Presnejšie, o vzťahu Ruska k Ukrajine a k západnej Európe. (facebook.com)
Preberieme si ich postupne, načrieme postupne aj do úplne fascinujúcej histórie Ruska. Ale začnime tým najbrutálnejšie jednoduchým, mimoriadne hlúpym mýtom:
Mýtus č. 1: Rusko je rozťahovačné. Ak ho nezastaví Ukrajina, do niekoľkých rokov napadne EÚ
Božemôj, neuveriteľná hlúposť bez logiky od ľudí, ktorí sa na jednej strane posmievajú, že Rusko nevie dobyť ani Donbas, na druhej tvrdia, že sa chystá v dohľadnej dobe napadnúť obrovskú EÚ.
Skúsme si to ale ešte rozobrať cez nasledujúce tri otázky:
– Ak sú chorobne rozťahovační, prečo sa nerozťahujú?
Pretože tých pomerne jednoduchých súst majú k dispozícii dosť. Rusko doteraz nezabralo ani Abcházsko ani Južné Osetsko, hoci oba regióny sú od neho kľúčovo závislé. Neobsadilo Gruzínsko, potom, ako ono napadlo práve spomínané Južné Osetsko a Rusko zasiahlo s cieľom región ochrániť. Gruzíncov do pár dní porazili na hlavu – ale potom sa stiahli!! To ako, prosím pekne?? Z úrodnej, strategicky dobre umiestnenej krajiny! Rusko nikdy nenapadlo ani Azerbajdžan či Kazachstan (naopak, druhému pomohlo potlačiť islamistickú revoltu a potom sa stiahlo). Hoci obe krajiny sú mimoriadne bohaté na nerastné suroviny, a majú nezávislú zahraničnú politiku (vrátane dobrých vzťahov s EÚ, u Azerbajdžanu, a USA, to zase v prípade Kazachstanu). A nič! Žiadne napadnutie. To isté v prípade Mongolska, ktoré pritom v sovietskych časoch bolo akými protektorátom ZSSR, a tiež je atraktívne z hľadiska surovín. A prakticky nemá armádu a dobre vychádza s neruskými štátmi. A nič, žiadna invázia. Turkménsko? Detto.
Lenže vysvetlenie je jednoduché: žiadna z týchto krajín nemá síce ani vazalský vzťah k Rusku ale ani otvorene nepriateľský. Proste s ním normálne vychádzajú, udržiavajú hospodárske vzťahy tam, kde je to pre oboch výhodné, nepotláčajú násilne práva ruských menšín, a hlavne nejdú do spolkov, ktoré by znamenali strategické ohrozenie bezpečnosti RF. (Výnimkou bolo Gruzínsko za Saakašviliho, ale nie v zmysle, že by Rusko bolo strategicky ohrozené, na to je príliš malé a príliš ďaleko od srdca RF. A dlho to netrvalo.)
Čiže, nejdú si zobrať to, čo ide zobrať ľahko, ale chystajú sa na také mega sústo, ako krajiny EÚ. To kto, prosím, nástojí na takejto logike?
– Druhá otázka: ak sú tak hrozne dobyvační, prečo nedobyjú Ukrajinu?
Rusko neprikročilo k všobecnej mobilizácii, takže na Ukrajine nikdy nemali ani len zďaleka jednotky, ktorými by mohli zabrať nejaké územie, ktoré by znamenalo koniec Ukrajiny ako takej. Rusko má ešte aj tento rok výdavky na zbrojenie menšie, ako v sovietskych časoch, nedošlo k žiadnej masovej hospodárskej mobilizácii.
Ako je to možné, veď oni chorobne chcú dobývať? A to ako by chceli podobným spôsobom ísť nie proti rozbitej Ukrajine ale NATO?
Lenže: proste len vojensky sústavne tlačia v tej miere, ktorá je potrebná, aby dosiahli splnenie svojich požiadaviek.
– No a provokatívne do tretice: nie sú náhodou krajiny EÚ akože kryté jadrovým dáždnikom NATO?
