Vyžadovalo si odvahu, plánovanie, profesionalitu a to všetko zúčastnení ukazovali.
Či už išlo o vojakov ako Golian, Viest a ďalší. Alebo guvernéra Národnej banky Imricha Karvaša, ktorý povstanie materiálne pripravil. Pracovníkov Slobodného vysielača.
Alebo predstaviteľov komunistickej strany, ktorých úlohu neskorší režim síce zveličoval, ale na druhej strane boli dôležití napríklad v komunikácii s Moskvou, ktorá bola kľúčová pre dodávky zbraní aj ďalšiu podporu.
Stále sa síce objavujú plytké námietky, že sa bojovalo proti vlastnému štátu. Vojnový štát nepochybne tiež prispel k rozvoju domácich intelektuálnych, kultúrnych, hospodárskych kapacít. Jeho predstavitelia sa pohybovali v politických dilemách, ktoré je nutné si uvedomovať.
Ale režim, skutočne značne autoritársky, a celkovo akýsi zatuchnutý a reakcionársky, ako taký naozaj nebol niečo, čo stálo za dlhodobú podporu, podobne ako spájanie s nacistickým Nemeckom.
Mimochodom, v kontexte dneška stojí za to pripomenúť si kontrast oboch významných udalostí, ktoré si pripomíname v auguste. Pri SNP malo význam bojovať. Straty síce boli krvavé, ale bol to boj, ktorý sa dal vyhrať a Slovensko a Československo sa ním aj nakoniec zaradilo na stranu víťazov veľkej vojny.
Pri okupácii v roku 1968 to bolo naopak. Odpor by dopadol podobne ako v Maďarsku v roku 1956. Bol by veľmi krvavo potlačený. Našťastie doň obyvateľstvo nikto propagandisticky nehuckal. Aj Západ dal najavo, že odporovať inváznym armádam by bolo zbytočné.
Niekde samozrejme vojenské posádky aspoň symbolicky vzdorovali a odmietli okamžité odovzdanie zbraní Sovietom. Ľudia si tiež masovo bránili inštitúcie, napríklad budovu rozhlasu na pražských Vinohradoch. Takýto odpor mal význam, ukazoval svetu, že nás nie je možné len tak pokoriť. Nádherne symbolicky to zobrazila svetoznáma fotka Ladislava Bielika zo Šafárikovho námestia v Bratislave.
Obyvateľstvo reagovalo dôstojne. Prejavilo sústredený nevojenský odpor a ten bol úplne kľúčový pre to, že Sovieti si nakoniec nedovolili inštalovať úplne bábkovú vládu a museli sa dohodnúť s československým vedením. To bolo tiež príkladne súdržné.
Časť ľudí síce musela odísť, do pomerne pohodlného politického ústrania, na čele s Dubčekom.
Ale namiesto úplných bábok sa Sovieti museli dohodnúť s inteligentnými ľuďmi ako bol Husák či Štrougal, ktorí boli patrioti a ochotní urobiť všetko preto, aby režim síce Sovietom vyhovoval, ale zároveň bol na prospech dlhodobého rozvoja našich zemí.
A to rozhodne bol. Áno, ľudia škrípali zubami, keď sa do mocenských pozícií v podnikoch či na okresných úrovniach dostávali tupí prospechári a propagandisti. Áno, režim často kreatívnym a šikovným ľuďom načas, alebo aj na celú dobu trvania zničil kariéru.
Ale zároveň išlo o obdobie ďalšieho napredovania domácej kultúry (filmy, knižná kultúra, umenia) ako aj rozvoja domácej vedy a techniky, technických a umeleckých zručností, z čoho všetkého čerpáme dodnes.
V oboch kľúčových rokoch, 1944 aj 1968 v sebe Slováci spolu s Čechmi vedeli nájsť ten správny kompas, dobre sa rozhodli vo veľmi neľahkých situáciách.
Aj preto si tieto udalosti treba pripomínať, rozoberať ich a učiť sa z nich, od základnej školy až po dôstojné aktivity pre širokú verejnosť v dňoch samotných výročí.