Štandard pri príležitosti Vianoc a Nového roka otvára sériu kľúčových textov za uplynulých 12 mesiacov. Podporiť tvorbu ďalších môžete kúpou predplatného. Rozhovor s Jordanom Petersonom sme pôvodne publikovali 23. decembra 2023.
Jordan Peterson hovorí o poučení z Jóba a svojom zápase s vierou, opisuje, prečo sa práve v Kanade tak darí progresívnej ideológii, a prečo je obrovský rozvoj vedy zlučiteľný s kresťanstvom. Peterson odpovedá aj na otázku, či bude polarizácia pokračovať, či sa máme vôbec usilovať o diskusiu s tými, ktorí nepočúvajú a či sa môže Slovensko vyhnúť západnemu scenáru. V závere priblíži svoje obavy z umelej inteligencie a tézu, prečo radšej ako o plánoch do budúcnosti hovorí o potrebe morálnej zmeny v súčasnosti. Petersonov rozhovor v Štandarde je prvý, ktorý poskytol nejakému slovenskému médiu, otázky kladie Peter Števkov.
Klinický psychológ a emeritný profesor Torontskej univerzity Jordan Peterson patrí k najvýznamnejším a najznámejším verejným intelektuálom súčasnosti. Svetovú pozornosť si získal v roku 2016, keď zverejnil sériu videí na YouTube, v ktorých kritizoval zmeny kanadskej legislatívy, ktorých cieľom bolo zaviesť „rodovú identitu a prejav“ ako zakázané dôvody diskriminácie. Peterson povedal, že návrh zákona urobí z používania určitých rodových zámen vynútený prejav a tento argument spojil so všeobecnou kritikou politickej korektnosti a politiky identity.
Dostalo sa mu značného mediálneho pokrytia, ktoré vyvolalo podporu aj kritiku. V roku 2018 mu ďalšiu popularitu prinieslo vydanie bestsellera 12 Pravidiel pre život: Liek na chaos. V roku 2023 stál pri zrode iniciatívy Aliancia pre zodpovedné občianstvo (Alliance for Responsible Citizenship – ARC), ktorej deklarovaným cieľom je predstaviť víziu lepšieho sveta. Štandard sa s Petersonom rozprával krátko pred Vianocami.
Pracujete na novej knihe We Who Wrestle With God (My, ktorí zápasíme s Bohom). Ako sa vám zápasí teraz počas Vianoc?
Skvelo. Poslednú kapitolu mám hotovú asi z troch štvrtín a potom ma čakajú vážne úpravy. Ale prechádzam biblickým korpusom rovnakým spôsobom, ako som to robil pri svojich prednáškach o knihe Genezis v roku 2017 a pri seminári o Exoduse, ktorý som vydal minulý rok. Do svojho uvažovania a výkladu zapájam oveľa širšiu škálu príbehov ako v minulosti, teší ma to.
Dúfam, že ľuďom ponúknem zrozumiteľné vysvetlenie základnej naratívnej štruktúry biblického korpusu a dám ju do kontrastu s doktrínami hedonizmu a moci, ktoré vznikli ako náhrady v západnom svete. Dnes už vieme, že svet vnímame prostredníctvom príbehu, alebo presnejšie, že príbeh je opisom štruktúry, ktorá formuje naše vnímanie. Keď ste si toho vedomý a pochopíte, že musíte žiť v príbehu, jedinou relevantnou otázkou potom je, ktorý príbeh je ten vhodný. A práve na to sa snažím odpovedať touto knihou.
Uvažujete o týchto témach v čase, keď počúvame pesimistické príbehy o tom, že sme odsúdení na neúspech alebo dokonca na apokalypsu. Čo je vaša motivácia, ktorá vás viedla k napísaniu knihy?
Vždy je dôvod na to, aby sme sa súvislosti s budúcnosťou uchýili k obavám, pretože ľudia sú krehkí a spoločnosti tiež a veci sa môžu katastrofálne zvrtnúť. Ale to je večný truizmus. To však neznamená, že vhodným postojom, ktorý by sme k tomu mali zaujať, je popretie viery a pesimizmus. Neznamená to ani to, že je vhodné obrátiť sa k okamžitému uspokojeniu, aby sme si, takpovediac, zalepili rany.
Napríklad kniha Jób trvá na tom, že je morálnou povinnosťou človeka zachovať si vieru bez ohľadu na všetko, dokonca niekedy aj napriek dôkazom. Vy si možno pomyslíte, no, čo myslíte tým napriek dôkazom? A ja by som povedal, nuž, v živote každého z nás je dosť zúfalstva, ktoré ospravedlňuje beznádej a motivuje na zatrpknutosť a odpor. Ale to všetko len zhoršuje. Nepomáha to. A tak napriek katastrofe života musíte držať hlavu hore a ďalej kráčať do kopca. Všetky tvrdenia, že opačný názor je odôvodnený dôkazmi, sú prinajmenšom scestné.
Zastavme sa pri tom, ako chápete vieru. V minulosti ste povedali, že zápasenie znamená snahu o nájdenie správnej cesty a že práve v tom je podstata viery. Mnohí ľudia však stotožňujú vieru so slepou vierou.
Považujem to za hlboké neporozumenie kresťanskej tradícii. V evanjeliách, o ktorých teraz píšem, Kristus neustále karhá farizejov, pisárov, zákonníkov a dokonca aj svetské autority a dav za slepú poslušnosť idiotským dogmám. Predstava, že je to nejakým spôsobom totožné s kresťanstvom alebo judaizmom, je zjavne nepravdivá. A je to osvietenská domýšľavosť. Osvietenská domýšľavosť spočíva v tom, že náboženská činnosť nebola ničím iným než poverčivou zbierkou lží, ktoré sa dajú obísť racionálnym intelektom a prekonať.
Videli sme dôsledky toho, a to predpovedali ľudia ako Nietzsche a Dostojevskij, že ak zbúrame metafyziku hodnôt, ak, takpovediac, zabijeme Boha, tak sa obrátime k uctievaniu moci a honbe za hedonickým pôžitkom. A to sa stalo hneď s nástupom osvietenstva, obe tieto veci mali kataklizmatické dôsledky a stále sa ďalej vyvíjajú. Predstava, že náboženstvo nie je nič iné ako viera v povery, dokonca odporuje biologickým dôkazom. Je zrejmé, že ľudia majú náboženský inštinkt. Náboženské zážitky môžete vyvolať farmakologicky. Aký ďalší dôkaz potrebujete? Niežeby ďalšie dôkazy chýbali. A stotožňovať celú oblasť posvätných skúseností s poverčivou, predvedeckou vierou, je strašným prekrútením vývoja človeka a dejín. Neexistuje pre to žiadne ospravedlnenie. Myslím si, že za väčšinu z toho možno ďakovať francúzskym osvietenským racionalistom.
Ako sa hovorí, ľudia, ktorí neveria v nič, sú schopní uveriť v hocičo. Vidíme to na modernej politike, ktorá sa zmenila na akoby náboženský konflikt, v ktorom majú obe strany svojich svätcov a mučeníkov.