Čiže buď sú Rusi zároveň nenásytní dobyvačníci a zároveň blázniví sebevrahovia, alebo ten dáždnik NATO zase až tak veľa neznamená.
A dodám ešte jednu vec: v Rusku NIKTO aspoň vzdialene relevantný nekričí, že by mali dobývať krajiny EÚ.
Ak, tak nejaký propagandista zakričí, že by mali zbombardovať Berlín, alebo niečo podobne hlúpe. Ale to a) kričia pre tie najspodnejšie vrstvy ruskej spoločnosti, ľudí, ktorí nemajú nič okrem výparov vodky alebo samohonky a potrebujú počuť niečo dramatické, pre politiku ako takú to nemá žiadnu relevanciu (zaujímavé, práve včera jeden z bývalých šéfov izraelských tajných služieb volal po jadrovom útoku na Irán, ale TO nejako v médiách nie je) a najmä b) aj ak to nejaký propagandistický blbec povie, tak v zmysle, že keď na nás útočia, cez Ukrajincov, tak my by sme vedeli odpovedať. NIE v zmysle: chceme vládnuť Berlínu, Parížu či Trebišovu.
Naopak, základný a neustály naratív z ruskej strany je: nechajte nás na pokoji, tak, ako sme. NIE: chceme vám vládnuť. Ani nie: chceme vás zničiť, Rusi ešte aj dnes radi pozerajú západné filmy, ak by nebolo sankcií, kupovali by si západné značky, chodili by na dovolenky do Francúzska, UK, Talianska či, dajme tomu, Českej republiky alebo Bulharska. Čo, opät protilogicky, propaganda aj zdôrazňuje, ale potom tvrdí, že to všetko Rusi chcú zničiť. Lebo sú proste takí. No, úžasné.
Proste dobyvačné výroky nenájdete. Ale napriek tomu niektoré, s prepáčením, kreatúry na vysokých politických postoch v niektorých krajinách EÚ tento nezmysel šíria, proti všetkej logike a faktom, a naši miestni géniovia, v opozícii, v médiách, to s prekrásnou, priam esteticky dychberúcou tuposťou opakujú.
Mýtus č. 2: Kremeľ neuznáva právo Ukrajincov na vlastný štát, neuznáva Ukrajincov ako národ
Pokračujeme druhým z troch kľúčových mýtov o vzťahoch Ruska a Ukrajiny.
Začnime kvízom. Kto je autorom nasledujúcich výrokov?
„Veci sa menia a krajiny a spoločenstvá tiež. Samozrejme, že niekde sa konkrétne spoločenstvo v dôsledku rôznych príčin a historických procesov začne vnímať ako národ, oddelený od iných. Ako sa k tomu postaviť? Jednoducho – s rešpektom. Chcete mať vlastný štát? Nech sa páči.“
„Vieme, že Ukrajinci sú pracovití a talentovaní. Ak budú tvrdo a úporne pracovať, budú úspešní a budú vynikať. Tieto kvality stále majú, podobne ako otvorenosť, optimizmus a pohostinnosť.“
„Rešpektujeme ukrajinský jazyk a ich tradície. Rešpektujeme snahu Ukrajincov o to, aby žili v krajine, ktorá bude slobodná, bezpečná a blahobytná.“
„Poviem to jednoznačne – Rusko nikdy nebolo a nikdy nebude „antiukrajinské“. A aká bude Ukrajina – to je na rozhodnutí jej občanov.“
Kto je autorom všetkých týchto výrokov? Vladimir Putin.
Pochádzajú dokonca z jedného textu. Z eseje, ktorú zverejnil v júli 2021. Bizarne, propaganda zvykne tvrdiť, že týmto textom spochybnil ukrajinskú štátnosť.
S neuveriteľnou ľahkosťou to opakujú ľudia, ktorí ho nikdy nečítali.
Napriek tomu, že (ešte raz si pozrite tie výroky!), to zjavne nie je pravda.
