nič mu viac neosoží
jak táto chvála chvál.
Na budove fary v Kežmarku je o ňom pamätná tabuľa. V Malej Frankovej vždy zapálim sviečku na jeho hrobe.
Pobyt v Malej Frankovej
V januári 1951 zatkla otca Štátna bezpečnosť na hrade Červený kameň, kde vtedy otec zriaďoval múzeum. Mal svedčiť proti zatknutému Gustávovi Husákovi, že plánovali spolu rozbiť republiku. Keď otca odvážalo policajné auto, hodil som za autom snehovú guľu. Bolo nás päť detí, ja som mal 7 rokov, mladší brat Pavol štyri, starší súrodenci o niečo viac.
Mama sa s nami presťahovala do drevenice v Malej Frankovej. Otcov brat Valent pracoval v bani v Rudňanoch, ale o rodinné hospodárstvo sa starala jeho žena a my sme pomáhali, ako sme vedeli. Bývali sme tam tri roky, chodil som tam do školy, naučil som sa po goralsky, keď vyšlo poradie na strýkov dom, pásaval som s dedinským pastierom čriedu kráv, inak sme s chlapcami brúsili po lesoch.
Po výmene peňazí v roku 1953 sme súťažili v zbieraní „hladových korún“ z balónov Slobodnej Európy.
Po otcovom prepustení sme aspoň raz do roka chodili na výlety do Vysokých Tatier. Počúvali sme horory o zakladaní družstiev v prešovskom kraji. Na Malej Frankovej družstvo nezakladali, bola to príliš horská oblasť, tam by sa spoločne nedalo hospodáriť. Keď zomrel Stalin, po dedine chodila policajná hliadka, aby k ničomu nedošlo.
Do pamäti sa mi zapísalo aj to, keď so si vypočul, ako sa dedinský učiteľ ospravedlňoval otcovi, že vstúpil do komunistickej strany a žiadal o jeho príhovor, keď padne komunizmus.
Štúdium
Po troch rokoch sa rodičom podarilo dostať sa naspäť do Bratislavy. Do pôvodného bytu sme sa nedostali, ten najskôr dostala rodina príslušníka ŠtB, začas sme bývali spolu, ale po Titovom odpadnutí od Moskvy ho obvinili zo špionáže pre Juhosláviu a popravili.
V škole som bol vždy vyznamenaný, ale neodporúčali ma na štúdium na strednej škole, lebo otec bol ľudácky poslanec. Formálne som sa hlásil do učilišťa, ale otec vybavil moje prijatie u riaditeľa strednej školy v Kežmarku Zoltána Končeka.
Vtedy ešte neboli počítačové siete a nebol prehľad, kto sa kde hlási. Po roku som prestúpil naspäť do Bratislavy na Novohradskú ulicu. To bol už len administratívny prestup, pri ktorom sa nekádrovalo.
Po maturite sa všetko opakovalo. Zmaturoval som s čistými jednotkami, ale škola ma neodporúčala na ďalšie štúdium, pretože otec bol bývalý poslanec. Teraz sa už nedalo vybaviť prijatie na vysokú školu potichu. Pokračoval som na nadstavbovej stavebnej priemyslovke, odbor geodézia. Neskôr som ako advokát zastupoval školu v úspešnom spore s profesorkou v pracovnom spore. Po dvoch rokoch som absolvoval druhú maturitu. Maturitné vysvedčenie však nemám. Úspešne sme ho prepísali na spolužiaka, ktorý neurobil maturitu v riadnom termíne, ale vysvedčenie potreboval na prijímacie skúšky na vysokú školu. V roku 1963 sa režim už zmiernil a prijali ma na vysokú školu, ale len na techniku. Po roku sa režim ďalej zmiernil – Alexander Dubček sa stal prvým tajomníkom komunistickej strany na Slovensku – a mohol som prestúpiť na právo. Kvóta prestupov do Prahy však už bola vyčerpaná, do Prahy som prestúpil až po treťom ročníku.
Počas štúdia na nadstavbovej priemyslovke som sa vo Zväzarme naučil skákať na padáku a skúsil som to v Slovane s behaním na stredné trate. Po dvoch rokoch som to nechal, rekreačne však behám dodnes.
