Ak by sa Peter Pellegrini nestal prezidentom, v Hlase môžu oprávnene usúdiť, že na jeho prehre má podiel Andrej Danko. Taký pocit sa môže stať aj reálnym začiatkom konca koalície. Píše Marek Maďarič. (standard.sk)
Zažil som to. Vo vláde Smeru, Mostu a SNS. Na koaličnej rade, na ktorej som bol účastníkom za Smer, zaznela z úst predsedu SNS Andreja Danka ostrá kritika RTVS. Zastal som sa verejnoprávneho média námietkou, že pán predseda by si mal nájsť v tejto veci lepších poradcov. Na to zareagoval Andrej Danko veľmi emotívne a nečakane. Doslova vyskočil zo stoličky a urazene opustil koaličnú radu. Všetci prítomní na seba nechápavo pozerali. Premiér Fico naňho ešte zavolal, aby sa vrátil, ale Danko bol nezastaviteľný. Aj zvyšní členovia delegácie SNS boli zarazení a chvíľku im trvalo, kým v rozpakoch nasledovali svojho predsedu. Spomínam si, že mi to bolo nepríjemné, no akokoľvek som si rekapituloval svoje slová, či skôr poznámku, nenachádzal som v nich nič, čo by malo spôsobiť Dankov popudený odchod. Považoval som to za jeho prehnaný emocionálny skrat.
Dnes viem, že som uvažoval zle, nebol to skrat – bola to metóda.