Aj keby sa ukrajinským vojakom podarilo Krym oslobodiť, je otázne, či o to tamojší obyvatelia stoja…
Aj toto som sa dnes dočítal v denníku Sme. Súhlasím s dovetkom, či by o to stáli tamojší obyvatelia.
Ale otázka by mohla byť položená aj inak. Záleží vôbec niekomu na obyčajných ľuďoch nielen z Krymu, ale aj z celej východnej či južnej Ukrajiny? Silne pochybujem. Ako prvých prestali títo ľudia zaujímať vládnucich politikov Ukrajiny v Kyjeve, a to už v roku 2014. Roky to pokračovalo. Až boli v minulom roku hodení bežní Ukrajinci cez polubu definitívne, obetovaní záujmom veľmocí (USA, NATO a Ruská federácia) v ich zástupnej vojne.
Situácia bežných Ukrajincov je beznádejná. Niet sily, ktorá by ich vypočula, niet toho, kto by sa ich zastal. Nič sa tak rýchlo v ich situácii nezmení. Ak by aj taký Krym znovuobsadila Ukrajina, tajomník ukrajinskej bezpečnostnej rady Oleksij Danilov sa vyjadril, že plánujú vyhostiť ruských občanov, ktorí prišli na Krym nezákonne po roku 2014 (kto prišiel “nezákonne”, rozhodnú Ukrajinci) a stíhať Ukrajincov, ktorí pracovali pre Moskvou vymenovanú správu Krymu.
Petro Porošenko, vtedajší ukrajinský prezident, adresoval obyvateľom Donecka a Luhanska tieto slová: „Naši l’udia budú mať prácu, ich l’udia nie, naši dôchodcovia dostanú penzie, ich dôchodcovia nie, naše deti, budú chodiť do skôl, ich deti budú sedieť v pivniciach, lebo nič proti tomu nebudú vedieť spraviť, a tak vyhráme vojnu“.
Pomsta za pomstou. V roku 2014 definitívne roztočený kolotoč nenávisti a násilia sa, žiaľ, tak skoro nezastaví.