Čo nám vyjde, keď poskladáme čriepky udalostí okolo vojny na Ukrajine. (noveslovo.eu)
V rokoch socializmu bol populárny vtip reagujúci hneď na dve reality. Na to, že takmer v každej fabrike sa vyrábal aj tzv. špeciál, t. j. tovar na vojenské využitie, a na aktuálny nedostatok šijacích strojov. Vo vtipe sa Jano pýta Joža: – U vás v robote čo vyrábate? – Ale… šijacie stroje, – znie odpoveď. – A nemohol by si postupne povynášať súčiastky a jeden stroj poskladať doma? – pýta sa Jano. – Mohol. Už som to vyskúšal trikrát, ale zakaždým som zmontoval guľomet –, znela Jožova odpoveď.
Tak šijací stroj, alebo guľomet? O tom premýšľam, keď dennodenne získavam, analyzujem a znova a znova si dokopy skladám informácie o vojne na Ukrajine a keď ich konfrontujem s tým, čo poskladali komentátori vo väčšine médií… V archíve mám množstvo prameňov, súčiastok, ktoré do seba logicky zapadajú, dopĺňajú sa, vysvetľujú… Na rozdiel od Joža z vtipu som ich „nakradol“ z množstva zdrojov, nie zo skladu jednej fabriky vyrábajúcej šijacie stroje. Priznám sa však, že najpohodlnejšia bola „krádež“ z českého prekladu knihy nórskeho profesora Glenna Diesena Válka na Ukrajině a euroasijský světový řád (Lukáš a syn, Brno 2024, 323 strán). Práca Glenna Diesena je blízka môjmu spôsobu uvažovania, ma logickú výstavbu a predovšetkým vynikajúci poznámkový aparát. Dám teraz na stôl pár faktov, súčiastok, predovšetkým zo spomínanej obsažnej publikácie. Čo z nich vyplynie…
- Roky 2008, 2010. Gallupov prieskum zistil, že 43 percent Ukrajincov považuje NATO za hrozbu pre Ukrajinu, len 15 perc. malo opačný názor, teda že NATO je záchrana Ukrajiny… Štyridsaťšesť perc. Ukrajincov dávalo prednosť väzbám s Ruskom, ale len 10 perc. Ukrajincov si želalo užšie vzťahy s USA. (J. Ray a N. Esipova: „Ukrainsians Likely Support Move Away From NATO“, Gallup, 2. apríl 2010; C. English: „Ukrainians See More Value in Ties With Russia Than U. S.“, Gallup, 15. február 2008)
- Január 2008. Veľvyslanec USA v Moskve William Burns v správe do Washingonu píše: „Rusko nielenže vníma obkľúčenie a úsilie o oslabenie ruského vplyvu v regióne, ale obáva sa nepredvídateľných a nekontrolovateľných dôsledkov, ktoré by vážne zasiahli ruské bezpečnostné záujmy… Rusko sa predovšetkým obáva, že silné rozpory na Ukrajine ohľadne členstva v NATO, keď je väčšina etnicky ruskej komunity proti členstvu, by mohli viesť k veľkému rozkolu, ktorý by zahŕňal násilie alebo v najhoršom prípade občiansku vojnu. V takom prípade by sa Rusko muselo rozhodnúť, či zasiahne, čo je rozhodnutie, ktorému nechce čeliť.“ (W. J. Burns: „Nyet means nyet: Russiaˊs Enlargement NATO Redlines“, Wikileaks, 1. januára 2008) Podobných hlasov boli desiatky. Nemecká kancelárka Angela Merkelová neskôr pripomenula, že bola proti ponuke Ukrajine na vstup do NATO, lebo „Moskva by to považovala za vyhlásenie vojny“. (A. Walsh: „Angela Merkel opens up on Ukraine Putin and her Legacy“, Deutsche Welle, 7. júna 2022).
Riziko (istotu?) vojny poznali všetci.
- Apríl 2008. „Dnes sme sa dohodli, že Ukrajina a Gruzínsko sa stanú členmi NATO.“ (NATO: „Bucharest Summit Declaration, Issued by the Heads of State and Government participating in the meeting od the North Atlantic Council in Bucharest,“ NATO, 3. apríla 2008).
- Prečo také rozhodnutie?
- Odpoveď hádam najjasnejšie vyplýva zo správy RAND Corporation, čo je think tank financovaný vládou USA. Tristostranovú správu vypracovali analytici tejto organizácie na objednávku amerických obranných síl roku 2019. (Extending Russia: Competing on Advantageous Ground). Analýzu doplnili kratším príspevkom na stránke RAND.
