24. máj zrejme raz bude svietiť v učebniciach histórie. Ak ešte nejaké bude treba.
Ruský premiér Misuštin v Pekingu podpísal dohody, ktoré z Číny a Ruska robia výraznejších spojencov ako kedykoľvek v histórii.
Zároveň v Moskve predniesli prezident Putin, šéf bezpečnostnej rady Patrušev aj doteraz umiernene vystupujúci šéf civilnej rozviedky Naryškin prejavy, ktoré prvýkrát jasne pomenovali, že Rusko odteraz berie Západ ako nepriateľa. Najmä Naryškinov prejav vyznel vyslovene agresívne.
Pritom aj v prvé mesiace invázie na Ukrajinu Putin používal na USA a spojencov stále výraz partneri, akurát s ironickým podtónom, neskôr sa z toho stalo „takzvaní partneri“. Teraz pred delegátmi z bezpečnostých štruktúr afrických, latinoamerických a ázijských štátov prvýkrát vylúčil možnosť nejakej normalizáce vzťahov v budúcnosti a povedal, že Rusko sa bude orientovať na spoluprácu s krajinami mimo Západu.
V rovnaký deň Čína oficiálne protestovala proti otvoreniu delegatúry NATO v Japonsku.
A v ten istý deň ruský minister zahraničia Lavrov tvrdo vystúpil na strane Číny s kritikou postupu USA, ktoré pred pár dňami uzavreli bezpečnostnú dohodu s Papuou N. Guineou a rovnako postupujú voči ostatným krajinám v Pacifiku. Celé preteky o Pacifik pred časom odštartovalo podpísanie paktu AUKUS, zjavne namiereného proti Číne.
Čína navyše teraz prvýkrát zaviedla sankcie voči americkej firme. Výrobcu čipov Micron označila za možnú bezpečnostnú hrozbu a zakázala výrobky s týmito čipmi v Číne.
Iste, v tejto chvíli si len ťažko predstaviť výraznejšie obmedzenie obchodu medzi Čínou a USA, lebo by to ťažko poškodilo obe krajiny. Ale zároveň sa obe veľmoci pripravujú na to, že o 5 či 10 rokov budú vo výrazne antagonickejšom vzťahu ako dnes.
A to všetko na pozadí ukrajinského konfliktu. Čo je jedna z najväčších šialeností mezinárodnej politiky od konca Studenej vojny.
Obe strany dobre zvládajú propagandu. Ak sledujete ruskú televíziu, vidíte dobre vyzbrojených, rozvážnych ruských vojakov ako zo zákopov vyťahujú roztrasených, dezorientovaných zúfalo vyzerajúcich Ukrajincov. („Ukrajinskí velitelia svojich vojakov používajú ako potravu pre kanóny.“)
Ak pozeráte ukrajinské či západné spravodajstvo, vidíte moderne vyzbrojené ukrajinské oddiely ako berú do zajatia roztrasených Rusov v zle padnúcich uniformách, ktorým došli náboje. („Ruskí velitelia svojich vojakov používajú ako potravu pre kanóny.“)
Divákovi ruskej televízie je zväčša jasné, že ruskí vojaci bojujú proti skorumpovanej, zaostalej krajine, ktorá sa drží len tým, že režim obyvateľstvu dokonale vymyl mozog.
To isté je jasné divákom videí a posolstiev druhej strany.
Rusi vedeli už pre pár mesiacmi, že západné ekonomiky sú na pokraji zrútenia. A divákom ukrajinského a západného spravodajstva bolo zjavné, že Rusko smeruje k hospodárskemu rozvratu a drží sa už len tak-tak.
Rusi majú veľmi moderné formáty komunikácie, keď pred divákmi odborníci z rôznych oblastí chladnokrvne vysvetľujú vojenskú situáciu a politické neprávosti na Západe.
(Aj keď líši sa to podľa kanálu, Kanál 1 sa spolieha zväčša na pokojný, rozvážny tón, kým napríklad bulvárnejší NTV z vojny robí reality šou, ktorú v štúdiu emotívne komentujú patriotické osobnosti.)
