Podporný list kolegom z Ústavu českých dějin Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej. (standard.sk)
Prečítal som si v českom Echu článok Daniela Kaisera s titulom Česká historie má být passé. Autor tu píše o pokuse vytvoriť na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity z troch existujúcich pracovísk ústavu českých dějin, ústavu světových dějin a ústavu hospodářských a sociálních dějin jediný „superústav“ historických vied. Pokus zmrazil, ale nezastavil Akademický senát FiF UK.
Pripomenul som si tým, ako pred vyše pol druha rokom na našej Filozofickej fakulte Univerzity Komenského prebiehalo podobné úsilie o zlúčenie katedry slovenských dejín s katedrou všeobecných dejín. Aj vďaka Štandardu k 1. septembru 2023 k zrušeniu katedry slovenských dejín, teda „k jej zlúčeniu“ s katedrou všeobecných dejín nateraz neprišlo. Na druhej strane to však ešte neznamená, že podobné experimenty skončili, ale k tomu ešte nižšie. Keď som vtedy hľadal medzinárodnú podporu proti zrušeniu katedry slovenských dejín, jeden z českých kolegov mi na margo aktivity vedenia našej fakulty napísal pamätnú vetu: „Takhle blbí mohou být jenom Slováci.“
Nebudem teraz analyzovať uvedený výrok. Faktom je, že v strednej Európe nielen moji českí kolegovia dnes čelia otázke, či má vôbec zmysel inštitucionálne pestovať národné dejiny na akademickej pôde. Uvediem najčastejšie používané argumenty, ktoré majú byť proti tomu. Tým najmocnejším má byť tvrdenie, že národ je vlastne iba akýsi sociálny konštrukt a de facto neexistuje. Preto neexistuje ani predmet, ktorým by sa národné dejiny mali vedecky zaoberať. Ďalším je teória o tom, že národné naratívy sa prekonali a treba ponúknuť nové bádateľské témy, najmä z kategórie každodenného života človeka. Napokon ani nie tak argumentom, ako skôr zaklínadlom z kategórie čiernej mágie je, že historici skúmajúci národné dejiny vlastne nevytvárajú žiadnu vedu, ale iba akúsi novodobú „národnú mytológiu“.
Zdá sa, že proti týmto akademickým názorom, ktoré – nebudeme si klamať – sú v Bratislave v móde, stojí história sama. Už jeden z najväčších expertov na otázku národov Jozef Vissarionovič Stalin predpokladal, že nový sovietsky občan – uvedomelý komsomolec – v prvej povojnovej generácii nahradí „zastaralý“ buržoázno-nacionalistický koncept človeka. Nenahradil.
Naopak. Naprieč Európou i vo svete sledujeme popri globalizačných prúdoch paralelnú a cyklickú renesanciu národných konceptov. Výsledkom tejto tendencie je napokon aj súčasná Slovenská republika. Nie jeden zahraničný i domáci intelektuál si v prípade Slovákov s radosťou povzdychne niečo o preúspešnom „slovenskom 20. storočí“.