- Pre čitateľov slovenského Štandardu obe práce komentoval Vladimír Palko (https://standard.sk/221971/ako-strasit-a-nicit-rusko-sprava-rand-corporation). Druhý príspevok od autorov RAND, teda zhutnený obsah rozsiahlej analýzy, sa volá Overextending and Unbalancing Russia (Preťažiť a destabilizovať Rusko – čiže autori už pomenúvajú veci úplne otvorene.) Ešte raz: Ide o to, ako preťažiť a destabilizovať Rusko! Cieľ je úplne zrejmý, hmatateľne ho cítiť z takmer každého odstavca práce. Nič na tom nemení ani krátka poznámka editora, ktorú k rozboru pridal zhruba o tri roky neskôr, v apríli 2022. V poznámke upozorňuje, že ruské štátne médiá správu RANDu „nesprávne charakterizovali“ a vlastne propagandisticky zneužili… V poznámke sa píše o ruskom „ohni klamstva“… V skutočnosti však nejde o ruské štátne médiá, ale predovšetkým o nezávislých analytikov z celého sveta (nielen napríklad spomínaný profesor Glenn Diesen či docent Vladimír Palko), ktorí správu „charakterizovali“ len a jedine tak, ako sa „charakterizovať“ dá. Ako scenár, ktorého jedným z bodom je aj súčasná vojna na Ukrajine. Veď dá sa napríklad nasledujúci citát pochopiť ako vyznanie lásky analytikov k nejakej zvrchovanej krajine sveta? K hociktorej krajine, vyškrtnime si z citátov názov Rusko… „Účelom projektu bolo preskúmať celý rad možných prostriedkov na preťaženie. Tým máme na mysli nenásilné opatrenia, ktoré by mohli stresovať Rusko vojensky či ekonomicky alebo sťažiť politické postavenie režimu doma aj v zahraničí. […] Tieto kroky sú koncipované ako opatrenia, ktoré by viedli Rusko k tomu, že bude nútené súťažiť (s USA) v oblastiach alebo regiónoch, kde majú Spojené štáty americké komparatívne výhody, čo spôsobí, že Rusko sa vojensky alebo ekonomicky vyčerpá, respektíve sa mu spôsobí strata domácej alebo medzinárodnej prestíže a vplyvu.“ Dá sa to pochopiť tak, že je normálne, keď analytici RAND na objednávku armády USA prichádzajú s nápadmi, ako oslabiť iný štát, s ktorým nie sú v otvorenom konflikte, ako mu znížiť príjmy, ako ho efektívne strašiť a prostredníctvom strachu prinútiť zvyšovať výdavky na zbrojenie, čo má následne vyvolať občiansku nespokojnosť? Je normálne, je priateľské či aspoň neutrálne, premýšľať, ako inému štátu niečo ukradnúť, trebárs odborníkov? Je to čosi priateľské a čosi, čo zlé ruské štátne média propagandisticky zneužívajú?! Z vlastnej skúsenosti však viem, že sú ľudia, ktorí si prečítali poznámku editora, ani kúsok z pôvodnej analýzy RANDu, a už hneď mali na rozsiahlu analýzu definitívny názor! Tragédia dneška – aj múdri a vzdelaní ľudia sa nechajú viesť nálepkami. Prečítajú si ich, a odmietajú sa problémom hlbšie zaoberať! „Nálepkári“ situáciu náležite využívajú, prívlastky rozdávajú plnými priehrštiami naľavo, napravo… „Dezolát, dezinformátor, konšpirátor, chcimír…“
Z tristrostranového textu vyberme iba telegraficky. ֎ Treba znížiť export ropy a zemného plynu z Ruska! (Sympatické na scenári je to, že na rozdiel od argumentácie predkladanej občanom Západu ako starostlivosť o ľudí – chrániť nás pred závislosťou od Ruska, RAND pomenúva cieľ jasne a otvorene: znížiť príjmy ruského štátneho rozpočtu…). V scenári možných opatrení sa trebárs píše: „prvý krok by zahŕňal zastavenie plynovodu Nord Stream 2“ ֎ na zhruba desiatich stranách textu sú navrhnuté najrôznejšie druhy sankcií proti Rusku, ktoré by sa dali použiť proti tejto krajine a ktoré by ju zaboleli… ֎ ďalším z navrhovaných spôsobov oslabenia Ruska je odlákať mu vedcov, inžinierov, nadaných študentov, napríklad zaujímavými ponukami a úpravou imigračných pravidiel ֎ „Rozšírenie americkej pomoci Ukrajine vrátane smrtiacich zbraní by pravdepodobne zvýšilo náklady Ruska na udržanie Donbasu, a to tak krvi, ako aj pokladnice. Vyžiadalo by si to viac ruskej pomoci separatistom a prítomnosť dodatočných ruských jednotiek, čo by viedlo k väčším výdavkom, stratám vybavenia a ruským obetiam.