Tohtoročný samit NATO v litovskom hlavnom meste Vilnius klope na dvere, uskutoční sa už budúci týždeň 11. a 12. júla. Pre Slovensko bude, podľa Ódorovej vlády, tento samit dôležitý najmä z hľadiska troch tém – posilňovania schopnosti Aliancie reagovať na prípadný ozbrojený útok voči niektorému z jej členov, ustanovenia dvoch percent HDP na obranu ako minima a vzťahu Ukrajiny a NATO. Tak sa po dnešnom rokovaní vlády vyjadril minister obrany Martin Sklenár. Ak by bola vo vláde naša strana SMER-SSD, nevyzdvihli by sme ako prioritu ani jeden zo spomenutých bodov. Vysvetlím prečo.
Začnime od konca. Ani nie od spomenutých priorít aktuálnej vlády, s ktorými pôjde za Slovensko do Litvy minister obrany. Ale od postoja prezidentky Zuzany Čaputovej, hlavnej veliteľky Ozbrojených síl SR. Aj tá, ako prezidentka, by predsa mala čo povedať k prioritám Slovenska na spomenutom samite. Ale nie, ona len sklopí uši a prijme to, čo odporučí, či skôr našepká „jej“ progresívna vláda odborníkov. Darmo sme sa snažili aj my z opozície, prebrať s ňou náš pohľad na vec. Zadefinovať naše priority, prerokovať ich s pani prezidentkou. Ja osobne som sa dlhšie snažil o prijatie u nej pred litovským samitom aj z pozície predsedu Zahraničného výboru NR SR. Nie, pani prezidentka si čas nenašla, namiesto seba mi na rokovanie ponúkla svoju úradníčku, čo som pochopiteľne odmietol.
Na rokovaní s prezidentkou Čaputovou som chcel prezentovať aj dôvody svojho rozhodnutia, pre ktoré som sa rozhodol nepodpísať spoločné vyhlásenie predsedov zahraničných výborov členských krajín NATO, citujem, „na plnú implementáciu rozhodnutí bukureštského samitu NATO týkajúcich sa členstva Ukrajiny v NATO“. Inak povedané, podpisom v podstate dať naše slovenské „áno“ pod obraznú cestovnú mapu, na konci ktorej bude členstvo Ukrajiny v Severoatlantickej aliancii. Nepodpísal som. A spolu so mnou ani predsedovia zahraničných výborov parlamentov viacerých ďalších krajín. Hlas nás, tých, ktorí sme nepodpísali (okrem Slovenska toto spoločné vyhlásenie nepodpísalo napríklad ani Maďarsko, Španielsko, Chorvátsko, Turecko, Severné Macedónsko či Slovinsko a ďalšie krajiny), musí byť adekvátne počuť.
Prečo Slovensko nepodpísalo spomínané vyhlásenie? Myslíme si, že prijatie Ukrajiny do NATO, v tej či onej fáze, by znamenalo extrémnu hrozbu vyhrotenia vojnového konfliktu, s možným vyústením do III. svetovej vojny. Som presvedčený, že rovnako to vnímajú aj kolegovia, predsedovia zahraničných výborov iných krajín, ktoré sa k podpisu nepripojili. Nie, krajiny, ktoré spoločné vyhlásenie nepodpísali, nie sú proruské. Len sme si dovolili (hádam to je stále povolené), mať vlastný názor. Odmietame Ukrajinu v NATO. Rovnako sme proti agresii Ruskej federácie na Ukrajine, aj proti uznaniu Luhanskej či Doneckej republiky. Zároveň odmietame stupňujúci sa tlak NATO a USA na Ruskú federáciu, v podobe neustáleho približovania sa svojimi vojskami k hraniciam Ruska. Čo však úplne najviac odmietame, je ďalšie pokračovanie tohto nezmyselného krviprelievania a ničenia, konfliktu, ktorý je zástupným konfliktom medzi dvomi veľmocami, Ruskou federáciou a USA. Medzitým Ukrajina krváca, čo zdá sa, spomenuté veľmoci, ani NATO príliš netrápi.
A ustanovenie dvoch percent HDP z rozpočtu na obranu? SMER-SSD je proti. V čase, kedy čelíme asi najhoršej ekonomickej kríze za posledných 30 rokov, vo veľkej miere spôsobenej dopadmi kovidu a aj vojny na Ukrajine, je rozhadzovanie peňazí na zbrane čistým hazardom. V časoch, keď ľudia čakajú na záchranu od štátu, aby mohli dýchať, pretože sa v bezprecedentných objemoch prepadajú do pásma chudoby, je navyšovanie armádnych rozpočtov cestou do sociálneho pekla.
Svet nikdy nebol, ani teraz nie je ani čierny, ani biely. Realita sa mení aj podľa toho, z akého uhla pohľadu sa na ňu pozeráme. Situácia na Ukrajine je podobná. Z pohľadu vojny, samozrejme, trpia nevinní ľudia, tak na Ukrajine, ako aj v Rusku. Ale špinavé ruky nemajú iba Rusi, ale aj Američania, NATO a samozrejme, aj prezident Zelenský so svojimi generálmi. Svet by sa však už nemal nechať vydierať ani Zelenským, ani vojenskými jastrabmi NATO. Maximálne tak ľuďmi, ktorých životy táto vojna gniavi už od roku 2014. Ľudia z východu Ukrajiny, ktorí sa nevedia dovolať pomoci ani na Ukrajine, ani v Rusku a neskutočne trpia. Tých by malo byť počuť najviac. Tých by mali zavolať do Vilniusu. Samit NATO by sa však zmenil na samit hanby. A to nechce zažiť nikto z vojenských generálov, či politikov krajín NATO. Vrátane slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej.