Mala to byť najlepšia vláda v histórii Slovenska. Vlastne aj bola, lebo tak ju hneď pri vzniku sebavedome charakterizoval vtedajší víťaz volieb a novopečený premiér Igor Matovič. (standard.sk)
Hoci údajne našiel prázdnu špajzu a zlaté tehličky v trezore (ani jedno, ani druhé nikto nikdy nevidel a Kičura dodnes nebol súdený, len tak mimochodom), plány boli viac než smelé – vyčistiť, napraviť, zreformovať a hlavne „mafiu“ navždy poslať do minulosti a popri tom niektorých aj do basy (slávne Remišovej pexeso). Ako to dopadlo, už dlhšie vieme.
Nie je to napokon žiadny nevšedný príbeh, ak vo voľbách triumfujúce strany, ktoré vytvoria koalíciu s ústavnou väčšinou, počas vládnutia sklamú očakávania voličov či dokonca zlyhajú. Je to v podstate jeden z javov a princípov demokracie – oponovať moci, poraziť ju vo voľbách, prevziať vládu aj zodpovednosť a v ďalších voľbách svoju pozíciu buď obhájiť, alebo prehrať a dostať sa zase do opozície.
Takto sa veci verejné v demokracii spravujú, opozícia kritizuje koalíciu, potom ju vystrieda, niečo opraví, zlepší, sama je kritizovaná za to, čo pokazí, a veci sa posúvajú, niekedy dokonca reformujú. Žiadna revolúcia, ale férová politická súťaž a konkurencia, v ktorej je vždy jasné, kto vládne a kto je v opozícii.
Lenže na Slovensku sa za necelé štyri roky podarilo čosi unikátne. Blížime sa k voľbám a my nemáme vládu, presnejšie povedané, nemáme zodpovedných, ktorí by zložili účty za štyri roky.