“ ֎ Ďalší nápad z bohatého zásobníka: „Spojené štáty by mohli presadzovať užší vzťah NATO s Gruzínskom a Azerbajdžanom, čo pravdepodobne povedie k posilneniu ruskej vojenskej prítomnosti v Južnom Osetsku, Abcházsku, Arménsku a na juhu Ruska.“ ֎ Gruzínsko by sa malo stať súčasťou NATO. Ak by Európa v tejto súvislosti trucovala, USA by mohli uzatvoriť s Gruzínskom dvojstranné bezpečnostné väzby… USA majú inšpirovať Arménsko k rozchodu s Ruskom… Prostredníctvom ovplyvňovania mládeže v Podnestersku ukončiť tamojší pobyt ruských mierových síl ֎ Osobitnú kapitolu tvoria návrhy na zameranie propagandy smerom dovnútra Ruska. ֎ RAND oprášil aj myšlienky hviezdnych vojen Ronalda Reagana – vzbudiť v Moskve pocit strachu a vybudiť ju k takému zbrojeniu, že sa to bolestne dotkne obyvateľstva. V tejto súvislosti navrhujú: „Vzdušný priestor a vesmír sú veľmi atraktívne oblasti na protiruské stratégie, ktoré zvyšujú (Moskve) náklady.“ „Lacným a jednoduchým opatrením je súčasné letecké sily (bombardéry a stíhačky) iba premiestniť… aby sa zvyšoval strach Ruska z vojenského útoku.“ Ďalším z navrhovaných opatrení RANDu (píše sa rok 2019) je zvýšenie prítomnosti v Čiernom mori, zvýšenie námorných cvičení NATO – aby sa Rusi báli o Krym…
Jeden priateľskejší, láskavejší návrh ako druhý!
- Ďalšie príčiny záujmu USA o Ukrajinu objasnili viacerí vysokí predstavitelia USA. Mohli by sme citovať Madeleine Albrightovú, senátora Johna McCaina a mnoho ďalších. Pripomeňme aspoň slová senátora Lindseya Grahama v rozhovore pre CBS News: „Sedia na desiatich až dvanástich biliónoch dolárov kritických nerastných surovín… Nechcem tie peniaze a aktíva dať Putinovi, aby sa o ne podelil s Čínou“. (https://www.cbsnews.com/news/lindsey-graham-senator-south-carolina-face-the-nation-transcript-06-09-2024/)
- Všetci účastníci budúceho konfliktu už pred rokmi veľmi presne vedeli, do čoho idú… Že konflikt bude a dokonca i to, že jeho priebeh treba veľmi presne „kalibrovať“ a takpovediac lekárnicky dávkovať: „Poskytnutie pomoci Ukrajine v oblasti smrtonosných prostriedkov by využilo najcitlivejšie miesto vonkajšej zraniteľnosti Ruska. Akékoľvek navýšenie v oblasti amerických zbraní a vojenského poradenstva Ukrajine by muselo byť pozorne kalibrované tak, aby zvýšilo náklady Ruska na udržanie jeho existujúcich záväzkov bez toho, aby vyprovokovalo podstatne širší konflikt, v ktorom by Rusko malo vďaka svojej blízkosti značné výhody.“ (Extending Russia: Competing on Advantageous Ground, s. 136)
Poradca ukrajinského prezidenta Zelenského Oleksij Arestovič roku 2019 videl veci nasledujúco: Hrozba vstupu Ukrajiny do NATO by „vyprovokovala Rusko k tomu, aby začalo rozsiahlu vojenskú operáciu proti Ukrajine“. Arestovič ďalej povedal, že pravdepodobnosť ruskej invázie možno odhadnúť „na 99,9 percenta“. Predpovedal „rozsiahlu vojnu s Ruskom a vstup do NATO v dôsledku porážky Ruska. Tá najúžasnejšia vec.“ Úžasnosť veci mala spočívať v tom, že Ukrajina bude zastupovať celé NATO, celé spoločenstvo bude Ukrajine pomáhať, čo jej zabezpečí víťazstvo. „V tomto konflikte nás bude Západ veľmi aktívne podporovať – zbraňami, vybavením, pomocou, novými sankciami proti Rusku a dosť možné, že aj vyslaním jednotiek NATO, bezletovou zónou atď. Neprehráme, a to je dobre.“ (O. Arestovič: Военное обозрение, Apostrof TV, 18. februára 2019)