Okupácia
V auguste 1968 som bol na vysokoškolskom vojenskom sústredení na Šumave, vtedy som už študoval na Karlovej univerzite v Prahe. V noci na 21. augusta nás zobudil buchot bagančí na chodbách. Oznámili nám, že republiku obsadzujú armády Varšavskej zmluvy. Obliekli sme sa a čakali, čo bude.
Náš útvar bol neďaleko západonemeckých hraníc, jednotky Varšavskej zmluvy k nám dorazili dosť neskoro. Okolo ôsmej hodiny začal nad nami krúžiť sovietsky vrtuľník, okolo desiatej nás obkolesili tanky a transportéry. Boli sme takmer výlučne študenti, zbrane sme nemali, mohli sme len pasívne čakať. Okolo obeda prišla skupina sovietskych dôstojníkov a s našimi dôstojníkmi dohodli rozpustenie nášho sústredenia. Prezliekli sme sa do civilu a náhodným vlakom sme sa dostali do Prahy.
Centrum Prahy bolo plné ľudí, na uliciach boli vyznačené miesta, kde zastrelili civilov. Václavské námestie bolo plné ľudí aj tankov. Nervozita stúpala a hrozilo, že prepuknú zrážky. Na vežiach tankov sa postavili vojaci za guľomety. Nervozitu to viditeľne schladilo.
Zhodou okolností bol vtedy v Prahe na návšteve nemecký spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Heinrich Böll. V rádiu som počul jeho vyjadrenie a bol som prekvapený, ako v podstate pozitívne popisoval to, čo videl. Hovoril, že v Nemecku by taký zásah prebiehal krvavo a v Prahe dochádza ku komunikácii medzi okupačnou armádou a obyvateľstvom.
Večer išiel opäť náhodný vlak do Bratislavy. Ráno som prišiel domov. Situácia na bratislavských uliciach bola podobná ako v Prahe. Dozvedel som sa, že pred univerzitou Komenského zastrelili študentku a akýchsi ľudí.
Na uliciach som zažil občas niečo zaujímavé, čo sa mi hlboko vrylo do mysle. Napríklad, keď sa na ulici objavil gazík československej armády, ľudia na chodníkoch začali spontánne kričať: Nech žije naša armáda! Z ulíc si pamätám plagáty: Nech žije Dubček, Černík, Smrkovský. Vnímal som, ako rýchlo sa skompletizovala reťaz ilegálnych vysielačiek, vysielajúcich na vlnách rozhlasu. Odovzdávali si vysielanie po celej republike a informovali, čo je nové. Vysielačky boli pôvodne pripravené, keby nás obsadilo NATO. Teraz vysielali proti Varšavskej zmluve.
Onedlho sme všetci začali sledovať odlet delegácie na čele s prezidentom Ludvíkom Svobodom do Moskvy na rokovanie so sovietskym vedením. O rokovaniach informácie dostupné neboli. O pár dní, keď sa delegácia vrátila domov, vypukol všeobecný úžas a sklamanie. Alexander Dubček do rozhlasu plakal. Líder, ktorý mal viesť štát, plakal. Gustáv Husák cestou z Moskvy vystúpil v Bratislave a prehovoril na slovenskom zjazde komunistickej strany. Jeho vystúpenie nám pripadalo strašné. Mimoriadny zjazd KSČ vyhlásil za neplatný, pretože na ňom nebolo dosť slovenských delegátov. Neskôr presadil neplatnosť zvolenia Smrkovského – najpopulárnejšieho politika dubčekovskej éry – za predsedu parlamentu, pretože funkcia by mala patriť Slovákom. Požiadavky sovietskeho komunistického vedenia z moskovských rokovaní prikryl Husák slovenskou pseudoargumentáciou. Reálpolitika ako vyšitá.
Sovietske jednotky sa stiahli do vymedzených kasární, vojská ostatných štátov opustili republiku. Tak to bolo v Moskve dohodnuté. V minulých týždňoch v Maďarsku zaznelo, že stiahnutie maďarských jednotiek v roku 1968 bola Kádárova slabosť, lebo tie u nás mali zostať.
