Profesor John Mearsheimer zavesil na svoju webovú stránku Substack najnovší článok Who caused the Ukrainian War? Predkladám čitateľom Slova podstatné tézy autora. (noveslovo.eu)
J. Mearsheimer (M.) si je vedomý, že ide o hlboko spornú tému. Ukrajina bola v skutočnosti zničená; stratila podstatnú časť územia, ekonomika je v troskách, obrovské množstvo Ukrajincov utieklo z krajiny, boli státisíce obetí. Vzťahy medzi Ruskom a Európou, Ruskom a Ukrajinou, sú zo strategického hľadiska v dohľadnej dobe otrávené. Hrozba veľkej vojny v Európe nás bude sprevádzať dlho potom, ako sa vojna na Ukrajine zmení na zamrznutý konflikt.
Západ tvrdí, že vojnu zapríčinil V. Putin. Cieľom invázie bolo dobyť celú Ukrajinu a urobiť ju súčasťou Ruska. Po dosiahnutí tohto cieľa bude údajne Rusko chcieť vytvoriť impérium vo východnej Európe podobne ako ZSSR po druhej svetovej vojne. Putin ako imperialista vraj predstavuje hrozbu, s ktorou treba bojovať. Autor predkladá alternatívny argument, že vojnu vyprovokovali USA a ich spojenci. Uvedený názor je na Západe menšinový. M. nepopiera fakt, že vojnu začalo Rusko, keď napadlo Ukrajinu. Hlavnou príčinou konfliktu je však rozširovanie NATO a rozhodnutie začleniť Ukrajinu do aliancie. Keďže rozšírenie NATO považujú ruskí vodcovia za existenčnú hrozbu, preto 24.februára 2022 začali preventívnu vojnu (podľa ruskej terminológie „špeciálnu vojenskú operáciu“ – L. H.).
M. uvádza sedem hlavných dôvodov pre odmietnutie „konvenčnej múdrosti Západu“, že Putin je imperialista. Podľa jeho názoru Rusko odporuje snahám Západu urobiť z Ukrajiny západnú pevnosť na hraniciach Ruska.
Po prvé. Neexistujú žiadne dôkazy, že Putin chcel dobyť Ukrajinu a začleniť ju do Ruska. M. sa odvoláva sa na rôzne výroky prezidenta Putina, z ktorých však nevyplýva: ani že to považoval za žiadúci cieľ, tobôž za realistický cieľ, ani že by chcel sledovať tento cieľ.
Po druhé. Niet dôkazov, že by Putin pripravoval bábkovú vládu pre Ukrajinu, podporoval proruských politikov v Kyjeve alebo presadzoval opatrenia, ktoré by umožnili okupovať celú krajinu a prípadne ju integrovať do Ruska.
Po tretie, Putin ani zďaleka nemal dosť vojakov na dobytie Ukrajiny. Ruské invázne sily mali podľa generála Syrského 100 tisíc vojakov, podľa iných odhadov 190 tisíc. V roku 2022 Rusko stiahlo svojich vojakov z Charkovskej oblasti a západnej časti Chersonskej oblasti na lepšie zvládnuteľné obranné pozície. Invázna armáda teda nebola dimenzovaná na obsadenie celej Ukrajiny. (Poznámka L. H. Operáciu Dunaj v auguste 1968 vykonala 500-tisícová armáda.)
Po štvrté, niekoľko mesiacov pred začiatkom vojny sa Putin pokúsil nájsť diplomatické riešenie vznikajúcej krízy. USA vtedy o ruských požiadavkách odmietli rokovať.
Po piate, hneď po začiatku vojny Rusko oslovilo Ukrajinu, aby začalo rokovanie o ukončení vojny a vypracovalo modus vivendi medzi týmito dvoma krajinami. Ako gesto dobrej vôle 29. marca 2022 Putin stiahol jednotky z oblasti Kyjeva. Rokovania v Bielorusku sa skončili po štyroch dňoch, keď Ukrajinci na podnet USA a VB odišli.
Po šieste, s výnimkou Ukrajiny, neexistuje ani náznak dôkazu, že by Putin uvažoval o dobytí iných krajín vo východnej Európe. Ruská armáda nie je ani dostatočne veľká, aby podľa M. obsadila celú Ukrajinu, a už vôbec, aby sa pokúsila dobyť pobaltské štáty, Poľsko a Rumunsko. Samozrejme, tieto krajiny sú členmi NATO.
