Poslanci NR SR môžu odhlasovať čo chcú, ako práve teraz odhlasovali v súvislosti s Ukrajinou. Ale dejiny sú dejiny, fakty sú fakty.
Naši poslanci sa zapojili do módnej vlny parlamentných deklarácií o hladomore v rokoch 1932-3.
Ten bol nepochybne strašnou udalosťou.
Ale bol genocídou, cieleným zabíjaním Ukrajincov? Proti tomu existujú jednoduché protiargumenty.
1. Rozsiahle hladomory mali medzi vojnami aj v iných častiach Sovietskeho Ruska, vrátane južnej časti samotnej ruskej časti štátu.
2. Nedajú sa nájsť písomné dôkazy, že režim vydával príkazy vedúce k tomu, aby bola časť obyvateľov náročky vyhladovaná.
3. Počet Ukrajincov v danej dekáde neklesol, ale na jej konci bol, naopak, väčší. Hlavným dôvodom nebola imigrácia z iných častí krajiny (hoci aj tá sa diala) ale zlepšenie životných podmienok v 2. polovici 30. rokov. Takže za „genocídneho“ Stalina počet Ukrajincov narástol.
O celej problematike som v minulosti písal už podrobnejšie a nebudem sa opakovať, kto chce, vie si k tomu nájsť materiály.
Štátna moc mala rôznu zmes motivácií (nemali radi konzervatívnych roľníkov, na druhej strane pracovnú silu potrebovali), ale na to, že by Stalin chcel cielene znížiť počet Ukrajincov proste nie sú dôkazy.
Samozrejme, tu nikomu nejde o dejiny, ale cieľom je dať nejakú lacnú facku Rusku. Aby sme sa navzájom odcudzili.
Pričom Holodomor je politizovaný dlhodobo. Už v časoch Studenej vojny túto tému silno využívala americká propaganda, s extrémne prestrelenými údajmi o počte mŕtvych.
To sa deje aj v modernej histórii Ukrajiny, napríklad prezident Porošenko bežne opakoval mýtus o 10 miliónoch obetí (po ňom potom ďalší politici), hoci to samotní ukrajinskí historici dávno vyvrátili.
Politizácia dejín je to najhoršie, čo sa pre ich chápanie dá urobiť. Lebo akonáhle nastúpi propaganda, už sa málokomu chce udalosti podrobnejšie študovať, veď je všetko jasné.
Pritom ak nám má ukrajinský konflikt dať popud na zoznamovanie sa s dejinami susednej krajiny, skutočne je s čím.
Toto územie má fascinujúcu prehistóriu: sovietski archeológovia v 70. rokoch objavili zvyšky 6 tisíc rokov starých mega osídlení (Nebelivka a ďalšie), čím značne prepísali dovtedajší pohľad archeológov, ktorí si predstavovali, že mestá v tomto období existovali len v oblasti Eufratu a Tigrisu. A najmä, že vtedajšie mestá boli vždy súčasťou prísne usadených a hierarchizovaných spoločností. Mimo kruhov historikov a archeológov sa o tom málo hovorí, ale Ukrajina a jej náleziská sú jednoducho super dôležité pre pochopenie toho, čo sa dialo v období Neolitickej revolúcie a nejaký čas po nej.
Samozrejme, zaujímavé je obdobie (Kyjevskej) Rusi, ale v niečom napríklad aj štúdium folklóru a národných povestí a legiend (niekedy sú veľmi podobné našim, napríklad majú až dvoch „Jánošíkov“) a národnobuditeľské obdobie 19. storočia, opäť aj pre paralely s tým, čo sa dialo u nás.
A, samozrejme, tie chaotické, budovateľské ale aj strašné prvé roky sovietskeho režimu.
Mimochodom, o genocídy na území toho, čo je dnes Rusko, nie je až taká núdza (rovnaké je to v dejinách takmer hociktorého rozľahlého štátu).
Najkrvavejšou bola Čerkeská. Tá bola naozaj strašná – ale keďže zvyšky Čerkesov, alebo presnejšie Adyghe, sa potom rozplynuli v Turecku a arabských krajinách, táto udalosť nie je politicky pre nikoho zaujímavá a tak sa na ňu všeobecne kašle. Rusi ale boli aspoň úctiví k pamiatke tohto národa, ktorú uchovávajú v múzeách. A na samotnú genocídu upomína, bizarne, názov najpopulárnejšieho lyžiarskeho strediska Ruska. Krasnaja Poljana sa volá červená pre množstvá krvi Čerkesov, ktorých na tomto mieste cárske vojská zmasakrovali.
Niekde bola genocída naopak len plánovaná, ale nakoniec k nej nedošlo, keď si moc povedala, že už ju ani nie je treba. Ako keď sa za Kataríny II. najprv plánovalo vyhladenie Čukčov, ale potom sa to ukázalo logisticky príliš zložité a po čase sa s nimi vládna moc relatívne pomerila.
Históriu treba študovať preto, že je to v našej prirodzenosti. Chceme vedieť, kto vlastne sme, ako ľudský rod, ako sme sa vyvíjali, potrebujeme sa vidieť v zrkadle konania iných ľudí, v rôznych kontextoch a epochách.
Preto históriu potrebujeme. Pošpiniť ju propagandou je tupé, nechutné a vôbec ničomu to nepomáha. Ako tá dnešná hlúpa deklarácia.