- Október 2011. NATO zisťuje, že napriek všetkým investíciám bežní Ukrajinci sa ešte stále stavajú proti vstupu do organizácie. „Najväčšia výzva pre vzťahy medzi Ukrajinou a NATO spočíva vo vnímaní NATO zo strany ukrajinského ľudu. Členstvo v NATO nemá v krajine širokú podporu, podľa niektorých prieskumov verejnej mienky ho podporuje menej ako 20 percent obyvateľov.“ (NATO: „Post-Orange Ukraine´: Internal dynamics and foreign policy priorities“, NATO Parliamanetary Assembly, október 2011, s. 11)
- Námestkyňa ministra zahraničných vecí USA Victoria Nulandová počas nepokojov v Kyjeve koncom roku 2013prezradila, že USA od roku 1991 investovali viac ako päť miliárd dolárov, aby pomohli Ukrajine „dosiahnuť budúcnosť, ktorú si zaslúži“. (J. J. Mearsheimer, Why the Ukraine Crisis is the West´s fault: the liberal delusions that provoked Putin, Foreign Affairs 93, č. 5/2014, s. 80)
Poľský premiér Donald Tusk vyzval EÚ, aby nasmerovala milióny eur na „rozvoj občianskych hnutí“ proti prezidentovi Janukovyčovi. (A. Rettman: „EU Chairman blames Yanukovych for »destabilizing« Ukraine“, 27. januára 2014)
- Victoria Nulandová niekoľko dní pred prevratom v Kyjeve, teda v čase keď Janukovyč bol právoplatným prezidentom, nevyberaným spôsobom rozhodovala o tom, kto bude a kto nebude v budúcej ukrajinskej vláde. „Fu*k the EU,“ telefonuje Nulandová americkému veľvyslancovi v Kyjeve Geoffreyovi Pyattovi. „Nemyslím, že Klič (Kličko) by mal ísť do vlády. Myslím, že to nie je dobrý nápad,“ dodala. (https://www.youtube.com/watch?v=qv7qy7jot30) Premiérom sa skutočne stal jej favorit.
- Popredný americký spravodajský a bezpečnostný analytik George Friedman charakterizoval úlohu USA pri zvrhnutí Janukovyča ako „najotvorenejší štátny prevrat v dejinách“. (G. Friedman: Интересы РФ и США по отношению к Украине несовместимы друг с другом, Kommersant, 19. december 2014)
- USA mali v novej vláde aj priame zastúpenie. Ministerkou financií sa stala Natalie Jaresko, narodená v Chicagu, absolventka Harvardu, predtým bola úradníčkou na Ministerstve zahraničných vecí USA. Ukrajinské občianstvo získala až v deň nástupu do funkcie… Washington sa do riadenia Ukrajiny miešal mnohými spôsobmi. Tri mesiace po prevrate sa napríklad členmi predstavenstva energetickej spoločnosti Burisma stal syn Joea Bidena Hunter Biden (spolu s jedným blízkym rodinným priateľom amerického ministra zahraničia Johna Kerryho). Keď sa mladý Biden stal podozrivým z korupcie (a keďže v korupčnom Kyjeve by bol skôr podozrivý, ak by „nebral“, rozhodujúce zrejme bolo to, že na niekoho bolo potrebné „zatlačiť“), generálny prokurátor Ukrajiny Viktor Šokin nariadil vyšetrovanie. Nemalo dlhé trvanie. Údajne zasiahol vtedajší viceprezident Joe Biden, ktorý mal záruku USA za miliardovú pôžičku Ukrajine podmieniť odvolaním Šokina. Buď pôžička, alebo Šokin! Bola pôžička… Hoci svedkovia tvrdili, že Joe Biden bol do podnikania syna „hlboko zapojený“, vtedajší viceprezident súvislosť s ochranou syna poprel. Bez vyšetrovania to bolo len slovo proti slovu, nuž a vyšetrovanie sa takto skončilo… Asi najpádnejší dôvetok k prípadu však Joe Biden povedal ako končiaci prezident USA, keď syna omilostil za trestné činy, ktorých sa „dopustil alebo mohol dopustiť v rokoch 2014 až 2024“. Prečo práve v tomto období? Veď prehrešky, ktoré sa verejne riešili na súdoch v USA – odhalené daňové zločiny spáchal v rokoch 2016 až 2019 a zbraň si v rozpore so zákonom zaobstaral roku 2018… Prečo teda ten rok 2014? Nuž, lebo Burisma… Pozorovatelia milosť Hunterovi Bidenovi vyhodnotili tak, že otecko omilostil predovšetkým seba samého.
