Dlhodobo verejne komunikujem, a to aj na svojom facebookovom profile, názor, že vojna na Ukrajine sa nezačala vo februári 2022, ale oveľa skôr, v februári 2014, krvavými udalosťami na kyjevskom Majdane. Protivládne protesty a občianske nepokoje trvali v Kyjeve od novembra 2013, po tom, ako vtedajší prezident Janukovyč pozastavil podpis asociačnej dohody s Európskou úniou. (facebook.com)
A teraz strih do Gruzínska. V krajine, kde sa cez víkend konali parlamentné voľby, ktoré podľa ústrednej volebnej komisie vyhrala doterajšia vládnuca strana Gruzínsky sen. Podľa gruzínskej prezidentky, opozície a Západu vedie Gruzínsky sen autoritársku politiku a inšpiruje sa Ruskom. „Gruzínsko sa pri parlamentných voľbách stalo obeťou ruskej špeciálnej operácie,“ v nedeľu to podľa tlačových agentúr vyhlásila gruzínska prezidentka Salome Zurabišviliová, ktorá podporuje smerovanie svojej krajiny k Európskej únii. Tvrdé slová na adresu vlády, vedenej Gruzínskym snom, hodila pritom verejnosti ako návnadu na protesty a´la Majdan a opozícii ako prihrávku na smeč bez akéhokoľvek relevantného dôkazu. V duchu „bičujme emócie, možno nás podporí aj Západ, a potom nech sa deje čokoľvek, len aby sme sa dostali k moci.“
Výsledky volieb neuznala opozícia ani prezidentka, zvolávajú protesty. Chápete to? Ak by vyhrali, čo len tesne, bolo by všetko v poriadku. Ale oni prehrali. A tak egoisticky posúvajú Gruzínsko na kraj priepasti. Čo zatiaľ ale znamená, chvalabohu, skôr zahraničné rozpaky, ako podporu. Zahraniční pozorovatelia, ktorých bolo cez voľby v Gruzínsku neúrekom, podľa prvých vyjadrení síce naznačovali, že v gruzínskych voľbách bolo veľa chýb a podozrivých praktík (v amerických prezidentských voľbách nebudú takéto podozrenia?), ale nikto si netrúfol označiť voľby za sfalšované. Ani šéf zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell si na takéto odvážne vyjadrenie, že by boli voľby v Gruzínsku sfalšované, netrúfol. A zatiaľ ani predstavitelia Spojených štátov, Francúzska, Veľkej Británie a Nemecka, hoc sa na nich prezidentka Gruzínska okamžite obrátila so žiadosťou o „konzultácie“.
Gruzínska prezidentka, inak narodená v Paríži, ktorá pôsobila v minulosti aj ako francúzska diplomatka, zjavne nič nepochopila. Radšej bude hnať ľudí na barikády, než aby prijala výsledky volieb, v ktorých „jej“ blízke strany stratili. Nevidí, nepočuje, že Gruzínci dali vo voľbách jasne najavo, že nechcú opakovanie situácie na Ukrajine, že odmietajú „majdanizáciu“ Gruzínska. Gruzínsky sen na tomto odmietnutí ukrajinského scenára z Kyjeva postavil svoju volebnú kampaň a dokázal mobilizovať nerozhodnutých voličov, podobne ako to bolo v Moldavsku.
Mimochodom, Moldavsko, ďalšia bývalá sovietska republika. Len týždeň pred gruzínskymi voľbami prebehlo v Moldavsku nielen prvé kolo prezidentských volieb, ale aj referendum o tom, či bude súčasťou moldavskej ústavy proeurópske smerovanie. No a tu najmä proeurópski Moldavci zažili šok. Ešte pri 97% sčítaných okrskov sa zdalo, že Moldavčania sa vyslovia proti únii. Posledné hlasy Moldavčanov z veľkých miest a zo zahraničia však výsledky tesne preklopili. Po sedemnástej hodine bolo spočítaných 100% hlasov. V referende hlasovalo vyše 1,56 milióna Moldavčanov, teda zhruba 51,65% oprávnených voličov. Vysoko tak prekročili potrebné 33%-né kvórum. Za proeurópsku orientáciu však bolo iba niečo vyše 50,4% zúčastnených. Samozrejme, toto referendové hlasovanie prozápadná prezidentka Maia Sanduová, ktorá v prvom kole „svojich“ volieb vyhrala s náskokom 16% pred proruským kandidátom a bývalým generálnym prokurátorom Aleksandrom Stoianoglom, nenapadla. Výskedky referenda ukázali, že Moldavsko je rozdelené takmer presne na polovicu. A ani v druhom kole prezidentských volieb to v Moldavsku nemusí dopadnúť inak, ako takmer dokonalým patom. Keď sa proti Sanduovej spoja voliči ostatných, skôr proruských kandidátov, výsledok bude zase nesmierne tesný.
Na záver ešte späť do Gruzínska. Súhlasím s tým, ako gruzínske parlamentné voľby charakterizoval expert na politiku kaukazských krajín a spolupracovník Štandardu Tomáš Baranec. Víťazstvo Gruzínskeho sna má podľa neho tri hlavné piliere – prvým sú ľudia, ktorí sú silne sklamaní z opozície, konkrétne z vlády zjednoteného národného hnutia Micheila Saakašviliho. Druhým pilierom je silne konzervatívny elektorát a tretím sú ľudia závislí od rôznych štátnych dávok. „Gruzínske parlamentné voľby boli nečisté, no nedá sa poprieť, že vládna strana má svoju voličskú základňu a podporu. Značná časť jej voličov je pritom prozápadná,“ vyjadril sa na margo spomenutých volieb Tomáš Baranec. Takže?
Demonštrácie, občianske nepokoje a hrozba „majdanizácie“ ničomu, ani nikomu nepomôžu. Poprú výsledky demokratických parlamentných volieb a ešte viac rozdelia už aj tak extrémne rozdelenú gruzínsku spoločnosť. A rovnako extrémne zvýšia riziko opakovania scenára z Ukrajiny. Ktorým silám by tento scenár prospel najviac? Aké zástupné sily by sa začali čoraz viac angažovať v doteraz relatívne pokojnom Gruzínsku?
Chcem veriť, že gruzínska opozícia a rovnako aj prezidentka Salome Zurabišviliová si zachovajú zdravý rozum. Chcem veriť, že ich emócie z prehry, ktorú ako opozícia utrpeli, vychladnú a že športovo priznajú, že prehrali. Prehraté voľby neznamenajú koniec sveta. Násilie, či nebodaj vojna sú však katastrofou. Ukrajinci by vedeli rozprávať.
Boh ochraňuj Gruzínsko.