Ilúziu o počestnosti mainstreamových médií si už nerobíme, ale komu by sa pred voľbami predsa len nezacnelo po informačnom zdroji, o ktorý sa dá oprieť. Navyše, ak všeľudové hlasovanie má rozhodnúť o zachovaní alebo nezachovaní demokracie na Slovensku. (noveslovo.eu)
Posiveného svedka iba udivuje, že o jej budúcnosť sa najhlučnejšie obávajú tí, ktorí počas pandémie podrezali názorovú pluralitu, odbornú diskusiu deklasovali na viachlasné podanie jedinej pravdy a nejasajúcich označili za antivaxerov, dezolátov či opice, ku ktorým onedlho pribudli Putinovi trollovia… A tlieskali, keď Rada pre mediálne služby začala správne konanie proti RTVS a TA3 za poskytnutie priestoru Jánovi Čarnogurskému, resp. Jeffreymu Sachsovi.
Keď Vladimír Mečiar vyrukoval na novinárov s etickou samoreguláciou, novinári ju zborovo odmietli so zdôvodnením, že „za komančov sa to volalo autocenzúra“. (svet.sme.sk, 25. 1. 2013) Nevedomky vyjavili, že – na rozdiel od Mečiara – nepoznajú Rezolúciu Rady Európy č. 1003 (1. 7. 1993) o etike žurnalistiky, ktorá im v bode 22 ukladá: „V žurnalistike musia informácie a názory rešpektovať prezumpciu neviny, predovšetkým v prípadoch, ktoré sú stále sub judice, a musia sa zdržať vyvodzovania záverov.“ (ustavnysud.sk) Na potrebu stavovskej dôstojnosti a zdržanlivosti upozorňuje aj bod 25: „V profesionálnej žurnalistike výsledok neospravedlňuje prostriedky, preto sa musia informácie získavať legálnymi a etickými spôsobmi.“ (Tamtiež.) V jeho svetle by sme sa mali novinárov opýtať, akými legálnymi a etickými kanálikmi sa dozvedali o utajených policajných zásahoch, keď sa na miestach ich konania zjavovali skôr, ako kukláči v plnej zbroji. Aj na to, ako sa dostávali k „zapečateným“ vyšetrovacím spisom, aby ich vzápätí vybubnovali. Nech nadržané publikum vidí, ako vládny produkt Víťazného februára 2020 bojuje proti korupcii a mafii. A ak ktokoľvek obvinený má náhodou hoci aj vzdialeného príbuzného v opozičných parlamentných laviciach, von s tým!
Mediálna úderka proti etickej samoregulácii si však nevšimla, čo sa dialo v Mlynskej doline po voľbách v roku 1998 a následnom vystriedaní mečiarovského vedenia dzurindovským. Nepasujúci redaktori boli počas pracovnej doby internovaní na 28. poschodí. „Proti bezprecedentnému internovaniu protestoval Výbor na ochranu novinárov so sídlom v New Yorku a ďalšie medzinárodné organizácie.“ (napalete.sk, 29. 1. 2021) Zato slovenskí novinári vytrvalo prehliadali, že ich kolegovia „s výnimkou obeda a návštevy WC nesmeli opustiť priestory strážené pracovníkmi SBS-ky“. (Tamtiež.) Ako inak, lebomečiar! A najmä, nešlo o ruských ani čínskych kolegov, tak načo plytvať spravodlivým rozhorčením! Šetrnosť prejavili aj po bombardovaní Belehradu v roku 1999, pri ktorom v televíznej budove zahynulo šestnásť pracovníkov. Našich novinárov zo zbabelosti usvedčila aj Amnesty International: „Nálet NATO na srbskú televíziu bol vojnový zločin.“ (svet.sme.sk, 23. 4. 2009)
Posivený svedok dosiaľ nepochopil, o čo boli internovaní redaktori servilnejší k „svojej“ vláde, ako ich nástupcovia k Matovičovej/Hegerovej či prezidentkinej vláde. Našťastie, výšková budova v Mlynskej doline je už vyľudnená, takže vyhnanstvo v oblakoch nehrozí… A akoby doterajšie biľagy nestačili, žurnalistiku začalo nahlodávať rodinkárstvo. „Smer sa neustále líška svini vo vnútri každej ľudskej bytosti“ (hlavnespravy.sk, 26. 7. 2023), vyhlásil v predvolebnom období novinár Martin Šimečka. Otec predsedu Progresívneho Slovenska, ktoré súťaží so Smerom o hlasy voličov. Spisovateľov sme prestali vnímať ako svedomie národa, ale ukazuje sa, že strážcovia demokracie s mikrofónmi a s prstami na počítačových klávesniciach sú veční. Stačí, aby bojovníci proti etickej samoregulácii verejne neofrflali Mediálne pozitívny týždeň, ktorý zorganizovala Rada pre mediálne služby. Jeho cieľom bolo „šíriť a vytvárať pozitívne obsahy, hovoriť o vplyve mediálnych obsahov na duševné zdravie, oceniť zodpovedných tvorcov…“ (dennikn.sk, 16. 6. 2023)
Isteže, na mainstreamové médiá je už toho priveľa: „šíriť a vytvárať pozitívne obsahy“ napríklad o geopolitickej orientácii, rozhodnúť sa, koho z bývalej vládnej koalície sa držať a od koho sa odtiahnuť a – pre istotu! – na koľko krokov, striehnuť, či sa prezidentkina vláda, nedajbože, nemení na Ódorovu, dávať pozor, aby v predvolebnej trme-vrme náhodou neprikývli opozícii, ale… Povoľnosť a horlivosť palicou nebijú!