V Prahe začal vychádzať týždenník Tribuna, vyjadroval názory najtvrdších komunistov, ktorí sa chystali uchopiť moc. Husák aj im skrížil cestu. Tribunu si možno prečítať v archíve Univerzitnej knižnice.
Zásah Varšavskej zmluvy vyvolal (mal byť formálnou zámienkou) pozývací list necelej desiatky signatárov. Nikto sa potom k nemu nehlásil. Pôvodne mala vzniknúť robotnícko-roľnícka vláda, zhruba na ideovej základni Tribuny. Jednotný odpor obyvateľov proti okupácii vznik takej vlády znemožnil. Dubček sa udržal vo funkcii v strane do apríla 1969, ale už nič neznamenal. Nahradil ho Gustáv Husák a nastalo obdobie normalizácie. V novembri 1968 prebehlo plénum Ústredného výboru KSČ a prijalo platformu pod názvom Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti. Poučenie sa stalo ideovým základom štátnej politiky až do Novembra 1989.
Okupácia z augusta 1968 a následný vývoj sa stali pre moju generáciu nezabudnuteľným poučením.
Manželstvo
Na Stavebnej fakulte som sa spoznal so svojou manželkou. Ocitli sme sa v jednom krúžku (asi 15 študentov) a ona bola suverénne najdokonalejšia. Zvolili sme ju za predsedníčku krúžku, ale na jar sme celý krúžok išli na prax na stavbu do Košíc a tam ju stavbyvedúci po jednom dni na stavbe (teplárne na Terase) určil za vedúcu našej skupiny. Nemali sme problém rešpektovať ju. Po večeroch sme spoznávali Košice.
Mal som už vtedy podanú žiadosť o prestup na právo a musel som sa po troche pripravovať na nové prijímacie skúšky. Na začiatok vážnej známosti som vtedy nemal kapacitu. Ale jednu sobotu som stihol previesť budúcu manželku a ďalšiu kolegyňu po neznačkovanej trase vo Vysokých Tatrách zo Zeleného plesa cez Baranie sedlo na Téryho chatu. Vtedy sa to ešte dalo. Ja som potom prestúpil na právo a do Prahy. Manželka zostala na stavbárčine, skončila ju s červeným diplomom a zostala ako asistentka na fakulte.
Vysokú školu som skončil o rok neskôr ako manželka (to ten prestup). Potom sme cez leto išli na brigádu do Anglicka. Ja som pracoval ako pomocník v kuchyni, ona prestierala v jedálni. Mám potvrdenie anglického zamestnávateľa, že som sa osvedčil ako dobrý zamestnanec, ale v skutočnosti išlo o kurz angličtiny.
Vrátil som sa domov skôr (bol koniec augusta 1969), aby som stihol vojenčinu. Veľa ľudí vtedy z republiky emigrovalo.
V nasledujúcom roku sme sa zobrali. Máme štyri deti a deväť vnúčat. Manželka vydržala, keď ma vyhodili z advokácie, potom úplne zo zamestnania, keď ma zobrali do väzenia, aj keď som bol predsedom vlády. Máme za sebou zlatú svadbu. Vnúčatá volajú most Apollo v Bratislave babkiným mostom. Pri jeho výstavbe zaujímala zodpovedné postavenie a most postavili bez prekročenia rozpočtu, času výstavby a technickej kvality.
Nezvyknem byť na verejnosti osobný, ale manželstvo je základom rodiny a pevná rodina dáva jej členom silu pohybovať sa životom bez strachu.
Advokácia a disidentstvo
Prvého septembra 1970 som nastúpil v Justičnom paláci v Bratislave ako advokátsky koncipient. Pridelili ma ku školiteľovi dr. Zsoltovi Sárkánymu, odborníkovi na civilné a pracovné právo. Spomínam si na neho s úctou, u neho som sa naučil advokácii.