Po siedme, málokto na Západe tvrdil, že by Putin od prevzatia moci (2000) až do ukrajinskej krízy (2014) mal niekedy imperiálne ambície. Až keď začala vojna, mali západní lídri dôvod obviňovať Putina z toho, že vyvolal krízu. Západ si myslel, že mu to prejde ako predchádzajúce etapy rozširovania NATO (1999, 2004). Putin bol pozvaným hosťom na summite NATO v Bukurešti (2008), kedy aliancia oznámila, že Ukrajina a Gruzínsko sa raz stanú členmi. Nesúhlas Ruska nebrali na vedomie, lebo ruská armáda bola príliš slabá.
Podľa názoru M. rozširovanie NATO pred začiatkom vojny nebolo zamerané na zadržovanie Ruska. Bývalý americký veľvyslanec v Moskve Michael McFaul, ktorý je verným obhajcom Ukrajiny a ostrým kritikom Putina, výstižne poznamenáva, že ruské zabratie Krymu v roku 2014 nebolo plánované pred vypuknutím krízy; bol to impulzívny krok v reakcii na prevrat, ktorý zvrhol ukrajinského proruského vodcu. Stručne povedané, expanzia NATO nemala za cieľ vykryť ruskú hrozbu, pretože Západ si nemyslel, že taká existuje.
Až keď vo februári 2014 vypukla ukrajinská kríza, Spojené štáty a ich spojenci zrazu začali Putina opisovať ako nebezpečného vodcu s imperiálnymi ambíciami a Rusko ako vážnu vojenskú hrozbu, ktorú NATO muselo zadržať. Tento náhly posun v rétorike mal slúžiť jednému základnému účelu: umožniť Západu obviniť Putina z krízy a zbaviť Západ zodpovednosti. Nie je prekvapením, že toto zobrazenie Putina získalo oveľa väčšiu pozornosť po ruskej invázii na Ukrajinu 24. februára 2022.
Niektorí tvrdia, že rozhodnutie Moskvy napadnúť Ukrajinu nemá veľa spoločného so samotným Putinom a namiesto toho je súčasťou expanzívnej tradície, ktorá dávno predchádza Putinovi a je hlboko zakorenená v ruskej spoločnosti. Táto náklonnosť k agresii, o ktorej sa hovorí, že je poháňaná vnútornými silami a nie vonkajším ohrozením Ruska, časom dohnala prakticky všetkých ruských lídrov k násilnému správaniu sa voči svojim susedom. Nedá sa poprieť, že Putin pozná tento príbeh alebo že viedol Rusko do vojny, ale hovorí sa, že má málo voľnosti konania. Takmer každý iný ruský vodca by konal rovnako.
Tento argument má dva otázniky. Na prvý pohľad sa nedá falzifikovať, pretože dlhotrvajúca vlastnosť v ruskej spoločnosti, ktorá produkuje tento agresívny impulz, nebola nikdy identifikovaná. O Rusoch sa hovorí, že boli vždy agresívni – bez ohľadu na to, kto im velí – a vždy budú. Skoro ako keby to bolo v ich DNA. To isté sa kedysi tvrdilo o Nemcoch, ktorí boli v dvadsiatom storočí často zobrazovaní ako vrodení agresori. Argumenty tohto druhu sa v akademickom svete z dobrých dôvodov neberú vážne.
Okrem toho v rokoch 1991 až 2014, keď vypukla ukrajinská kríza, len málokto v Spojených štátoch alebo v západnej Európe charakterizoval Rusko ako prirodzene agresívne. Strach z ruskej agresie okrem Poľska a pobaltských štátov počas tých dvadsiatich štyroch rokov nebol vyjadrovaný ako obavy, ktoré by sa dali očakávať, ak by boli Rusi pripravení na agresiu. Zdá sa jasné, že náhle objavenie tejto argumentačnej línie bolo vhodnou výhovorkou na obviňovanie Ruska zo zapríčinenia ukrajinskej vojny.
Zdroj: Who Caused the Ukraine War? – by John J. Mearsheimer (substack.com)
©John Mearsheimer Aug 05,2024
Digest Ladislav Hohoš (krátené)