Ukrajinci sa spoliehajú na dobre naformátovené bezprostredné posolstvá prezidenta a milióny rôznorodých videí, produkované na Ukrajine aj inde, ktorými získali prevahu na sociálnych sieťach.
Za týmito dobre nastavenými komunikačnými mašinériami je oveľa komplikovanejšia, otrasná realita.
Opäť prelomový včerajšok: Jevgenij Prigožin povedal, že dobytie Bachmutu stálo životy 20 tisíc vojakov jeho súkromnej armády (polovica z toho boli trestanci a polovica regulérni žoldnieri).
Ak je to pravda, tak ide o naozaj otrasný údaj.
Na ruských sociálnych sieťach nie je núdza o tvrdú kritiku zo strany patriotov, často bývalých vojakov, a to ako podľa nich tupých a skorumpovaných generálov, tak režimu, ktorý sa do vojny vrhol na základe naivných predstáv, podceňujúc odhodlanie aj výzbroj ukrajinskej armády.
Z propagandy sa nedozviete, že Ukrajina je naozaj tak poškodená, že dlhé roky nebude schopná ako tak normálne fungovať, a špeciálne nie s ruskými raketami vždy pripravenými na ostreľovanie. Bude ešte viac zásobárňou lacnej pracovnej sily ako doteraz (čo ale mnohým neprekáža, práve naopak).
Ale tiež smutný je fakt, že Rusko sa síce hospodársky nezrúti, ale sankcie ho naozaj poškodzujú, podobne ako čoraz intenzívnejšia mobilizácia verejnej mienky v mene boja proti Západu ťaživo dopadá na rôznorodosť diskusií a duchovný rozvoj.
Stalo sa nezávislým na Západe ale veľmi výrazne závislým od Číny.
Svet pred inváziou nebol rajom, ale nebolo to zlé nastavenie. Bol to svet pomerne otvorenej spolupráce krajín, relatívne otvorených hraníc.
Lenže na pozadí tohto pekného obrázku sa proste diala politika. USA postupne strácali pozície hospodársky prvoradej krajiny sveta. Kompenzovali to politickým a vojenským posilňovaním pozícií tam, kde na to mali priestor, vrátane vytvárania pevnejšieho vojenského predpolia voči Rusku, tu, vo východnej Európe.
Bohužiaľ, práve my v Európe sme sa pomerne pasívne prizerali, ako obe strany smerujú ku konfliktu. Rusi sa cítili ohrození čoraz arogantnejším postupom zo strany USA (porušenie dohôd o nerozširovaní vojenských inštalácii vo východnej Európe, ku ktorým sa voči Rusku zaviazali pri veľkom rozšírení NATO v roku 1999, postupné vypovedanie zmlúv na kontrolu zbrojenia, tlak na ďalšie rozširovanie NATO a jeho štruktúr, podpora prevratu v Kyjeve).
A na druhej strane Rusko sa síce za ostatných 20 rokov v niektorých aspektoch výrazne modernizovalo, ale ani zďaleka nie dostatočne rýchlo na to, aby vedelo byť v regióne protiváhou USA z hľadiska mäkkej sily, práce spravodajských zložiek a nakoniec aj armády. Krajina sa tak nakoniec nahnevane vrhla do vojny, ktorú nevedela rýchlo vyriešiť a výsledkom je dlhý a územným rozsahom najväčší konflikt na svete od konca 2. svetovej vojny (alebo, presnejšie, ukončenia občianskej vojny v Číne, čo bolo krátko potom).
Pre nás v Európe by poučenie malo byť jasné. V tomto niekoľko rokov trvajúcom stupňovaní napätia sme boli príliš pasívni. Výsledkom je, že sa, ako EÚ, dostávame do silnejšieho područia USA.
A pre nás tu vo východnejšej časti únie je situácia ešte nepríjemnejšia v tom, že nikdy nevieme, kedy situácia eskaluje tak, že to bude mať nejaké priamejšie dopady aj na nás.