V danej eseji sa Putin, ktorého potom silno dezinterpretovali, v skutočnosti ohradil voči dvom veciam:
Tou prvou bol fakt, že ukrajinskú štátnosť postupne začali unášať silno nacionalistické kliky, ktoré „ukrajinskosť“ priamo definovali ako „antiruskosť“. V ich ponímaní nemožno byť Ukrajincom bez nenávisti k Rusku. Putin hovorí: „Dnes sa za skutočného ukrajinského patriota pokladá len ten, kto nenávidí Rusko.“
S tým sa dá len súhlasiť, štafetu národovosti si pre seba zabrali ľudia, ktorí bezostyšne stavajú na odkaze Banderu a ďalších.
Pripomeniem, hneď prvý parlament fungujúci po prevrate v roku 2014 prijal zákony namierené proti ruskému jazyku (čo priamo viedlo ku konfrontácii na Kryme a v Donbase).
A to okamžite a vysoko provokatívne: Oklieštený parlament, z ktorého bolia vyhnaná veľká časť zástupcov dovtedy vládnej strany 22. 2. zbavil prezidenta moci (protiústavne) a už na druhý deň, 23.2. zrušil dovtedajší jazykový zákon, chrániaci ruštinu, rumunčinu a maďarčinu ako regionálne jazyky. Zastupujúci prezident síce tento akt odmietol podpísať, ale o niekoľko rokov neskôr sa tvrdé normy namierené proti ruskému jazyku vrátili.
Zároveň v centre Kyjeva, a nielen tam, davy skandovali, že treba obesiť „Moskaľov“, ako západoukrajinskí nacionalisti hovoria jednak Rusom všeobecne, ale v ukrajinskom kontexte špeciálne obyvateľstvu východnej a južnej Ukrajiny, ktoré sa hlási k ruskej kultúre.
Druhou vecou, voči ktorej sa Putin v danom texte ohradil, je snaha práve týchto západoukrajinských nacionalistov privlastniť si celé územie Ukrajiny, aj kultúrne. Akoby všade po stáročia žili ľudia hovoriaci ukrajinsky a cítiaci sa rovnako ako Haličania.
To ale historicky vôbec nesedí, obrovská časť územia dnešnej Ukrajiny bola ešte v 19. stotočí vnímaná ako jasne ruská. Putin v tejto súvislosti hovorí, že moderná Ukrajina je v zásade sovietsky výtvor a aj keď sa to nie každému páči, je v tom veľa pravdy.
Tiež poznamenáva, že právne čisté rozpustenie Sovietskeho zväzu by bolo bývalo také, kde by územie Ukrajiny bolo také veľké, aké bolo, keď Ukrajina do Sovietskeho zväzu, prenejšie vtedy Sovietskeho Ruska, prišla (čím sa Ukrajina pokladala za jeden zo zakladajúcich štátov neskoršieho Sovietskeho zväzu).
To je trochu provokatívna myšlienka ale svoje rácio má. Každopádne, Putin ju len spomenul a v texte už potom ďalej nenástojí na tom, že Ukrajina by nemala existovať ako samostatný štát v hraniciach, ktoré získala po roku 1918.
Len v texte ilustruje, koľko majú obe krajiny spoločného a že by nemali byť nepriateľmi.
Esej končí výzvou: „Veď sa len pozrime na Rakúsko a Nemecko, alebo USA a Kanadu, ako žijú bok po boku. Majú podobné etnické zloženie, kultúru, dokonca spoločný jazyk, a zároveň sú suverénnymi krajinami, s vlastnými záujmami a nezávislou zahraničnou politikou. Ale sú tiež značne navzájom integrované. Majú ľahko priechodné hranice. A keď ich prejdú, ich občania sa stále cítia doma. Zakladajú si rodiny, študujú, pracujú, spoločne podnikajú. Mimochodom, rovnako ako milióny Ukrajincov, ktoré žijú v Rusku. Vnímame ich ako nám blízkych ľudí.
Rusko je otvorené dialógu s Ukrajinou a sme pripravení diskutovať o všetkých komplexných otázkach nášho vzťahu.“
Asi ťažko to možno označiť za text vyzývajúci po zrušení Ukrajiny, že?
