Bezprecedentná roztržka, presnejšie hádka medzi americkým prezidentom Donaldom Trumpom a jeho ukrajinským náprotivkom Volodymyrom Zelenským v Oválnej pracovni Bieleho domu sa zapíše do dejín politickej komunikácie a zároveň aj diplomacie. Hoci po pár dňoch emócie trochu opadli, a Zelenský znovu získal v Londýne na stretnutí s britským premiérom Keirom Starmerom nádej, že je všetko v poriadku a udalosti na Ukrajine môžu pokračovať z hľadiska medzinárodnej podpory Ukrajiny tak, ako tomu bolo do nástupu Donalda Trumpa, opak je pravdou. (facebook.com)
K roztržke vo Washingtone, ktorú videl naživo celý svet, nemalo prísť. A nech ju začala jedna, či druhá strana, prípadne aj viceprezident J. D. Vance, pokladám ju aj ja za politické a diplomatické zlyhanie kyjevského režimu. Volodymyr Zelenský bol vo Washingtone hosťom, a podľa toho sa mal aj správať. Navyše, keď už viac nie je v pozícii, že môže diktovať podmienky.
Súhlasím s českou novinárkou Petrou Procházkovou, ktorá sa pre ČT 24 presne vyjadrila v tom zmysle, že prezident Zelenský už nemá v rukách silné karty, čo mu Donald Trump dal jasne pocítiť. A okamžite bolo vidno, že ukrajinský prezident je pod obrovským tlakom a zďaleka nie je ani v dobrej psychickej kondícii. Spresnil by som, že je v slepej uličke, kam ho, a spolu s ním celú Ukrajinu, dohnala viac ako desaťročná vojna (ktorá sa začala už v roku 2014 ako občianska vojna na východe Ukrajiny) a od februára 2022 aj ruská invázia na Ukrajine, ktorej pravým dôvodom bol od začiatku cynický a lživý prísľub Ukrajine zo strany Západu, na čele s USA, že raz sa náš východný sused stane členom NATO. Tu sa zhodnem s Vladimírom Palkom, že Západ sa pred rokmi rozhodol obetovať Ukrajinu a spraviť z nej protiruskú baštu Západu. Bola to lož od samého začiatku, ktorú teraz Amerika opustila. Európa sa však tohto klamstva, a to je historický paradox, drží. Vrátane našich progresívnych politikov a liberálnych médií.
Ak ste v piatok večer na ČT 24 pozerali debatu bývalých českých politikov k spomínanej hádke Trumpa so Zelenským v Bielom dome, mohli ste mať pocit, že hoci s viacerými prezentovanými názormi nesúhlasíte, schopnosť kultivovanej debaty sa v politickom priestore nestráca. Škoda však, že počet kultivovaných debát na Slovensku stále ubúda.
Slovenským progresívcom a liberálom v reakcii na to, čo sa stalo medzi americkým a ukrajinským prezidentom, nastavil zrkadlo exminister zahraničných vecí Rastislav Káčer. Nazvať amerického prezidenta Donalda Trumpa, len preto, lebo s ním nesúhlasím, „chrapúňom, oranžovým opičiakom či šialeným ruským agentom“, je ďaleko za čiarou aj pre povestnú IV. cenovú skupinu. Zrejme mu k tejto neokrôchanosti pomohol aj nejaký ten pohárik jeho obľúbeného fernetu. Ale čo čakať od človeka, ktorý ešte ako šéf slovenskej diplomacie nadával v Michalovciach ľuďom, ktorých rozčuľovala vtedajšia militaristická vládna politika, do podliakov a dobytka? A ktorý napríklad premiéra Roberta Fica nazýva „vyžratým, cynickým niktošom“? Parafrázujúc mamu Forresta Gumpa, mohli by sme povedať, že „pre vyžratého niktoša je každý niktošom“. Ale nechcem skĺznuť na úroveň, ktorá je ešte pod tým, ako vulgárne sa vyjadruje aj Igor Matovič.
Naratív, ktorý šíri od začiatku americký prezident Donald Trump, je jasný. Vojna na Ukrajine nie je americkou vojnou. Aj preto možnosť členstva Ukrajiny v NATO po svojej inaugurácii okamžite vylúčil. Donald Trump má pravdu aj v tom, že Zelenský neusiluje o mier a chce iba bojovať. Rovnako tak o mier neusilujú ani viaceré európske štáty a ich politici, na čele s Poľskom a pobaltským Estónskom, ktoré akoby videli už len zbrojenie a vojnu. Ani slovo o mierových rokovaniach, o tom, ako by mohlo byť nastolené prímerie. Ani slovo o príčinách vojny, vyvolaných nereálnymi prísľubmi o členstve Ukrajiny v NATO.
Bol som šokovaný, že v podobnom provojnovom duchu je vedený aj pomerne obsiahly rozhovor s Tomášom Valáškom, podpredsedom Progresívneho Slovenska v novom čísle Týždňa. Tomáš Valášek má aj v tomto rozhovore názory typické skôr pre vojnového štváča. To mu však nebráni nazvať, hoc nepriamo, premiéra Fica „geopolitickým diletantom“, ktorý vraj nevie, s akými zárukami sa má táto vojna skončiť. Samozrejme, Tomáš Valášek má na mysli len záruky pre Ukrajinu. O bezpečnostných zárukách pre druhú stranu, že Ukrajina sa nikdy nestane členom NATO, nie je v celom jeho rozhovore jediná súvislá a vážne mienená zmienka. Ale ani nemôže byť, pretože Tomáš Valášek je dlhodobo veľkým a nekritickým podporovateľom členstva Ukrajiny v NATO.