S obľubou si spomínam na moment, keď nás vyučujúca na vysokej škole schladila tézou o tom, že láska Andreja Sládkoviča k Maríne nebola taká večná a nezlomná, ako by si čitateľ éterickej ľúbostnej básne rád myslel. Sladký štúrovec, ktorý chcel jednako milovať vlasť i svoju milú, sa z platonickej lásky „vyliečil“. (standard.sk)
Sviatok svätého Valentína si zaslúži, aby sme aj v literárno-historickom meradle rehabilitovali lásku a uviedli ju na správnu mieru. Sládkovič sa aj po zdanlivo nenaplnenej láske zaľúbil znovu. Znovu a ozajstne. Hoci táto láska nenapísala báseň s dĺžkou 291 strof, vzišlo z nej deväť detí. A naplnila pôvodnú Marínu zmyslom.
Zoznámte sa s Antóniou Júliou Sekovičovou, skutočnou osudovou láskou Andreja Braxatorisa, ktorý si ani svoje umelecké meno Sládkovič nezvolil pre status najviac „zaláskovaného“ štúrovca.
Najromantickejší štúrovec
Žiadny zo štúrovcov nepísal vo svojej dobe o láske viac než Sládkovič. Celá Marína zrejme obsahuje viac ľúbostných pasáží než tvorba všetkých Štúrových druhov dovedna. Spisovatelia, ktorí boli zároveň národnými buditeľmi, si totiž v tom čase brali na paškál vznešenejšie témy.
Sládkovičova „sladkosť“ sa však plynutím času v povedomí ľudí nafúkla. Prvoplánové interpretácie jeho mena a jeho prehnanú romantickosť treba preto odmýtizovať.
Základoškolské vysvetlenie, ktoré sa počas vyučovania neraz podsúva žiakom s cieľom jednoduchšieho memorovania učiva, vychádza z toho, že Andrej Braxatoris si vybral pseudonym Sládkovič práve pre sladké, romantické sfarbenie jeho poézie.
Pomôcka je to nepochybne užitočná, no faktograficky nepresná.
Daniel Hevier v interpretačnej sonde #Marína (2020) približuje, že okolnosti voľby Braxatorisovho pseudonymu Sládkovič boli oveľa prozaickejšie. „Braxator“ totiž v preklade z latinčiny znamená „sládok“ či „pivovarník“. Už Ján Kollár o ňom podľa Heviera hovorí ako o „Sládkowicovi“ a dokladá, že jeho predkovia sa volali „Sladek aneb Piwowarči“.
Braxatoris sa teda voľbou svojho pseudonymu len vrátil k predtým polatinčenému menu svojich predkov. Umelecké meno mu však údajne prepožičal jeho brat Karol, ktorý ho používal prvý. Keďže videl, že Andrej má väčšie šance stať sa známym, pseudonymu sa zriekol v jeho prospech.
Štúr Marínu údajne odsúdil. Aj v tomto prípade ide o mýtus
Ľudovít Štúr vraj nebol nadšený tým, keď sa jeho druhovia zaoberali takými „malichernosťami“, ako je láska, keďže na prvom mieste v jeho hodnotovom rebríčku figurovali národné záujmy. Z tohto tvrdenia sa rozvinul ďalší známy mýtus, že Štúr a vo všeobecnosti skupina okolo neho odsúdila a kritizovala Sládkovičovu báseň.
Ján Kalinčiak poukazuje na časť slovenskej mládeže, ktorá skutočne nahliadala na Marínu kritickým okom: „Marína bola… v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ pravdive zaujatý, s takými vecami sa zapodievať nemá… Keď bola teda Marína tak odsúdená, chytil som sa ju zastávať ja, pozerala, pravda, na mňa vtedajšia mládež milosrdným a ľútostivým okom, pokladajúc ma za zablúdilého.“
Nevieme, kto boli títo kritici. S istotou však nešlo o Ľudovíta Štúra, ktorý Marínu nielenže nekritizoval, ale ju dokonca propagoval na stránkach literárno-náučnej prílohy Slovenských národných novín Orol tatránski: „Víborná táto báseň zasluhuje, abi sme pozornosť vel. slovenskjeho obecenstva na ňu obrátili.“
Sládkovič nemal iba jeden pseudonym
O Sládkovičovi je menej známy fakt, že bol aj herec. Samuel Jurkovič, otec prvej slovenskej ochotníckej herečky Anny Jurkovičovej, na základe osobného svedectva označil štúrovca, ktorý sa v roku 1842 zhostil úlohy v hre Hrabě Beňovský, za „najlepšieho herca“ predstavenia. Vystupoval pod pseudonymom Krasislav.
Práve toto umelecké meno stojí za zmienku a v kombinácii s jeho hereckou záľubou čo-to vypovedá aj o básni Marína.