- Vráťme sa však do kritického obdobia. Západné elity nevedeli presvedčivo zdôvodniť, čím sa odtrhnutie Krymu odlišuje od odtrhnutia Kosova od Srbska. Veď Západ právo na sebaurčenie uznával ešte viac ako zásadu udržania územnej celistvosti. Prezident USA Barack Obama klesol na úroveň krčmového tlčhubu, keď povedal, že „Kosovo opustilo Srbsko až po tom, ako bolo usporiadané referendum… v úzkej spolupráci s OSN a so susedmi Kosova“. (D. Morrison: „Obama Lied About a Referendum in Kosovo“, Huffington Post, 31. marec 2014) Samozrejme, bola to lož, lebo referendum bolo práve na Kryme, a nikdy nebolo v Kosove. Kto neverí krymskému referendu, mohol by sa oprieť napríklad o prieskumy amerických univerzít z Colorada a Virgínie, podľa ktorých si v kritickom čase 84% ľudí na Kryme myslelo, že pripojenie k Rusku je „absolútne správne rozhodnutie“. Ukrajinská pobočka nemeckej spoločnosti GfK (štvrtá najväčšia organizácia na výskum trhu na svete) opakovane uskutočňovala na Kryme prieskum názorov obyvateľstva a zistila, že 82 % ľudí na Kryme „plne podporuje“ odtrhnutie Krymu od Ukrajiny a pripojenie k Ruskej federácii, 11 % „prevažne súhlasí“, zatiaľ čo len 7 % s odtrhnutím „nesúhlasí“. GfK robila telefonický prieskum ešte aj medzi 16. až 22. januárom 2015, teda takmer rok po pripojení Krymu k Rusku. Z neho, vyplynulo, že 82 % opýtaných obyvateľov Krymu podporuje ruskú anexii Krymu, 11 % anexiu čiastočne podporuje a len 4 % opýtaných s anexiou nesúhlasí. (Posledné tri citácie sú prevzaté z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Krymsk%C3%A9_referendum_(2014)#cite_note-20). Ale keďže mám skúsenosť, že aj na Wikipedii sa niektoré fakty môžu časom „stratiť“, podobné poznatky sú v mnohých iných prameňoch, trebárs: K. Rapoza: „One Year After Russia Annexed Crimea, Locals Prefer Moscow To Kiew“, Forbes, 20. marca 2015.
- V sobotu 22. februára 2014 sa ukrajinský – vrcholiacim Majdanom ovplyvnený – parlament pokúša vysporiadať s prezidentom Janukovyčom. Keď nepochodí (nemá na to kompetencie), v nasledujúci deň, v nedeľu, sa najdôležitejším problémom rozbúrenej, chudobnej, krvácajúcej a korupciou ťažko rozožieranej Ukrajiny stáva – jazykový zákon! Ten existujúci platil od roku 2012 a stanovoval, že ak v tej-ktorej oblasti Ukrajiny hovorilo aspoň 10 percent obyvateľov menšinovým jazykom, mohli ho používať v úradnom styku (na Slovensku to je podľa zákona o používaní jazykov národnostných menšín od 15 percent.) Z úpravy z roku 2012 mali osoh všetky menšiny, nielen ruská, ale aj maďarská, rumunská a dokonca aj bulharská menšina. Predstavitelia všetkých týchto krajín v nasledujúcich dňoch proti rušeniu zákona protestovali (https://romea.cz/cz/uncategorized-cz/ukrajinsky-parlament-rusi-jazykovy-zakon-a-okolni-staty-jsou-proti). Jazykové prieky na Ukrajine prešli a ešte stále prechádzajú zložitým vývojom, ktorý koniec koncov nie je až taký podstatný. Najdôležitejšie v onom búrlivom februári 2014 bolo, že išlo o jasný signál ukrajinských nacionalistov všetkým spoluobčanom v mnohonárodnostnom štáte.
- Signál nezostal bez odpovede. Do ulíc vyšli predovšetkým občania na rusky hovoriacom Donbase. Nestabilita sa začala šíriť po celom juhovýchode Ukrajiny. Na uliciach sa stretávali promajdanskí demonštranti s protimajdanskými demonštrantmi, polícia, ani armáda potýčky nedokázali riešiť. Promajdancom prichádzajú na pomoc krajne pravicové milície zo západnej Ukrajiny, ale aj otvorene nacistické zoskupenia. Jeden zo stretov vyvrcholil druhého mája 2014 v Odese. Proruská menšina sa pred útokmi ozbrojených radikálov ukryla v Dome odborových zväzov. Členovia neonacistického Pravého sektora hádzali dovnútra Molotovove koktaily. Vraj budú „šašliky“. Zahynulo tam päť desiatok ľudí! Niektorí uhoreli zaživa, iní sa udusili, tých, čo vyskočili z okna, dobíjali baseballovými palicami alebo ich zastrelili. Bezpečnostná rada OSN opakovane dostala žiadosť Ruskej federácie, aby začala medzinárodné vyšetrovanie incidentu, ale žiadosť zakaždým vetovali USA a Veľká Británia.