Mimochodom, nedávno som si pozrel diskusiu s ukrajinskou novinárkou Dianou Pančenkovou s Alexandrom Duginom.
Dugin je v hlúpych článkoch označovaný za „Putinovho ideológa“.
To je úplný nezmysel, z hľadiska ruskej politiky je okrajovou figúrou. Pravidelý prístup do médií dostal až teraz, počas vojny, keď sa režim snaží ukázať, že za ním stojí čo najrôznorodejšia scéna, vrátane všetkých, ktorí sa hlásia k tvrdenému patrotizmu, ako Dugin.
Ten bol v 90. rokov naozaj často provokatívny a extrémny. Dnes vystupuje o dosť umiernenejšie. A v rozhorove s Pančenkovou (dá sa pozrieť na jej Youtube kanáli) síce opakuje niektoré svoje výroky o potrebe obnovy ruského impéria (ktoré nijako nezahŕňa krajiny mimo hraníc niekdajšieho ruského impéria, teda žiadne zaberanie územia EÚ), ale nespochybňuje, že časť Ukrajincov má svojbytnú kultúru a že to treba rešpektovať. (Vec trochu komplikuje to, že Rusi používajú slovo „narod“ v trochu odlišnom zmysle, ako je to v slovenčine. Treba chápať, či myslia týmto slovom a čo tým, keď hovoria o „gosudarstve“, ale pri troche snahy to nie je ťažké pochopiť.) Nehovorí, že Ukrajincov si treba podmaniť, naopak, Ukrajincov vyzýva, aby sa dobrovoľne k projektu obnovenia impéria pridali.
Mimochodom, ironicky Dugin v tom rozhovore vystupuje oveľa umiernenejšie ako časť našej dezinfo konšpi scény, ktorá sa štylizuje ako proruská.
Tá zahŕňa aj ľudí, ktorí si také prirodzené ľudské potreby ako rešpekt, pozornosť a ľudská spolupatričnosť dokážu zaobstarať len vo výpredaji, a tak si tú pozornosť vynucujú aspoň protofašistickými výrokmi o ukronacistoch, ktorých treba vyničiť, ktoré síce niektorí blbci aj v Rusku občas hlasno povedia, ale nie z vládnych pozícií, a s ktorými by ich vyhodili aj vo väčšine Moskvy.
(Ruský režim má celkom dobre rozsegmentovanú komunikáciu. Samozrejme, západná propaganda to využíva či zneužíva tak, že zoberú nejaký výrok, ktorý je smerovaný na tie najmenej sofistikované skupiny obyvateľstva nejakým pomocným propagandistom a vydáva to za oficiálnu pozíciu Kremľa. To je rovnaké, ako by ste výroky nejakého divokého republikánskeho senátora či redaktora extrémnejšieho programu na Fox News vydávali za oficiálnu pozíciu Bieleho domu. Samozrejme, časť tej „menej sofistikovanej“ ideológie, ktorá nie je určená ruskému mainstreamu, potom cez socsiete preberajú aj niektorí ľudia mimo Ruska, vrátane Slovenska.)
Skratka a jasne: ak by ste si reálne pozreli, čo hovorí Putin, videli by ste, že nespochybňuje ani ukrajinskú kultúrnu svojbytnosť, ani nárok na vlastný štát. Kremeľ sa toho oficiálne úzkostlivo drží.
Dokonca aj keby ste venovali trochu pozornosti výrokom ľudí, ktorí majú v Rusku širšiu ideologickú pozornosť, videli by ste, že spochybňovanie Ukrajiny ako štátu je tam pomerne okrajovou záležitosťou a hlavne – nie je to vôbec oficiálna línia.
To, že napriek tomu si v slovenskej aj medzinárodnej tlači často prečítate, že Putin otvorene neuznáva ukrajinský štát, je len smutným zrkadlom toho, ako fungujú nielen médiá, ale ako hlúpo, primitívne sa správajú aj rôzne „intelektuálne“, „lepšie“ kruhy, ktoré takéto očividné nepravdy ďalej spokojne šíria.
