Donald Trump je typickým strýčkom Samom s vrodenými všestrannými chúťkami na Rusko. Posivený svedok preto nechápe, prečo si ho niekto zrazu maľuje naružovo a iný očierňuje. (noveslovo.eu)
V tejto súvislosti sa musí pousmiať, že toľko hany na strýčka Sama ako dnes, nečítal a nepočul ani ako pionier či zväzák. Viac od vtedajších médií schytával krvavý pes Tito. No na rozdiel od ženského velenia Európskej únie Donald Trump pochopil, že za Putinovej éry musia ísť bokom akékoľvek blúznenia o Rusku na kolenách. Biznismen si jednoducho povedal: načo míňať doláre, kým ruská opozícia vypotí a doručí do Kremľa vhodnejší typ. Napríklad ďalšieho Borisa Jeľcina.
Trumpovi fanúšikovia jeho kroky prirovnávajú ku gorbačovskej perestrojke, len akosi nepostrehli, že z topánok mu trčia typické strýčkosamovské zámery s Grónskom, Gazou či dokonca s Kanadou. Keď rozplamenený kazateľ „kapitalizmu s ľudskou tvárou“ vyčítal spojencom nedostatočné investície do obrany, ale aj potláčanie slobody slova, európska demokratická elita sa na Macronovo pozvanie rozbehla do Paríža. Ako sa veľmi rýchlo ukázalo, nezburcovalo ju ohrozenie názorovej plurality, hoci to naivní a dôverčiví občania od bruselských strážcov nezávislej žurnalistiky očakávali. Titani demokracie sa nepustili do boja proti plazivej cenzúre, ale vďačné médiá bubnovali, koho z lídrov k rokovaciemu stolu prizvali a kto sa ocitol v izolácii. Závan pušného prachu z Elyzejského paláca prezradil skutočnú a dôležitejšiu tému rokovania skôr, ako slovenskí novinári stihli pripomenúť, že na dvore domu, v ktorom zavraždili novinára a jeho snúbenicu, vyrastie Pamätník slobody slova.
Zato obsah následného londýnskeho stretnutia bol od začiatku jednoznačný. V duchu hesla, že slovíčkarenie Ukrajine nepomôže. Pravdaže, ani vyspelej a demokratickej Európe. Preto treba hrmotiť a strašiť nepriateľa. Posiveného svedka len ohromilo, ako to zmobilizovalo Parížom odignorovaných novinárov. Ešte hlbšie sa klaňali pozvaným a ešte tvrdšie sa pustili do nepozvaných zradcov európskych hodnôt, rozbíjačov jednoty aj Putinových agentov. Akoby sme naozaj všetci zabudli, že „posledných šestnásť mesiacov, počas ktorých naši západní spojenci financovali alebo mimoriadne ticho tolerovali genocídu v Gaze, definitívne zničilo zvyšnú morálnu legitimitu Západu a vyvrátilo akékoľvek ilúzie o EÚ a NATO ako o garantoch medzinárodného práva a mieru.“ (kapital-noviny.sk, 3. 3. 2025)
Počas zásadného samitu v Bruseli posivený svedok sa už neubránil otázke, či naozaj vidí, čo vidí a či naozaj počuje, čo počuje. Rozdávané úsmevy, bozky skutočné aj letmé, objatia i palce nahor by väčšmi pristali matke plesu, ako predsedníčke Európskej komisie. Jej povely s úsmevom a noblesnými gestami v doliehajúcich výbuchoch či náreku vdov a sirôt sa dali vnímať aj ako vyhlásenie dámskej volenky. Chvíľami to vzápätí navodzovalo – podľa oblečenia milovaného leva bruselského parketu – skromnejšiu akciu, párty alebo žúrku, aby nás napokon ovanula atmosféra komunistických zjazdov. Nechýbali mobilizujúce a stmeľujúce heslá, líčenie ružových zajtrajškov či prijímanie záväzkov. Dokonca nechýbal ani vznik niečoho, ako voľakedajšia Brigáda socialistickej práce, len montérky vystriedali maskáče… Kto sa do nej nedostal, o toho sa okamžite postarali novinári. No podujatie v mihu pripomínalo škôlkarskú besiedku, na ktorej kamaráti Emmanuel a Keir sľúbili kamarátovi Volodymyrovi, že ho budú sprevádzať pri jeho ďalšej ceste do Bieleho domu.
Slávnosť sa skončila, ale posivený svedok stále čaká, že hostiteľka Ursula odtiahne plentu a odhalí skrytú kameru. Z rovnomennej humoristickej relácie, ktorú médiá v uplynulých dňoch vysielali namiesto spravodajských relácií.
Áno, pobavili nás, ale stačilo! EÚ by mala vykročiť nanovo a už vážne, zodpovedajúc za každé slovo i gesto, aby nás do niečoho nezatiahla. V strehu najmä pred sebou samou, keďže v strýčkovi Donaldovi prehliadla večného strýčka Sama…