- Na juhovýchode Ukrajiny, aj pod vplyvom udalostí v Odese, sa rozpútala občianska vojna. Regulárna ukrajinská armáda tankami a delami útočila na vlastných občanov. Podľa správy Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva prišlo od apríla 2014 do konca roka 2021 v bojoch medzi ukrajinskou armádou a proruskými separatistami o život takmer 14 400 ľudí. Zloženie obetí pomerne jasne naznačuje, kto bol silnejší, vyzbrojenejší a kto útočil. Podľa správy malo byť 3 404 obetí z radov „obyčajných“ civilistov, 6 500 spomedzi ukrajinských separatistov a 4 400 vojakov Ukrajinskej armády. Putin v tom čase posmešne hovoril, že armáda prehráva v boji s donbaskými baníkmi a traktoristami (v máji 2014 však varoval Donbas, aby sa neusiloval o referendum o nezávislosť – tvrdil, že problémy sa budú riešiť ústavnou cestou prostredníctvom autonómie Donbasu v rámci federácie Ukrajiny). Naproti tomu ukrajinská propaganda vytrvale opakovala tézy o ruských vojakoch „na dovolenke“ v Donbase. Faktom však je, že ak sa proruskí separatisti vo svojich spomienkových knihách na niečo sťažujú (trebárs Pavel Gubarov, „Fakľa Novoruska. Obraz ukrajinského Majdanu“), tak je to nedostatočná až žiadna vojenská pomoc z Moskvy (Rusko pomáhalo predovšetkým potravinami, dekami a pod.). Rovnako tak americké pramene (napríklad analytici spomínanej RAND Corporation napojenej na Pentagon) hovoria, že „drvivú väčšinu povstaleckých síl tvorili miestni obyvatelia – nie vojaci pravidelnej ruskej armády“. (S. Charap a S. Boston: „The Westˊs Weapons Wonˊt Make Any Difference to Ukraine“, Foreign Policy, 21. januára 2022)
- Neonacistické formácie rozpútavali teror nielen proti separatistom či potenciálnym separatistom, ale aj proti nedostatočne „prebudeným“ nacionalistom. Nezáležalo na tom, či nedostatočne aktívny bol sused alebo vysokopostavený štátny úradník. Doplatil na to napríklad aj dlhoročný priateľ a spoločník prezidenta Zelenského komik Sergej Sivocho. Tento donbaský rodák sa roku 2019 stal poradcom tajomníka Rady národnej bezpečnosti a obrany pre otázky opätovnej integrácie Donbasu do Ukrajiny. Založil platformu pre zmierenie. Chcel len to, aby sa ľudia – Ukrajinci – spolu zhovárali. Bez ohľadu na to, či ich materinský jazyk bola ukrajinčina alebo ruština. To však bolo neprijateľné. Na jeho akciu prišli priaznivci neonacistov, ktorí v marci 2020 zhromaždenie rozbili. Fyzicky sa ušlo aj pánovi poradcovi, dobromyseľnému tučkovi Sivochovi. Nepomohla ani polícia. (Napríklad: https://www.pravda.com.ua/rus/news/2020/03/16/7243797/) Nasledovalo udanie tajnej službe a – onedlho si naonacistické úderky vynútili odvolanie dnes už nebohého Sivocha z postu poradcu…
- Minské dohody (roky 2014 a 2015), teda pokusy o prímerie, ako priznala napríklad kancelárka Merkelová, nemali za cieľ zastaviť krviprelievanie, ale „… boli pokusom poskytnúť Ukrajine čas“ na zbrojenie. Teda na násobné krviprelievanie. (https://www.zeit.de/2022/51/angela-merkel-russland-fluechtlingskrise-bundeskanzler)
- Mali alebo majú USA na Ukrajine nejaké tajné alebo vojenské zariadenia? To by predsa mal byť jeden zo zásadných hoaxov ruskej propagandy… Čosi o tom sa dozvedáme napríklad zo stránok The New York Times. Vo februári 2024 nás denník informoval, že v súčinnosti s americkou CIA vznikla za posledných osem rokov na Ukrajine sieť špionážnych základní. Pozdĺž ruských hraníc by ich malo byť dvanásť. Financujú ich USA. Zodpovední si ich činnosť nevedia dosť vynachváliť. Po úvodnej nedôvere sa Ukrajina podľa článku v NYT stala jedným z najdôležitejších spravodajských partnerov Washingtonu proti Kremľu. „Nechať sa naverbovať Američanom znamená pre Rusa dopustiť sa absolútnej, maximálnej zrady,“ povedal údajne redaktorom NYT istý ukrajinský generál. „Ale pre Rusa, ktorého naverbuje Ukrajinec, sú to len priatelia, ktorí sa rozprávajú pri pive.