Asi tri týždne po nástupe dorazili aj do poradne previerky nestranníkov. Každý zamestnanec musel predstúpiť pred komisiu na čele so šéfkou komunistickej strany a odpovedať na otázky. Kľúčovou bola otázka, za čo považuje okupáciu, či za okupáciu alebo za bratskú pomoc socialistických krajín. Kto odpovedal, že za okupáciu, letel zo zamestnania. Pomohol som si vedomosťami z právnickej logiky. Podľa právnickej logiky, keď sú vo vete dva výroky, oba kladné, výsledný výrok je kladný, keď sú oba záporné, výsledný výrok je tiež kladný, keď je však jeden kladný a jeden záporný, výsledný výrok je záporný. Na kľúčovú otázku som odpovedal komplikovanou vetou, v ktorej bol aj kladný aj záporný výrok, čiže výsledný výrok bol záporný. Moja odpoveď bola pre komisiu komplikovaná, ale dôležitejšie možno bolo, že neboli nastavení na vyhadzovanie ľudí a zostal som preverený.
Sekretárky mi neskôr povedali, že ich kolegyňa, ktorá sa zúčastňovala ako zapisovateľka komisie, uzavrela moje preverovanie výrokom, že raz budem vedúcim advokátskej poradne. Metódu komplikovaných odpovedí na otázky som neskôr používal aj pri výsluchoch na ŠtB, keď sa mi to z nejakého dôvodu hodilo.
Čoskoro prichádzali na súdy kauzy výpovedí zo zamestnania po neúspešných previerkach. Pre umožnenie výpovedí bol zmenený Zákonník práce. Nepreverenie sa hodnotilo ako zistenie ohrozenia socialistického spoločenského poriadku. Môj školiteľ Dr. Sárkány preberal zastupovanie, aj keď žalobcom išlo skôr o princíp než o nádej na úspech.
Utkvel mi v pamäti prípad manželky dramatika Petra Karvaša. V roku 1968 pracovala v rozhlase ako redaktorka. Jej relácie boli zrejme výborné (nepočúval som ich, bol som vtedy v Prahe), ale potom ju za relácie vyhodili zo zamestnania. Na súde vystupovala ako inteligentná žena a nerobila žiadnu sebakritiku. Súd žalobu o neplatnosť výpovede zo zamestnania zamietol. Sudkyňa v odôvodnení rozsudku uviedla, že žalobkyňa by najmä v budúcnosti mohla ohroziť socialistický spoločenský poriadok, pretože úroveň jej intelektu je nadpriemerná.
Po dvoch rokoch praxe som urobil advokátske skúšky a v podobných kauzách som pokračoval. Drvivá väčšina prípadov, v ktorých som zastupoval ľudí, však nemala politický podtext. Práve cez „obyčajné“ prípady som spoznal množstvo ľudských osudov a často banálne dôvody, pre ktoré sa životy mnohých nešťastne zamotajú. Ale aj to, aké má následky, ak po urobení prvej chyby človek nie je schopný prijať pevné rozhodnutie o náprave.
Za desať rokov pôsobenia v advokácii som sa stal známym aj v Čechách a na Morave. Pribúdali mi české kauzy a moje meno sa začalo spomínať v českých samizdatoch. Obhajoval som ľudí v disidentských trestných procesoch, aj v disidentských pracovných sporoch. Až to českú Štátnu bezpečnosť prestalo baviť a za trestnú obhajobu pred Okresným súdom v Znojme a Krajským súdom v Brne ma vyhodili z advokácie. Prvých desať rokov advokácie som mal za sebou, netušil som vtedy, že niekedy v budúcnosti ma ďalších dvadsať rokov ešte čaká.
Keď ma začiatkom apríla 1981 vyhodili, do dvoch týždňov som už pracoval v Doprastave ako šofér. Brali sme to v rodine ako „vzrúšo“. Žena pracovala naďalej ako stavebná inžinierka. Moje meno letelo vo svete. V auguste Americké združenie advokátov (American Bar Association) napísalo Husákovi protestný list proti môjmu vylúčeniu.
Nemal som už čo stratiť a začal som sa viac profilovať ako disident. V roku 1982 sme začali s Františkom Mikloškom a Martinom Laukom vydávať periodický samizdatový časopis Náboženstvo a súčasnosť. Bol to nesmelý pokus vnášať do slovenského samizdatu spoločenské až politické témy.