Na svoju vlastnú hanbu.
Mýtus č. 3: „Rusi sú Mongoli“
Toto veľmi radi opakujú ukrajinskí nacionalisti. Nevymysleli to sami, naopak, tento motív niekedy opakovali ruskí intelektuáli 19. storočia (Gercen nazval cára Mikuláša Džingischánom s telegrafom, neskôr to iní aktualizovali označujúc Stalina za Džingischána s telefónom).
Splývajú tu pritom dve rozdielne veci: motív „orientálnej despocie“, ktorý sa ujal, keď v 19. storočí Európania porovnávali svoje krajiny s ríšami, kde bol stále ústredným uzlom vládnutia rozsiahly dvor a spoločnosť bola značne rozvrstvená, pričom v spodných častiach boli roľníci priviazaní k pôde, niečo, čo zo Západnej Európy vymizlo dávno pred 19. storočím.
Druhým bol motív krvilačných Mongolov. Tí ale nemali takmer nič spoločné s obrazom hierarchickej despocie, naopak, podobne ako iné stepné kočovné národy boli dosť rovnostárskou spoločnosťou. (Mimochodom, ukrutní vedeli byť, pri dobýjaní, aj keď na svoju dobu neboli výnimkou, no pri vládnutí boli mimoriadne politicky, nábožensky a kultúrne liberálni. Nie nadarmo v ich ríši kvitli rôzne druhy kresťanstva, islam, tengrizmus, judaizmus, aj miestne kultúry.)
Hlavne ale samotný vzostup Ruska je veľmi úzko spätý s jeho europeizáciou. To, čo z neho urobilo veľkú ríšu politicky aj kultúrne boli vždy obdobia masívnych snáh „stať sa Európou“ (aj rozsiahle kolonizačné úsilie, ktoré viedlo k vytvoreniu najväčšieho štátu dneška, by po konci 17. storočia už bolo zrejme sotva možné bez prijatia európskych foriem správy impéria).
Bez toho by Rusko nebolo Ruskom ako ho poznáme.
Iste, v Rusku dodnes možno vnímať vplyv mongolských a turkických kmeňov. Najviac v jazyku – výrazy, ktoré sa spájajú buď s obchodom a peňažným hospodárstvom (mongolská ríša mala veľmi dobre rozvinutý obchod, daňový systém a financie) alebo s chovom zvierat či trhovníctvom majú často mongolský, prípadne turkický pôvod: деньги (peniaze), таможня (colnica, colná správa), казна (pokladnica), лошадь (kôň), амбар (stodola), базар (trh), сундук (truhlica)…
Mongoli ovplyvnili kozácku kultúru (keďže kozáci boli v značnej miere obyvatelia, ktorí prešli na „tatársky“ spôsob života, v hraničných regiónoch) aj ďalšie veci. Mimochodom, aj u nás známy zvyk nepodávať ruku cez prah má podľa všetkého mongolský pôvod. Podobne ako vyhadzovanie človeka do vzduchu, keď ho chceme vyznamenať.
Podobne celý rad významných ruských dejateľov mal dávny mongolský či turkický pôvod: Kutuzov (qutuz je po turkicky divý alebo bláznivý), Turgenev (türgen je rýchly, obratný), Bulgakov (bulgaq – mávať). Rimskij-Korsakov (qorsaq je druh stepnej líšky), Godunov (gödön – hlupák), Čadajev, Tuchačevskij, Bucharin, Kandinskij, ale aj slávne aristokratické dynastie ako Šeremetjevovci, Stroganovci. (Mongoli samotní vznikli čiastočne z turkických prímesí a pri ťažení na západ sa spájali s turkickými kmeňmi, ktoré ovládali stepi strednej Eurázie po stáročia, podobne ako pred nimi protoiránske kmene.)
Mimochodom, viaceré zo spomenutých slov sa používajú aj v ukrajinskom jazyku a napríklad Gogol, ktorého si radi prisvojujú „antimongolskí“ Ukrajinci mal čiastočne tatársky pôvod.