“ CIA proti Rusku zrejme zhromaždila rusofóbov z celého sveta. Napovedá tomu názov výcvikového programu, ktorý mal naučiť ukrajinských spravodajských dôstojníkov, ako presvedčivo „kradnúť tajomstvá v Rusku a iných krajinách, ktoré sú zbehlé v odhaľovaní špiónov“. Aj o tom píšu The New York Times. Program sa nazýval Operácia zlatá rybka. Názov bol odvodený od vtipu o rusky hovoriacej zlatej rybke, ktorá ponúkla Estóncom dve želania výmenou za slobodu. Pointou vtipu však neboli želania, ale to, že jeden z Estóncov nečakane udrel rybu do hlavy kameňom a vysvetlil to tak, že nikomu a ničomu, čo hovorí rusky, sa nedá veriť… Takže Operácia zlatá rybka… (https://www.nytimes.com/2024/02/25/world/europe/cia-ukraine-intelligence-russia-war.html)
- O pokusoch USA či Veľkej Británie vybudovať vojenskú základňu na ukrajinskom brehu Čierneho mora sa hovorí mnoho rokov. Často v nadväznosti na medzinárodné námorné cvičenia Sea Breeze. Práve cvičeniami bola zahmlievaná americká účasť na výstavbe vojenskej základne v Očakove neďaleko Odesy – akože základňa nebude stála, americkému námorníctvu poslúži len počas cvičení… V každom prípade prípravy na výstavbu základní existovali a vyvolávali vášne. Ruský (už nebohý) politik Vladimir Žirinovskij povedal: „Budeme vás tam topiť, v Čiernom mori!“ https://blog.usni.org/posts/2019/04/19/u-s-advance-and-russias-deep-concerns-the-operations-center-in-ochakiv
- Američania majú skvelý vynález. Vypočutie v Senáte USA. Na rozdiel od obvinenia na bežnom súde, kde si podozrivý všade v demokratickom svete môže vymýšľať, môže klamať, ak by to urobil v americkom Senáte, podľa tamojšieho práva by to bol vážny zločin. Možno ešte vážnejší ako ten, ktorý sa vyšetruje. Z vypočúvania námestníčky ministra zahraničných vecí USA pre politické záležitosti Victorie Nulandovej, z jej opatrných odpovedí v senáte, v marci 2022 vyplynulo: Po prvé, Spojené štáty sa finančne a inak podieľali na biologických výskumoch v ukrajinských centrách. Po druhé, USA vedia, že ide o nebezpečné veci. Po tretie, výsledky výskumov sa za žiadnu cenu nesmú dostať do ruských rúk. Pred novinármi by to takto neformulovala, v senáte musela… Čo z toho vyplýva? Že výskum na podporu dlhovekosti človeka to asi nebol… Po skúsenostiach s pokrytectvom veľmocí si vieme chýbajúce články reťaze domyslieť. Američanom slúži ku cti, že aspoň formálne sa usilujú dodržiavať vlastné pravidlá a zákony. Ako napríklad o pravdovravnosti pri vypočúvaní v senáte. Ale ak trebárs v nedávnej minulosti usúdili, že by pre nich mohlo byť užitočné mučenie ľudí, ktoré je v USA zakázané, neváhali zorganizovať nevídané a masové mučenie ľudí mimo svojho územia. Na základni v Guantáname na Kube. Držali tam okolo 550 ľudí, ktorých väznili bez obvinenia a bez dôkazov, topili ich, dávali im elektrické šoky, drogy a robili ďalšie podobné zverstvá. Keď im ani táto kapacita nestačila, vybudovali si tajné väznice v Európe, najmä východnej. Vie sa o väzniciach a mučiarňach v Poľsku či Rumunsku. Takže skúsenosť napovedá, že ak je trebárs vývoj biologických zbraní na území USA zakázaný, USA však niečo financujú v biologických centrách na Ukrajine a to niečo je nebezpečné a nesmie sa to dostať do rúk Rusom, môžu to byť…