Charta 77 organizovala asi dvakrát do roka v Prahe koordinačné porady rôznych disidentských organizácií. Z Bratislavy aj takzvaní občianski disidenti (Kusý, Šimečka, Jablonický a ďalší) vysielali mňa, lebo do Prahy bolo treba cestovať utajene a vždy hrozilo zadržanie. Na poradách som spoznával známe postavy českého disentu. Cez Brno sa so mnou skontaktoval britský filozof Roger Scruton, vďaka tomu v Bratislave odštartovala podzemná univerzita.
Keď bolo potrebné, začal som navštevovať tajného biskupa, neskôr kardinála Jána Chryzostoma Korca. Dostal som telefonický kontakt na pátra Antona Hlinku v Mníchove. Kontakt s ním bol najpraktickejší. Približne raz za týždeň som mu telefonicky oznámil prípad prenasledovania veriacich. On informácie spracoval na rozhlasovú reportáž a odvysielal na Hlase Ameriky, Slobodnej Európe a ďalších staniciach. Spoznal som efektivitu právnej obrany a zároveň mediálnej podpory.
Spolupráca s českými disidentmi veľmi uľahčovala styk so svetom. V Prahe bol kontakt na západných diplomatov a cez nich sa dala dostávať aj odosielať pošta. Prostredníctvom českých disidentov som sa dostal na stretnutie s poľskými disidentmi na hranici. Dalo sa spoznať, ktoré témy nachádzajú na Západe podporu a ktoré menej. Vtedy som naše aktivity vnímal ako zápas proti komunizmu a to bolo hlavné kritérium.
Slovenský disent 70. a 80. rokov vyrastal zo slovenských podmienok a preto bol silný. Samizdat sa zaoberal slovenskými témami, púte boli rýdzo slovenský fenomén, zhromaždenie na Bradle v máji 1989 bolo slovenskou témou, platilo to až po príbeh Bratislavskej päťky, ku ktorej som patril.
Zmena prišla po 17. novembri 1989. VPN začalo prenášať pražské vzory a dopadlo zle.
Nezaoberali sme sa štátoprávnym postavením Slovenska, pretože to by spoločný zápas, čiže aj náš, len pri spolupráci disidentov pred rokom 1989 oslabovalo a aj tak by sme vtedy nič nedosiahli. Disidenti, ktorí sa pokúšali ísť týmto smerom (Ivan Polanský), nič nedosiahli a nepresiahli lokálny význam.
Vláda/opozícia
Vývoj globálnej politiky som hodnotil (sám pre seba) ako pokles moci a významu Sovietskeho zväzu a východného bloku, pretože komunizmus sa prejavuje ako falošná sociálna idea. Z toho som odvodil, že východní disidenti si môžu dovoliť viac a veľké nebezpečenstvo im (nám) nehrozí. A že falošnej idey komunizmu sa treba čím skôr zbaviť. Také bolo myšlienkové pozadie našich disidentských akcií.
V auguste 1989 sa ukázalo, že trochu som sa vo svojich odhadoch zmýlil, ale len trochu. Piati signatári (Hana Ponická, Anton Selecký, Vladimír Maňák, Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský), neskôr nám prischlo označenie Bratislavská päťka, sme vyzvali na kladenie kvetov na miesta, kde v auguste 1968 vojská Varšavskej zmluvy zastrelili našich občanov. Štátna bezpečnosť nebola dostatočne zorientovaná v globálnej politike a začala proti nám trestné stíhanie, Kusého a mňa zobrali do väzby. Kusého neskôr prepustili, ja som vo väzbe zostal. Ale režim už nebol schopný doviesť stíhanie do konca, po 17. novembri stíhanie proti nám všetkým prezident Husák zastavil amnestiou, aby dôvodov odporu proti režimu bolo menej.
Mňa to katapultovalo najskôr do federálnej vlády a do vládnej politiky vôbec. Chcel som vytvoriť pevný základ budúcej slovenskej politiky, a tak vzniklo Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). Nuž, celkom mi to nevyšlo.
Zdanlivý usmerňovateľ Nežnej revolúcie (Verejnosť proti násiliu) po voľbách postavil na čelo vlády najpopulárnejšieho politika na Slovensku, Vladimíra Mečiara. Mečiarova politika však viedla Slovensko mimo hlavného smeru európskej (a svetovej) politiky, ktorú reprezentovalo vtedajšie Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), dnešná Európska únia.
