V piatok to bude presne rok, čo vznikla vláda Roberta Fica. Svoje pôsobenie za uplynulých dvanásť mesiacov rekapituluje minister zahraničných vecí Juraj Blanár. (standard.sk)
Deklarovať, že robíme zahraničnú politiku na všetky svetové strany, je vskutku jednoduché. Ale nie úplne všetci medzi nami majú odvahu či odhodlanie prejavovať vlastný názor a ísť v mene suverénnych postojov niekedy aj proti prúdu.
Aké ľahké je nechať sa unášať prúdom. Čo tam po tom, že to môže nášmu štátu a jeho občanom neprospieť, ba dokonca uškodiť?
Takto nejako som vnímal zahraničnú politiku počas pokusov o vládnutie Igora Matoviča (len si spomeňme na jeho infantilné vyjadrenia z Bruselu či riešenie účesov u francúzskeho prezidenta Macrona), Eduarda Hegera (predsedu vlády, ktorý mlčal, keď bolo treba obhajovať práva slovenského občana absurdne daného na sankčný zoznam EÚ, čím sa stal väzňom vo vlastnej krajine), alebo Ľudovíta Ódora, (ktorý sa ako ekonóm bezmocne prizeral na ďalšie a ďalšie sankcie uvalené pôvodne na Rusko, ale tvrdo dopadajúce na celú Európu).
O ich ministroch zahraničných vecí, mojich predchodcoch, nemusím hovoriť nič. Ich tendenčné a jednostranné útoky na moju osobu či prácu celého ministerstva a vlády hovoria za všetko. Samozrejme, najmä na stránkach im blízkych a spriaznených progresívnych médií, čím len potvrdzujú, že im normálnosť a tradičné hodnoty Slovenska a silný etatistický postoj štátu, ktorý sa stará o svojich občanov, nevoňajú.
Nechajme však vône a pocity. Vráťme sa k bilancovaniu, ktoré by som mal a chcel predložiť verejnosti.
Ďalšie články Juraja Blanára na Štandarde (v rámci rubriky Hyde Park)