- Po zlyhaní Minských dohôd a po tom, čo aj Rusko 24. februára 2022 pravdepodobne porušilo zásady medzinárodného práva (kto dokáže posúdiť balans medzi právom na obranu a povinnosťou zdržať sa použitia sily, kto dokáže definovať kritickú hranu?), vieme o troch pokusoch ukončiť rozbiehajúcu sa vojnu. Už v druhý deň po ruskej invázii na Ukrajinu prezident Zelenskyj povedal: „Dnes sme z Moskvy počuli, že ešte stále chcú rokovať. Chcú hovoriť o neutrálnom statuse Ukrajiny… Nebojíme sa hovoriť o neutrálnom statuse.“ (V. Zelenskyj: „Address by the President to Ukrainians at the end of the first day of Russiaˊs attackˊs“ President of Ukraine: Official website, 25. februára 2022). USA i EÚ reagovali záporne. Človek by čakal, že príležitosť ocenia: návrh vítame, dolaďme v záujme Ukrajiny spoločne ešte toto a toto. Hovorca ministerstva zahraničia USA Ned Price však povedal: žiadne rokovania, Rusi sa najskôr musia vrátiť domov. Však áno, mohla by to byť spravodlivá požiadavka… Až na to, že Rusi mali viac ako sedemročné skúsenosti s rokovaním o Ukrajine bez použitia sily a v dobrej pamäti, ako USA riešili svoje záujmy napríklad v Iraku či v Belehrade… Druhý pokus sprostredkoval izraelský premiér Naftali Bennett. Bennett po konzultácii s obidvoma stranami navrhol, aby sa Ukrajina inšpirovala príkladom Izraela, budovala silnú nezávislú armádu, ale zaviazala sa práve k tej nezávislosti. Teda aby zmluvne odmietla NATO. (N. Bennett: „Bennett speaks out, videozáznam rozhovoru s Naftalim Bennettom, 4. februára 2023, (https://www.youtube.com/results?search_query=Bennett+speaks+out) Ned Price sa opäť vyjadril nesúhlasne a naznačil, že rozhodnutie nie celkom závisí od Ukrajiny, lebo v tomto konflikte nejde o guľôčky, ide o celosvetový poriadok. „Táto vojna je v mnohých ohľadoch väčšia ako Rusko, je väčšia ako Ukrajina…“ (Ministerstvo zahraničia USA: „Department Press Briefing“, 21. marca 2022) Tretí pokus o mier sprostredkovalo Turecko. Rusko i Ukrajina mali verziu mierovej zmluvy v takmer finálnej verzii. Deviateho apríla 2022 však náhle prišiel do Kyjeva britský premiér Boris Johnson a – rokovaniam bol koniec. David Arahamiya, líder prezidentskej strany Sluha ľudu a vedúci ukrajinskej delegácie počas mierových rokovaní s Ruskom citoval posolstvo Johnsona, že Ukrajina by „nemala vôbec nič podpisovať – a poďme len bojovať“. (https://www.kyivpost.com/post/24645#comments-block) Turecký minister zahraničia Mevlüt Çavuşoğlu svoje skúsenosti so sprostredkovaním mieru vyjadril takto: „… mal som dojem, že v členských štátoch NATO sú ľudia, ktorí chcú, aby vojna pokračovala – nech vojna pokračuje, Rusko bude slabšie. Situácia na Ukrajine ich príliš nezaujíma.“ (https://europeanconservative.com/articles/news/former-israeli-pm-west-blocked-russo-ukraine-peace-deal/) Numan Kulturmuş, podpredseda tureckej vládnucej Strany spravodlivosti a rozvoja, jeden z najbližších spojencov prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, potvrdil, že Zelenskyj bol pripravený mierovú zmluvu podpísať, ale… „Niekto sa usiluje vojnu neukončiť. Spojené štáty považujú predlžovanie vojny za svoj záujem“. („Syn dakika… Numan Kulturmuş CNN TŮRK´te: /Rusya-Ukrayna/ Birileri savaş1 bitirmemek için çabaliyor“, CNN Turk, 18. november 2022)
Takže šijací stroj, alebo guľomet?
Pre mňa sú najdôležitejšie dve otázky, dve určujúce „súčiastky“ do potenciálneho stroja. Po prvé, mali Ukrajinci v tom roku 2008 záujem o vstup do NATO? Opierajúc sa o autoritu Gallupa vieme, že rozhodne nie. Práve naopak. Všetko ostatné bola len manipulácia. Po druhé, čo by robila druhá strana, Spojené štáty americké (lebo problém vojny, ako dobre vieme, je „väčší ako Ukrajina“), ak by im ktosi chcel pred dverami postaviť rakety? Ani v tomto prípade nemusíme veštiť z olova, vosku či z kávovej usadeniny. Odpoveď poznáme od roku 1962, od karibskej krízy, hraničiacej s jadrovou katastrofou sveta… Minimálne od tých čias by v nás naliehavo mal znieť múdry odkaz predchádzajúcich generácii: Nerob nikomu to, čo nechceš, aby iní robili tebe.