Bez ohľadu na tento vplyv sa Rusko na stepné kultúry po skončení mongolských chanátov nijako neorientovalo a kultúrne nimi bolo málo ovplyvnené. A špeciálne od začiatku 18. stororočia sa prudko snažilo europeizovať.
Veď to pozná každý v histórii trochu sčítanejší človek: Pjotr Alexejevič, neskôr zvaný Veľký, sa vrátil z veľkej túry po Európe, kde nasával európske poznatky v oblasti techniky, ale aj politické a kultúrne zvyklosti. A zrušil bojarov, vrátane ich privilégií, aristokracii dal európske názvy (graf ako gróf a podobne) a urobil z nich dvoranov, čiže priamych služobníkov dvora a koruny. Vyzliekol ich z orientálnych kaftanov a prikázal ostrihať „orientálne“ brady – ktorým sa to nepáčilo, ostrihal ich sám. Nové hlavné mesto nechal vystavať na mieste obchodných (hanzovných) trás so západnou Európou a na jeho vystavanie pozval západných architektov.
Podobne postupovali jeho nasledovníci, mimoriadne úspešne napríklad Katarína Veľká (inak Nemka). Mimoriadne podporovala rozvoj vied, takže zo Západu pozvala špičky matematiky (Euler) a podobne. To isté v oblasti umení, koncom 18. storočia v Rusku skladali opery a vytvárali balet pozvaní Taliani a Francúzi.
(Pre úplnosť, za Kataríny sa pekne skĺbilo to snaženie o europeizáciu a tradícia Ruska ako „nasledovníka“ Byzancie, ktorá fungovala už od pádu Konštantinopolu. Preto Nemka Katarína v rámci tejto tradície po porážke Turkov na územiach blízko Čierneho mora zakladala mestá s „gréckymi“ názvami a pozývala sem grécke, presnejšie pravoslávne obyvateľstvo z Osmanskej ríše: Odesa, Cherson, Mariupoľ, Sevastopoľ, Simferopoľ…).
Tieto novoty neprechádzali bez protestov. Aj Peter aj Katarína sa ale k svojstojnému ľudu vedeli stavať s otcovskou a materskou nežnosťou: napríklad skupiny rebelov, ktoré šírili konšpiráciu o tom, že Peter je buď kúpený Západom alebo priamo prevtelený Satan (naozaj, tak to šírili) a chystali sa ho zvrhnúť, nechal Peter pohladiť palicami a kyjakmi. Rebeli pochopili a svojich vodcov potom aj sami podrezali.
Podobne Katarína nechala trochu tvrdšie, ale s určitou láskavosťou, pohladiť aristokratov, ktorí sa stavali proti jej očkovacej politike. A tak, kým sa proti nej veľa frfľalo, aj proti jej „nemeckej“ (rozumej európskej) politike, nahlas sa proti nej stavať veľmi neodvážili, za tie modriny a krv to nestálo.
(Odvtedy sa stalo Rusko dosť liberálne zmäkčilé: napríklad počas pandémie sa len prijali zákony hroziace mnohoročným väzením ľuďom šíriacim paniku konšpi teóriámi – ak by jeden zmocnenec pôsobil nie v istej malej krajine, ale v Rusku, bol by s najväčšou pravdepodobnosťou pred súdom či rovno za mrežami, alebo v odbornom ústavnom zariadení. Žiadne tradičnejšie, ostrejšie fyzické násilie, maximálne hrozba obuškom.)
Iste, už v 18. storočí si niektorí robili srandu z tých, čo to preháňali s európskymi maniermi, boli z toho rôzne divadelné satiry. A v 19. storočí naplno vypukli spory o to, nakoľko má byť Rusko európske a nakoľko si zachovať svoju „ruskú dušu“. Ale to je práve pointa toho vývoja. Europeizácia dala krajine masívny kultúrny impulz, a tá konfrontácia domáceho a importov viedla k masívnemu rozmachu toho, čo dnes vnímame ako obrovská ruská kultúra: Rusi produktívne prevzali západné hudobné vzory a spravili z nich „ruský“ balet a ruskú operu, zobrali literárnu formu, ktorú do konca 18. storočia takmer nepoznali, román, a vytvorili z nej jeden zo svojich najväčších prínosov svetovému umeniu.