Slovensko nemalo v tom čase potenciál ani spojencov na samostatnú cestu a keby sme sa po nej pustili, čakala by nás porážka. Pokračovanie pôvodného zápasu proti komunizmu sa tak veľmi rýchlo modifikovalo na vnútorný slovenský zápas medzi politikou na čele s Vladimírom Mečiarom a jeho stranou Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a politikou o zaradenie sa do európskeho mainstreamu, ktorú viedlo KDH. Vladimír Mečiar zápas prehral. Nedá sa povedať, že KDH zápas vyhralo, ale Slovensko ide do ďalšieho dejstva zápasu stabilizované. Ďalšie dejstvo prichádza, pretože EÚ sa od 90. rokov zmenila a prestala byť métou stability.
Na Dunaji nás čakal nedoriešený problém – Gabčíkovo. Maďarsko prerušilo práce na vodnom diele a žiadna slovenská vláda nemala odvahu v diele pokračovať. Federálna vláda prehodila stavbu na slovenskú vládu. Gabčíkovo som pokladal za skúšobný kameň potenciálu Slovenska na samostatnosť. Keby sme nedokázali dokončiť Gabčíkovo, na 90 percent rozostavané, ako by sme si nárokovali raz samostatnosť? Ekonomický význam Gabčíkova bol pre mňa druhoradý. Moja vláda prijala rozhodnutie o dokončení priehrady, schválila harmonogram a podľa neho bolo Gabčíkovo dokončené. Dokonca je aj ekonomicky prínosné.
A teraz Rusko
Ukazuje sa, že nielen komunizmus bol falošnou sociálnou ideou. Súčasná liberálna demokracia (v anglosaskom podaní) tiež oslabuje svojich nositeľov. Vynára sa mnohopolárna svetová architektúra, zatiaľ na čele s USA, Čínou a Ruskom.
Domnievam sa, že z tých troch je nám kultúrne a mentálne najbližšie Rusko. Aj ja nosím americké džínsy a videl som v nich aj Putina. Ruská kultúra nekladie prekážky preberať cudzie vzory, ktoré sa javia dobré. Veď koľko cudzích slov je v ruštine! Škoda, že pred storočím Rusi nerozpoznali, že komunizmus nie je dobrý, respektíve tí, čo to spoznali, prehrali.
Tiež je dosť slovenských podnikateľov, ktorí vedia, aké je výhodné ekonomicky spolupracovať s Ruskom. Ale z disentu proti komunizmu viem, aké je dôležité pre štát mať pri svojich zámeroch za sebou veľmoc. Ako disidenti sme mali za sebou Západ na čele so Spojenými štátmi. Západ na čele so Spojenými štátmi nám teraz vnucuje genderovú ideológiu, núti nás kupovať ekonomicky nevýhodnejšie komodity (americký plyn), ťahá nás do amerických vojen. Európska únia, jej hlavné štáty, najmä Nemecko a Francúzsko, aj vedenie v Bruseli, úplne podľahli Spojeným štátom. Opäť sa musíme spoliehať predovšetkým na seba, ale – opakujem – je dôležité mať za sebou veľmoc, o ktorú sa možno oprieť.
Slovensko zdedilo zo svojich dejín priateľstvo k Rusku. V každej generácii boli na Slovensku nositelia rusofilstva, často navzájom odlišní. Je v našom záujme toto priateľstvo chrániť a rozvíjať. K odhodlaniu rozvíjať priateľstvo k Rusku som sa dostával postupne, ako som pozoroval aj na základe svojich politických funkcií, že dobré vzťahy s Ruskom sú pre Slovensko prinajmenšom užitočné.
V roku 2006 som stál pri vzniku Slovensko-ruskej spoločnosti. Po prepuknutí vojen na Balkáne, na Ukrajine, na Blízkom východe dostávajú dobré vzťahy k Rusku pre Slovensko priam historickú dimenziu.
Ak by som mal sformulovať všeobecne prijateľnejšiu tézu, poviem, že najmä sa Slovensko nesmie nechať zatiahnuť do vojenských spojenectiev proti Rusku. Prvýkrát v dejinách zodpovedáme za dobré vzťahy k Rusku sami ako štát. S touto zodpovednosťou sa musíme vedieť vyrovnať.