Myslím si, že Robert Fico začal po atentáte dobre. V jednom by však mal zmeniť taktiku. Nie, nejde o slovenskú opozíciu. (standard.sk)
Karty na stôl, v dnešnej politike sú dve určujúce témy. Tou prvou je vojna na Ukrajine a hrozba, že sa do nej zapoja aj európske štáty NATO, osobitne štáty z východnej Európy. A súčasne snaha nanovo rozdeliť svet studenou vojnou, kde však Západ bude demograficky, ekonomicky aj vojensky tou slabšou časťou na glóbe.
Druhou témou je ideologická hrozba progresivizmu, ktorý ohrozuje slobodu, právo, výchovu, rodinu, biznis, náboženstvo, vôbec svet a morálku ako ju na Západe poznáme. „Najväčšou hrozbou pre slobodu na Západe je liberalizmus samotný,“ napísal nedávno liberálny autor John Gray a presvedčivo to ukazuje aj jeho nová kniha The New Leviathans (viac o nej inokedy).
Fico sa v svojom prejave venoval geopolitike a zahraničiu, aj vymedzeniu voči domácemu progresivizmu. Témy teda identifikoval presne, ja som o nich písal pre týždňom tu.
Jednu chybu však urobil. Respektíve, urobil by ju, ak by do budúcnosti nezmenil prístup.
Začnime na Ukrajine.
Fico plní s Orbánom v téme vojny dôležitú rolu, a to napriek tomu, že doteraz obaja premiéri tému otvárajú najmä pro-domo, reprezentujú pri tom väčšinu domácej spoločnosti a z volieb majú demokratický mandát, aby sa naše štáty vyhli hrozbe zapojenia sa do vojny. Je však dôležité si uvedomiť, že ani Fico a ani Orbán (hoci ten už je globálne známy) medzinárodnými aktérmi v tejto téme nie sú. A ani sa na to nehrajú.
Je to realistické zhodnotenie, keďže ani Maďarsko a ani Slovensko nemajú vojenskú a politickú silu byť väčšími hráčmi. Ak ale naozaj veríme obave, že eskalácia konfliktu graduje, že dlhodobo smerujeme k veľkej vojne s Ruskom, že západoeurópski politici vŕšia chyby a riskujú, že sa do vojny ochotne zapoja, s Ficom a Orbánom môže dôjsť k istej zmene. Fico sa po atentáte stal medzinárodne známym, Orbán sa vie rozprávať s Trumpom aj Si Ťin-pchingom, ale nič veľké napriek tomu netreba očakávať. Ich úloha je zdanlivo malá, ale napriek tomu dôležitá. Hovoril o tom penzionovaný generál Harald Kujat v rozhovore, ktorý onedlho vyjde v Štandarde.
Uvedomme si jednu vec: princíp neustálej eskalácie. Kto za ním stojí a prečo ho nedokážeme „vypnúť“, vymaniť sa z neho.
Za 25 mesiacov vojny na Ukrajine sa objavili iba dva momenty, keď dochádzalo k de-eskalácii. Tým prvým bolo vyjednávanie o mieri medzi Ruskom a Ukrajinou, aktívnu rolu zohral Izrael a Turecko, Ukrajina a Rusko boli blízko k úspechu. Je zaujímavé, že najústretovejšie návrhy boli na stole až po Buči a Irpini. Toto úsilie zastavil Západ, najmä Briti a Američania, ktorí neboli ochotní garantovať Ukrajine to, na čom sa dohodla s Ruskom.
Druhý de-eskalačný moment, na pohľad menší, ale naozaj len na pohľad, prišiel z Nemecka. Bolo to krátko po ukončení mierových rokovaní, keď kancelár Scholz predišiel veľkej kríze na hranici medzi Litvou a Kaliningradskou oblasťou, kde kvôli európskym sankciám hrozila blokáda ruského územia, ktoré by nemohlo byť zásobované ropou, uhlím, oceľou, železom, drevom a ďalšími materiálmi. Litvu k tejto blokáde tlačili sankcie EÚ, v júni 2022 zasiahli Nemci a presadili, aby sa na zásobovanie Kaliningradu z Ruska sankcie EÚ nevzťahovali.
Bol to moment, ktorý pripomenul blokádu Japonska pred druhou svetovou vojnou, na ktorú dokázal tento štát reagovať jediným spôsobom – vyhlásením vojny Amerike. Scholz tomu v júni 2022 dokázal predísť. V normálnych časoch by si s Naftali Bennettom za svoje činy zaslúžili Nobelovu cenu mieru.
Jeden pokus o de-eskaláciu mal ešte v novembri 2022 generál Milley, ktorý po úspešnej ukrajinskej protiofenzíve navrhol rokovania s Ruskom, bolo to podľa neho v hlbokom záujme Ukrajiny, ale Biely dom ho zastavil. Milley je už na dôchodku.
Odvtedy sme v nekončiacej sa špirále ďalšej a ďalšej eskalácie.
Posledný príklad je zničenie dvoch ruských radarových staníc včasného varovania pred jadrovým útokom, ktoré sú zrejme najväčším rizikom od začiatku vojny medzi Ruskom a Amerikou. S tým je spojený aj súhlas s použitím západných zbraní na ciele v ruskom vnútrozemí či ochota oficiálne vyslať vojakov členských štátov NATO na Ukrajinu.
Teraz naspäť k Ficovi.
Jeho a Orbánova rola v čase pokračujúcej eskalácie rastie. Atentát mu v tom – prepytujem – pomohol. Chráni ho pred istou kritikou a jeho ústa počúva viac uší, sleduje viac očí.
Identifikácia problému, ktorý opísal na Západe, je všeobecne správna. Fico má pravdu, že západné štáty vyznávajú politiku jedného názoru, odklon netolerujú a neprávom nálepkujú ako pro-ruský. Je to v podstate vojnová rétorika, aj to si treba uvedomiť (vo vojne si vyberáte stranu a nepripúšťate iný názor).
Lenže platí ešte niečo. Ak prebiehajúca vojna na Ukrajine so všetkým, čo vyvolala (sankcie, izolácia atď.), povedie k druhej studenej vojne medzi Ruskom a Západom, čo môže byť výsledkom aj vtedy, ak by sa Západ nezapojil do priamej vojny s Ruskom, tak Ficova rola by mala byť iná.
Nemal by sa stavať proti celému Západu. Martýrom už je, takéto harakiri len poškodí štát.