Kým koncom 18. storočia ruských aristokratov na ich Grand Tour (európski aristokrati vtedy chodili na akési „poznávacie“ výlety do severného Talianska aj iných kútov „rozvinutej“ Európy, volalo sa to Grand Tour) vítali s prekvapením, že sa vôbec na Západe vedia dohovoriť, v prvej polovici 19. storočia už užasnutí západní hostia obdivovali lesk a ostrovtip petrohradských salónov, kde hostiteľky plynule konverzovali v 5-6 jazykoch a literáti ako Puškin recitovali brilantné diela v „novoobjavenom“ ruskom jazyku. (Aristokrati do začiatku 19. storočia medzi sebou hovorili najmä po francúzsky a ruštinu zväčša ovládali, ak vôbec, na úrovni primitívnych viet, aby sa dohovorili so služobníctvom, ale boli rodiny, kde sa až do konca 19. storočia po rusky nehovorilo. Každopádne po invázii Napoleona aristokracia, ktorá inváziu prežila v tesnejšom živote s poddaými ako predtým, keďže spoločne bojovali, liečili sa, umierali v masovom meradle, začala objavovať a obdivovať ruský jazyk, ľudové zvyklosti, to viedlo napríklad k rýchlemu rozvoju ruštiny ako literárneho jazyka.)
Iste, politicky bolo Rusko „nezápadné“ v tom zmysle, že absolutistický štát nemal protiváhu v nezávislej aristokracii ani v silnej kupeckej triede, a mnohé medziľudské a sociálne zvyklosti a práva ostali „východné“, keďže krajina si dlho zachovávala nevoľnícky systém.
Ale práve preto tam bol vždy silný ten prúd preberania západných zvyklostí a ak konfrontácie, tak zväčša veľmi produktívnej.
To trvá dodnes. Dnešný režim je mimoriadne „prozápadný“, hoci si to ľudia oslepení propagandou aj jednej aj druhej strany nevedia kvôli pár hlasným výkrikom uvedomiť. V práve, v politike, v hospodárstve dnešné Rusko kopíruje nie moderné čínske, nie staré mongolské vzory ale Európu.
Ostáva kultúrne v mnohom svojské a preto v mnohom vítaným protipólom niektorých prvkov „Západu“ (ostatne, tiež nič nové, už pred dvesto rokmi ruské elity v mnohom Západ obdivovali, na druhej strane pri návšteve západnej Európy tiež kritizovali tamojší materializmus, pretvárku, teatrálnosť a podobne – naozaj nič nové :)).
Vyťahovať hlúposti o mongolskom dedičstve môže byť zaujímavé naozaj maximálne tak na úrovni tej najprimitívnejšej propagandy, u banderovcov.
Nikto civilizovaný by sa do toho nemal púšťať.
Rusko je v mnohom osobité, iné ako Západ, a civilizačne je to užitočné. Presne v tom istom duchu, ako tá ruská osobitosť už dvesto rokov obohacuje Západ cez svoje umenie.
Zároveň je Rusko v mnohom aj „západné“, oveľa viac, ako Čína, India či Indonézia.
Aj preto bolo neuveriteľnou hlúposťou hlboko si s Rusmi za ostatné štvrťstoročie naštrbovať vzťahy, čo v ostatných rokoch graduje cez neuveriteľne tupú propagandu. Vojna je vojna, pri tejto téme je konfrontácia do značnej miery pochopiteľná, na politickej úrovni, ale je úplne neobhájiteľné, ak sa do toho mieša ešte aj kultúrna propaganda čisto namierená proti Rusom a Rusku.
Je to na škodu Rusov aj nás tu ďalej na Západ.
A preto sa treba tej propagande tvrdo postaviť a snažiť sa o čo najrýchlejšie zlepšenie vzťahov.